Mám štyri deti... A som šťastná!
Na rodiny, ktoré sa dnes rozhodnú mať viac detí ako jedno či dve, nazeráme s údivom, prekvapením, niekedy až opovrhnutím. Pre mňa sú takíto rodičia výnimoční a obdivuhodní. Jednou z takých mám je i Lucia, tu je jej príbeh...
Mať rodinu som túžila už na strednej škole...
Spomínam si, že o založení rodiny som začala uvažovať niekedy na strednej škole. V čase, keď moji spolužiaci rozmýšľali, kam poslať prihlášku na vysokú školu, ja som si do zošitov lepila fotky bábätiek.
Môj budúci manžel Michal (31), o tom, samozrejme, nič netušil, predsa len som ho nechcela od seba odplašiť. Stretli sme sa úplne náhodne, ako cudzí človek ma oslovil na chodníku pred kinom. Nasledujúci deň odchádzal na brigádu do zahraničia, kde vraj na mňa aj zabudol, keby sme sa znova nestretli a začali sme spolu randiť. Tešila som sa, keď sme išli k nemu domov, do domu plného ľudí, presný opak mojej detskej izby v paneláku, kde som väčšinu času venovala knihám a učeniu.
Po škole sme nejaký čas žili spoločne v Česku, bola to taká skúška prežitia bez rodičov. Už tam sme sa snažili o bábätko, no neúspešne. Časom sme sa vrátili na Slovensko. Vtedy priateľ dostal ponuku odísť do zahraničia, do Holandska. V roku 2006 na jar ma pozval na pobyt do Vysokých Tatier, odkiaľ sme už odchádzali traja. A tak bola svadba a zo mňa bola hrdá tehotná nevesta s veľkými snami a plánmi do budúcnosti.
Táto mama 6 detí sa za svoje telo nehanbí. Ľuďom však prekáža
Vo veku 21 rokov som sa stala mamou po prvýkrát
Moje prvé tehotenstvo bola veľká výzva, manžel odišiel do zahraničia a ja som poctivo hltala všetky dostupné informácie o tehotenstve a blížiacom sa pôrode. Tri dni po novom roku 2007 prišla medzi nás Michaela. Po rýchlom pôrode nasledovalo obdobie adaptácie, čo spätne vnímam dosť veselo.
Ja, ako dlhé roky najmladšia zo širšej rodiny bez praktických skúsenosti, zato s bohatou teoretickou praxou, som potlačila materinské inštinkty a začala vychovávať svoje dieťa podľa tabuliek. Ukázalo sa, že to bábo má viac rozumu ako jeho matka, po pol roku sme zrušili postieľku a počet dojčení sa ustálil na čísle 20. Dojčiť som prestala po 24 mesiacoch, keď sa na svet začalo hlásiť dieťa č. 2.
Sťahovanie a druhé bábätko
Ešte predtým, ako sa nám narodilo druhé dieťatko, pustili sme sa do prestavby staršieho rodinného domu. Manžel stále pracoval v Holandsku a my sme si zvykali na samostatnú domácnosť, hľadali sme nových známych a tešili sa z Miškinej sestričky v brušku. Otehotnela som počas intenzívneho dojčenia, čo bol jeden z faktorov, ktorý komplikoval správny výpočet termínu pôrodu.
Riziko Downovho syndrómu a komplikácie po pôrode...
Naše druhé dieťatko nás trošku vystrašilo pri tripple teste, keď sa ukázalo riziko Downovho syndrómu 1:40. Nasledovala amniocentéza (odber plodovej vody), na moju žiadosť, pretože som si nevedela predstaviť prežiť zvyšok tehotenstva v neistote. Nie preto, že by som sa dieťatka, ktoré už aktívne kopkalo, chcela vzdať.
V prípade pozitívneho testu som bola rozhodnutá zvyšok tehotenstva venovať študovaniu tejto diagnózy. Vtedy som sa nebála ani rizika potratu, jednoducho som cítila, že naša dcérka to zvládne. A tak sa aj stalo. Po predčasnej hospitalizácii som 10. júna 2009 porodila zdravú a krásnu Sáru. Bol to prvý a posledný pôrod, ktorý manžel nestihol. Všetko sme nakoniec zvládli.
Z pôrodnice sme však odchádzali so Sárou, ktorú trápila novorodenecká žltačka, reflux, stridor (prejavuje sa chrapotom, chrčivým, hlasnejším dýchaním až pískaním najmä počas nádychu, pozn. red.) a znížený svalový tonus. Našťastie to boli diagnózy liečiteľné, len potrebovali svoj čas.
Fotogaléria: O dievčatku s extra CHROMOZÓMOM
Sama doma s dvomi deťmi
Po pár týždňoch sa manžel vrátil späť do práce a ja som zostala sama s dvomi deťmi. So Sárkou sme začali cvičiť Vojtovou metódou, stridor aj reflux časom ustúpili a my sme sa spoločne tešili z každého malého úspechu dievčat. Miška začala chodiť do škôlky, a tak sa pre nás začal každodenný kolobeh ranného vstávania i každodenných povinností.
Plánovali sme iba prvé dieťatko...
Napriek tomu, že žiadne z našich detí, okrem prvého, nebolo plánované, na každé jedno sme sa veľmi tešili. Tehotenstvo s tretím dieťatkom, Matejom, bolo krásne a bezproblémové, i pôrod bol znova rýchly, aj keď viac bolestivý. Synček bol nádherný, no už v nemocnici sme si všimli, že niečo nie je v poriadku. Stridor sa prejavil i u neho.
Dojčenie syna som sa rozhodla ukončiť
Ako mamu troch detí ma prekvapil môj strach z dojčenia. Svoje dcérky som dojčila tri a pol roka, preto ma úplne položila moja bolesť a synov veľký apetít. Samozrejme, že únava a starostlivosť o dve staršie, pritom stále maličké deti, mi dali poriadne zabrať, a tak som aj napriek dostatku mliečka syna odstavila. Spätne to vnímam ako pozitívnu vec, keď sa z nervóznej mamy stala mama s úsmevom na tvári. Rovnako synček to niesol veľmi dobre, približne od polroka prespal celú noc a my s ním.
Ďalšie komplikácie, tentoraz po očkovaní
V troch mesiacoch, keď sme prišli na druhé očkovanie, našla pediatrička Matejkovi pod pazuchou zväčšenú uzlinu. Bol to pre nás šok. Nasledoval kolotoč kontrolných vyšetrení, od Prešova až po Vysoké Tatry. Manžel mi bol nápomocný hlavne po psychickej stránke.
Matejovi diagnostikovali zväčšenú uzlinu ako reakciu na očkovanie HCG-vakcínou, ktorou v roku 2011 očkovali novorodencov na 4. deň života. Po neúspešnej polročnej liečbe mu ju ako 8-mesačnému bábätku vybrali v Šrobárovom ústave vo Vysokých Tatrách. Tento zákrok a všetky kontroly, ktoré tomu predchádzali, ma prinútili študovať viac o povinnej vakcinácii detí.
Ako matka štyroch detí dnes rešpektujem názory pre aj proti, napriek tomu mám vyhradený a dodnes nemenný názor na túto problematiku a ďalej sme sa s manželom rozhodli naše deti neočkovať, pokiaľ to nebudeme považovať za nutnosť.
Náš život v pätici
Bolo nás päť. Ani neviem ako, aj druhá dcérka nastúpila do škôlky. S Matejkom sme si užívali chvíle pár hodín osamote. Keď mal manžel voľno, urobili sme si výlet, alebo zobral deti do prírody. Vtedy som bola ako trojnásobná mamina presvedčená, že dieťatkom číslo tri sme, ako sa vraví, splatili dlh spoločnosti a tým pádom bolo tretie tehotenstvo i tretí pôrod pre mňa posledný.
V apríli 2014 som poslala manželovi prvoaprílovú SMS-ku v znení: „Som tehotná.“ Manžel sa mi neskôr priznal, že správu predýchaval asi hodinu. Škodoradosť je asi predsa len najväčšia radosť, pretože „niekto tam hore“ chcel, aby sme z letnej dovolenky odchádzali šiesti.
Riešili nás všetci navôkol
Až teraz to začalo byť naozaj zaujímavé. Začali sme pociťovať pohŕdanie okolia, ktoré malo pochybnosti o našej normálnosti a iných nepodstatných veciach. Našťastie, tieto záležitosti trápili iba nezúčastnených, nie nás. Počas štvrtého tehotenstva som sa začala viac zaujímať o kontaktné rodičovstvo, aj keď veľa vecí som robila intuitívne aj dovtedy.
Tentoraz ma zaujalo hlavne nosenie v šatke a hypnopôrod. Obe veci sú staré stáročia, a preto, keď sa po veľmi rýchlom pôrode narodila Ema, vzala som to ako výzvu pre nás obe! Taktiež sa mi rátalo mať obe ruky voľné pri štyroch deťoch. Nosenie dieťatka v šatke má veľa výhod. Najťažšie chvíle pre mňa boli po narodení malej Emy, keď manžel musel odísť do práce a ostala som sama s 5-dňovým novorodencom a tromi živými deťmi v klasickom školskom týždni. Vtedy sme museli veľmi rýchlo všetci nabehnúť na denný režim, ktorý sa nám viac-menej darí dodržiavať doteraz.
Všetko sa dá zvládnuť, keď sa chce. Alebo keď musíte...
Náš bežný deň vyzerá tak ako asi v každej inej rodine. Ráno prichystám dievčatám do školy desiatu, zobudím ich, kým sa umyjú a oblečú, zobudím a pomôžem obliecť Mateja. Ak sa medzitým zobudí Ema, tak ju dievčatá postrážia a potom odchádzajú s dedom do školy a do škôlky.
Ja zapínam práčku a notebook, dáme si s Emkou raňajky, ak treba, ideme nakúpiť. Varíme obed, upratujeme, papáme a spíme. Počas jej spánku sa poctivo socializujem na sociálnej sieti pre mamičky. Okolo štvrtej prichádzajú deti z krúžkov a z družiny, kde si píšu svoje úlohy, čo je veľké plus, hlavne pre mňa. Ak je pekne, hrajú sa v záhrade, alebo doma, občas je každý v inej izbe a užíva si svoj pokoj, čo oceňujem najmä, kým najmladšia spí.
Som šťastná a vďačná mama
Najviac nám s deťmi pomáhajú moji rodičia, ktorí sú už na dôchodku. Keď je manžel v práci, tak dedo chodí autom pre deti a odvezie ich ráno do školy. Ja vodičský preukaz nemám, ale bývame v malom meste, školu aj škôlku máme relatívne blízko.
Občas to u nás síce vyzerá ako po výbuchu bomby, hlavne manžel sa mi vždy po návrate z práce pokúša jemne naznačiť, že toto a tamto by sa už patrilo odložiť či upratať. Nikdy som neoľutovala, že máme štyri deti. S manželom máme predsa spolu štyri ruky, pre každé dieťa jednu, a to hovorí za všetko. Aj keď, dve ruky navyše by sa mi niekedy fakt hodili...
Keď držím v náručí našu deväťmesačnú dcérku, uvedomujem si, aké veľké mám šťastie. Aj keď ani u nás nesvieti každý deň slnko, občas rátam minúty, keď deti zaspia a ja odpadnem do postele, ani práca hlavy rodiny v zahraničí nie je vždy to, po čom by túžili viacnásobné „mamytatovia“, je to každodenné víťazstvo a dobrodružstvo v jednom.
Lucia (30)
Deti: Michaela, Sára, Matej, Ema
