Noční „savci“ alebo Ako je to s nočným dojčením

Noční „savci“ alebo Ako je to s nočným dojčením
4.1.2018 v kategórii Bábätko, autor Mgr. Mária Kopčíková, laktačná poradkyňa, foto: istockphoto.com

Laktačná poradkyňa Mária Kopčíková vám skúsi poradiť, ako riešiť nočné dojčenie a budenie bábätiek.

Musí sa to dieťa v noci budiť? Dokedy to bude trvať? Tieto a podobné otázky sa na mňa pozerali z mailov, keď som niekoľkým mamičkám položila otázku, či mi nedajú námet na ďalší článok. Poďme preto spoločne hľadať odpovede na položené otázky.

Pri nočnom dojčení neexistuje univerzálne pravidlo

Hoci by som mala chuť hneď na začiatku povedať: „NERIEŠTE TO! RIAĎTE SA NAJMÄ SVOJÍM DIEŤAŤOM!“, uvedomujem si, že to nie je jednoznačné a vo väčšine prípadov neplatí žiadne univerzálne pravidlo. Mám dve deti, každé fungovalo úplne inak, čo sa týka dojčenia vôbec, nočného dojčenia, spôsobu zaspávania aj odstavovania od dojčenia. Okolo seba vidím veľa príkladov takých, aj onakých.

Preto si myslím, že je síce fajn mať nejaké teoretické znalosti (o spánkových cykloch dojčiat, o potrebe jedla v rôznom veku detí...), ale najdôležitejšie je vnímať potrebu dieťaťa, dobre ju identifikovať a zvážiť, či niekedy vlastnú potrebu „nezakrývam“ tým, že ju vydávam za potrebu dieťaťa.

nočné dojčenie

Bábätká sú individuality s odlišnými  potrebami

Individualita každého dieťatka je výsledkom vzájomného spolupôsobenia genetiky (toho, čo dieťa zdedilo pre rodičoch a prarodičoch), procesu zrenia počas vnútromaternicového života a vplyvov v tomto období (toho, čo prežíva počas 9 zázračných mesiacov tehotenstva – vníma pokoj, alebo naopak stres matky, prežíva s ňou jej úzkosti alebo radosti...) a samozrejme aj priebehu pôrodu.

Preto je každé dieťa po narodení iné, inak reaguje na podnety, spí rôzne dlho, iným spôsobom sa kŕmi – napríklad jedno kratšie, iné dlhšie. A preto si myslím, že žiadne dieťa netreba vtesnávať do nejakej tabuľky, ale pozorne sledovať a snažiť sa odlíšiť jeho aktuálne potreby a uspokojovať ich.

Pripravte sa na dojčenie!
Prečítajte si tiež:

Pripravte sa na dojčenie!

Prísny režim vs. attachment parenting

Medzi mamičkami aj odborníkmi, na internete, v časopisoch, v princípe nájdete dva názorové tábory, čo sa týka starostlivosti o dieťatko. Prívrženci jedného preferujú prísny režim v živote dieťaťa od útleho veku.

Presný počet kŕmení, spánok vždy v ten istý čas. Tvrdia, že mnohé bábätká dokážu prespať noc bez dojčenia (povedzme, od 23:00 do 7:00) už okolo 3 mesiacov a v 6 mesiacoch by všetky mali spať 12 hodín v kuse, lebo nočné dojčenia viac nepotrebujú.

Na druhej strane, zástancovia dojčenia na požiadanie a tzv. „attachment parenting“ (vzťahového rodičovstva, budujúceho na vzťahovej väzbe) tvrdia, že dieťa potrebuje vašu pozornosť aj v noci, ak už nie z nutričného hľadiska, tak aspoň z citového. Niekedy je tej pozornosti možno až priveľa, no to je v poriadku, aj keď je dieťa už väčšie.

Ja osobne by som volila strednú cestu, pretože si myslím, že:

  • do istého času (nie veku!) dieťatko prirodzene funguje akosi „bezrežimovo“. Novorodenec nerozlišuje medzi dňom a nocou, jeho spánkové cykly sú iné, než budú napr. v 4. mesiaci života. Rovnako nemusí veľmi fungovať režim v jedle. Niektoré deti sa dojčia 12x za deň, iné len sedem. Oboje môže byť v poriadku a my len musíme sledovať signály, ktoré nám hovoria o tom, či má dieťa dostatočný prívod mlieka, a nie sledovať ručičku na hodinách, koľko času ubehlo od posledného dojčenia!

  • dieťatko dozrieva – a rovnako jeho tráviaca aj nervová sústava. Mení sa aj jeho potreba jedla i potreba spánku. Tomu by sme sa mali prispôsobiť my, rodičia, a nie sa snažiť prispôsobiť dieťa našim potrebám stihnúť niečo urobiť, alebo sa niekam dostať... (aj keď i to sa občas stane – ale musíme rátať s rizikom, že dieťa môže mať problém, pokiaľ nedostane to, čo potrebuje, v čase, kedy to potrebuje).

  • postupom času sa dieťa osamostatňuje, objavuje svet, čo so sebou opäť prináša zmeny,  niekedy aj isté riziká, napr. zvýšenú únavnosť, predráždenosť nervovej sústavy, ťažké zvládanie únavy – plačlivosť, hnev.... Tu zase vidím veľkú úlohu rodičov, najmä matiek v tom, že sa budú snažiť predvídať a takéto hraničné situácie sa pokúsia minimalizovať napr. uložím dieťa spať, keď vidím, že si žmolí očká, odvracia pohľad a nebudem sa ho snažiť udržať bdelé, lebo ešte nezjedlo obed... Zároveň dieťaťu poskytnú aj modely, ako sa dá upokojiť inak, než na prsníku ako pohladkaním, pohojdaním v náručí, odpútaním pozornosti na iný predmet či činnosť.

    Dieťa by malo mať vždy istotu, že mama je tu preňho, keď je unavené, keď je možno zúfalé alebo sa príšerne hnevá. Zároveň by sa však malo postupne učiť odpútavať a nachádzať si aj vlastné spôsoby, ako sa s emóciami vysporiadať.

Navyše, proti obom vyššie spomenutým tvrdeniam by sme mohli namietať: Môže si matka výlučne dojčeného bábätka udržať dostatočnú tvorbu mlieka, ak má 12-hodinovú prestávku? A na druhej strane – je naša pozornosť to, čo naše dieťa naozaj potrebuje uprostred noci? Nebude potom príliš unavené, ak sa v noci zobudí 8-krát? Pravda bude kdesi uprostred.

Novorodenec nepozná DEŇ a NOC

Ako som už spomenula, novorodenec je pomerne dlhý čas akýsi „bezrežimový“, teda bez zjavnej pravidelnosti v jedle a spánku. Niektoré detičky sa dojčia 12 – 15x za 24 hodín, a preto aj časté budenie na dojčenie v noci je pomerne normálne.

Netreba dieťa posudzovať podľa toho, koľko v noci prespí. Osobne som si prvé dva mesiace po narodení môjho prvého bábätka myslela, že mám „slabé“ mlieko, lebo sa moje dieťa často budí. Potom sa mi dostal do rúk článok, v ktorom autorka pekne objasňovala, ako nám deti môžu rôzne fungovať bez ohľadu na to, že by nás chceli fyzicky zlikvidovať. A snáď som mnohé veci pochopila, alebo som sa na ne aspoň začala pozerať inak.

Novorodenec nemá DEŇ a NOC. Nie vždy sa na dlhý spánok uloží v noci. Spí, keď to potrebuje. Deťom trvá zhruba mesiac, kým sa vďaka svetelným podnetom a našej manipulácii s nimi naučia rozlišovať medzi dňom a nocou.

My im môžeme pomáhať tým, že počas dňa – ak po dojčení nezaspia – budeme na nich hovoriť, budeme sa trošku „hrať“. V noci, naopak, urobíme pri prebaľovaní a dojčení nevyhnutne nutné úkony pri tlmenom svetle a nebudeme robiť „entertainment“ (zábavu).

Ak dieťa po dojčení nezaspí, neznamená to, že s ním automaticky vybehneme na okružnú jazdu bytom, aby sme ho uspali. Môžeme ho uložiť do postieľky a sledovať, čo bude robiť. Hoci nezaspí hneď, môže oddychovať v postieľke.

nočné dojčenie

Dieťatko nepotrebuje vždy nadojčiť, niekedy ho stačí pohladkať

Pre mňa ideálny model usporiadania spánku pre tento čas je, pokiaľ môžete mať detskú postieľku so spustenou bočnicou v tesnej blízkosti vašej postele. Vy môžete oddychovať, driemať a dieťa máte na dosah. Ak začne mrnkať, veľmi často postačí, ak ho pohladíte, chytíte ho za rúčku, prípadne urobíte „ššššš“, aby ste dieťatko utíšili.

Moja skúsenosť je taká, že nie vždy, keď sa dieťa zobudí, je nevyhnutné ho nadojčiť. Vždy by som ako prvé skúsila to pohladenie, tíšenie.
Pokiaľ má matka dieťa na dosah, reaguje už na prvé signály, zväčša mrvenie sa v perinke, mrnkanie. Nie je to ešte plač, ktorý zväčša býva ťažšie utíšiteľný.

Na záver...

No a sme pri vete z úvodu, že to nebude jednoduché pátranie po odpovediach. Nedala som vám jednoznačný návod, ako na nočných papkáčov. Mám však jednu radu: Myslím, že akékoľvek rozhodnutie je jednoduchšie vykonateľné, pokiaľ je matka pevne rozhodnutá ho urobiť. Niekedy bojujeme s okolím, ktoré nám tvrdí, že naše dieťa by nemalo to či ono. Aj v noci sa 4x zobudiť. Pokiaľ však ste s tým vy v pohode, nie je dôvod niečo meniť.

Ak sa ale dostanete do situácie, ktorá je pre vás osobne neúnosná, možno kvôli vyčerpanosti, únave a viete, že sa vaše 10-mesačné dieťa pri svojom príjme stravy naozaj nepotrebuje v noci budiť 8-krát, a rozhodnete sa s tým niečo urobiť, tak už buďte dôsledná. Môžete sa napríklad rozhodnúť, že dieťatko poslednýkrát nadojčíte o 22,00 a potom až o 5,00 ráno. Pokiaľ sa zobudí medzi tým, ponúknite mu čajík, vodu, vašu náruč...