Priznanie mám: Chcem len jedno... Stačí. Stačí?!
Dnes je množstvo párov vďačných aspoň za jedno dieťa. No sú aj takí, ktorí sa pre jedináčika plánovane rozhodnú.
Dôvody sú rôzne a často nie banálne, ako by si myslel povrchný pozorovateľ... Čo, teda, prežívajú „mono-mamy“?
To sa môžete dozvedieť z úprimných odpovedí našich čitateliek.
Kedy je čas na druhé dieťa? Zvážte TOTO
Jedináčik: problém či výhoda?
Výskumy poukazujú na problém jedináčikov zaradiť sa do kolektívu, o ich prílišnej závislosti na rodičoch, či o sebeckosti a rozmaznanosti.
Na druhej strane sa im prisudzuje väčšie sebavedomie, inteligencia a ambicióznosť. Rodičia jedináčika nemusia rozdeľovať pozornosť ani lásku medzi viac detí.
Zároveň majú podstatne nižšie náklady a viac času na seba. Faktorov, ktoré dokážu ovplyvniť rozhodnutie o počte detí, je však oveľa viac. Súvisia napríklad i s povahou a skúsenosťami, so zážitkami z vlastného detstva alebo so situáciou v rodine. Prečo sa niektoré matky rozhodnú pre jedináčika, nám povedali ony samy.
Keď rozhodnutie mať jedináčika ovplyvňuje strach
Beáta v sebe dlho hľadala odvahu mať druhé dieťa, ale jej strach rozhodol, že Sára bude jedináčik.
„Rozhodnutie mať jedináčika nikdy nebolo plánované. Vždy som chcela mať dve deti, ako väčšina párov. Bola to samozrejmosť. Navyše, mala som mladšiu sestru, ktorú som bežne prebaľovala, kŕmila, takže som si myslela, že som na dieťa pripravená i prakticky.
Môj názor sa začal prudko meniť už v pôrodnici, keď som prehlásila, že druhý pôrod nezvládnem. Každý si však myslel, že ma to prejde a na to druhé sa predsa len dám. Ja som ale od svojho presvedčenia neupúšťala a na každú otázku:
„Kedy bude druhé?“ som trpezlivo odpovedala, že druhé nebude. Nikto to nebral vážne. Navyše, dcéra nebola práve bezproblémové bábätko a ja som sa stala úzkostlivou a hysterickou matkou.
O to viac, keď začala zo škôlky nosiť rôzne detské choroby a vírusy, ktoré som ťažko znášala. Ona bola chorľavá a ja následne paranoidná.
Vždy, keď bola nezdravá, nevedela som normálne fungovať a premáhal ma strach. V takých chvíľach som sa len utvrdzovala v tom, že popri dcére, ktorá je stredobodom mojej pozornosti, by som sa nedokázala venovať ešte jednému dieťaťu.
Spoveď mamy: Bojím sa mať druhé dieťa
A myslím, že by to bol problém hlavne po psychickej stránke. Keď nastúpila do školy, všetko sa utriaslo i ja som sa stala vyrovnanejšou a pokojnejšou.
Napriek tomu nedokážem svoj názor zmeniť a dať dcére súrodenca a manželovi druhé dieťa, čo ma veľmi mrzí, pretože ich ľúbim. Veľakrát som nad tým premýšľala, kým som tému druhé dieťa definitívne uzavrela.
Žiaľ, nedokážem premôcť strach – z tehotenstva, z pôrodu, z možných komplikácií a rizík, z neschopnosti venovať sa dvom deťom tak, ako by som chcela, z mojej úzkosti, zlyhania... Predsa len, dve deti si vyžadujú viac času, trpezlivosti, pochopenia, pozornosti, starostlivosti...
Neviem si svoje fungovanie pri dvoch deťoch ani predstaviť, skôr ma pri tej predstave chytá, doslova, panika. Jednoducho, asi nie som „stavaná“ na viac ako jedno dieťa, len sa s tým musím vyrovnať, pretože mám pocit, že budem vždy ľutovať, že som svoj strach nedokázala prekonať.“
Mať jedno dieťa je moja vec
„Počet detí je každého osobná vec,“ hovorí Timea. „Otázky, kedy bude druhé, mi neprekážajú, skôr mi vadia otázky prečo, a to hlavne z toho dôvodu, že neexistuje jednoznačná odpoveď.
Ja obdivujem všetky matky, ktoré majú viac ako jedno dieťa. Na mňa je však jedno tak akurát. Možno i preto, že som prísna puntičkárka, ktorá nemá rada chaos, a neporiadok.
Na všetko musím mať dostatok priestoru a času, a takisto aj na výchovu. Všetok ten kolotoč okolo jedného je taký náročný, že si neviem predstaviť doma ešte ďalšie dieťa. A tá logistika... Ako to tie ženy robia?“
Aj starostlivosť o jedno dieťa je náročná
U Ivany sa rozhodnutie pre jedináčika vyformovalo postupne. „S manželom sme sa rozhodli pre jedno dieťa až po zistení, čo všetko starostlivosť o dieťa obnáša, a hlavne finančne, pretože popri hypotéke by sme dvom deťom nemohli dať všetko to, čo by sme chceli.
Takto je viac peňazí na krúžky, výlety, dovolenky..., ale tieto možnosti dávkujeme v primeranej miere, aby syn nebol rozmaznaný a zvyknutý na to, že dostane všetko.
Možno sme niekedy až veľmi prísni, no vidím, že z neho rastie chápavý a empatický človek aj bez súrodenca. A vôbec si nemyslím, že by mal problém zaradiť sa.
Tým, že je sám, oveľa viac vyhľadáva deti a bez problémov nadväzuje kontakty, s čím som napríklad ja mala ťažkosti, a to mám dve sestry. Podľa mňa záleží hlavne od prístupu a výchovy.“
Oľga patrí medzi mamičky, ktoré mali vždy jasnú predstavu o počte detí. „Ja som nikdy nechcela byť takou tou strhanou uponáhľanou matkou, ktorá nemá na nič čas a svoje potreby má kdesi na konci zoznamu všetkých úloh a povinností, ktoré musí zvládať.
Medzi nami mamami: Jedináčik? Prečo?!
Vždy som chcela mať rodinu, ale nechcela som jej obetovať svoj život. A myslím si, že pri väčšom počte detí by som to čiastočne spraviť musela. S jedináčikom mám čas aj na seba aj na manžela, na prácu i domácnosť, a tak mi to vyhovuje.“
Ako nám Lenka povedala, je veľmi rada, že sa otvorila aj téma „jedináčik“, pretože okrem mamičiek, ktoré majú v počte detí jasno, je aj veľa tých, ktoré v súvislosti s týmto rozhodnutím bojuje s výčitkami svedomia a pochybnosťami, či sa predsa len rozhodli správne. Ale na toto rozhodnutie má každá matka právo.