Viac detí už mať nebudem, preto si ťa hýčkam

MK | 20. máj 2020

Keď mama vie, že drží v náručí svoje posledné dieťa...

Takmer každú noc medzi 21:00 a 23:00 ma volá moja dvojročná dcéra. Zvyčajne k nej len prídem, pohladím ju, prikryjem, potuľkám. A viete čo? Vôbec mi to neprekáža.

Túžim po tom rovnako, ako ona. Čakám, kedy sa ozve: "Mamííí..."

Prečítajte si tiež:

Mama priznáva: Drahé druhé dieťa...

Moje posledné dieťa

U mojich starších detí to bolo rovnaké. Prebdené noci, spoločné spanie, neustále nočné budenie...ale vtedy som nemala toľko trpezlivosti. Skôr ma ich požiadavky na neustálu pozornosť a prítomnosť unavovali.

Tentoraz je to iné, pretože viem, že maličká je naše posledné dieťa.

Ja by som našu rodičovskú dráhu možno ešte neukončila, ale manžel mal pocit, že naša päťčlenná rodina je dokonalá taká, ako je, a vnútorne cítim, že má pravdu. Ako správne poznamenal, naše tri deti sú pre nás už teraz veľkou výzvou. Je to tak.

Rodičovstvo „posledného dieťaťa“ je cesta plná radosti

Dojímajú ma veci, ktoré som si predtým nevšímala. Slzím nad pančuškami, z ktorých už vyrástla a fňukám nad odloženým prebaľovacím pultíkom.
Viac sa smejem, menej frustrujem a venujem viac pozornosti sladkým detailom.

Láme mi srdce pomyslenie na to, že chvíľa, kým sú deťmi je naozaj taká krátka. Že všetko je dočasné - ako rýchlo bude moje čaptavé bľabotajúce dieťa s dôverou odchádzať odo mňa v ústrety novým skúsenostiam?

Rada vidím, ako moje staršie deti objavujú svet, majú v ňom už svoje miesto, ale keď ich držím v náručí, akoby mali opäť dva rôčky.

Rozhodovanie - s deťmi už končím - je privilégiom, ktoré nemajú všetky mamičky.
Niektorí rodičia si želajú rozšíriť svoju rodinu, ale nedarí sa im či už fyziologicky, alebo z finančných či iných dôvodov. Som vďačná za tento dar.

Prečítajte si tiež:

Mám štyri deti... A som šťastná!

Myslím, že som bola dobrou mamou pre všetky moje deti

Pri najmladšej som sa naučila spomaliť a vychutnávať si každodenné aspekty rodičovstva, ktoré sú pre mňa zrazu pozoruhodné a zázračné.

Od chvíle, keď som sa stala prvýkrát mamou, mám teraz trochu viac skúseností a hlavne perspektívy. Už sa tak nebojím, čo sa môže stať, ale dokážem oceniť to, čo sa deje práve teraz.

Moja 2-ročná si nebude pamätať tieto nočné spojenia so mnou, ale ja si ich pamätať budem celý zvyšok môjho života. Budú to spomienky so zmesou vďačnosti, že sa stali, a smútku, že sú preč.