10 tipov, AKO HOVORIŤ S DEŤMI: Základné pravidlá správnej komunikácie

Vedeli ste, že myšlienka „hovoriacej bytosti“ je obsiahnutá v slove „dieťa“? Je odvodené z latinského infans, zloženého z predpony „in“ a prítomného príčastia slovesa „fari“ (hovoriť). Infans bezprostredne odkazuje na ľudskú bytosť s potenciálom reči. Deti sú teda hovoriace bytosti ešte skôr, ako vôbec dokážu hovoriť.

Bábätko nás počúva 

Už od 4. mesiaca vnútromaternicového života plod reaguje odlišne na hlas matky a na hlas otca. Je citlivý na tento „hlasový“ objekt. Keď teda prichádza na svet a kričí, akoby sa dožadoval toho hlasu, ktorý už pozná (od mamky či ocka), a zároveň v tomto výkriku objavuje aj svoj vlastný hlas. Chce byť vypočutý a zároveň vníma, že pokiaľ na neho rodič hovorí, slovo sa stane pre oboch to, čo ich spája. Tu sú teda zárodky ich prvej komunikácie. 

Správne hovoriť so svojím dieťaťom NIE JE vysvetľovať (donekonečna): „Pani doktorka zoberie také slúchadlo a bude počúvať tvoje srdiečko“, ani uvedomelo racionalizovať: „Si choručký/choručká a potrebuješ liečiky,“ či intelektualizovať: „Liečiky budú zabíjať také škaredé baktérie...“. 

Hovoriť správne s dieťaťom znamená počúvať jeho emócie a naladiť sa na to, čím asi prechádza. Porozprávať mu príbeh, v ktorom sa môže spoznať. A zároveň s ním hovoriť pravdivo, nepovedať mu však všetko, rovnako, ako ho nezahlcovať nezmyselnými, detskými slovami (skomoleninami, vymyslenými slovami, echoláliami – teda hovoriť ako bábätko), ale ani mu hovoriť dospelé veci, ktoré sa ho netýkajú. 

Komunikácia s ohľadom na vek dieťaťa

Treba si totiž v prvom rade uvedomiť, v akom vývinovom štádiu sa dieťa nachádza, pretože v každom období prechádza etapami, ktoré sú preň zároveň skúškami, ako je napr. koniec dojčenia, chôdza, učenie sa na nočník, vstup do škôlky, školy. V každej z týchto etáp dieťa o niečo príde, niečoho sa musí vzdať: matkinho prsníka, náruče rodičov atď. A rodič je tu na to, aby ho povzbudil, ale aj mu umožnil – prejsť každou etapou a pomohol mu dosiahnuť samostatnosť, a to aj za pomoci komunikácie. 

Zdá sa mi, že jednou z najväčších ťažkostí rodičov pri rozhovore s deťmi je, že vedome či podvedome musia vždy brať do úvahy skutočnosť, že dieťa, ktoré majú pred sebou, prebúdza dieťa rovnakého veku, ktoré v nich drieme a to aj pod troskami ich sklamaní a potlačeného utrpenia. Či sa tak deje v mene zákazov a požiadaviek, ktoré im vnútili ich vlastní rodičia, alebo naopak, v mene vzbury proti tejto zdedenej výchove, nie je v skutočnosti problém. Problém spočíva skôr v tom, že nedokážu rozlišovať medzi dieťaťom, ktorým boli a ktoré k nim „hovorí“, a svojím dieťaťom, ku ktorému hovoria. 

Z tohto teda vyplýva základná otázka, ktorú by sme si mohli položiť: „Ako hovoriť s dieťaťom o ňom samom, berúc do úvahy, že aj my sme takým dieťaťom boli?“ 

Dieťa je schopné pochopiť mnohé veci už aj ako batoľa. Je dôležité používať jednoduchý a presný slovník. Nezahlcovať ho výrazmi, ktoré ešte nevie uchopiť. Presným vyjadrovaním sa, dobre zostavenými vetami a presnou výslovnosťou mu pomôžete nadobudnúť plynulejší prejav.

Ide o našu pozornosť, teda aktívne počúvanie dieťaťa, aj o to, ako a kedy nás najlepšie vníma aj samotné dieťa. Ak napríklad pozerá televíziu, je pravdepodobné, že vás bude počúvať len na jedno ucho. Dobrým časom na rozhovor môže byť večera alebo čas pred spaním, ak  nebudete otvárať témy, ktoré by mohli byť pre dieťa rušivé (napr. príliš nadšený výrok: „super, zajtra ideme na výlet a budú tam kačičky a mačičky, a...“ poprípade  úzkosť naháňajúce: „zajtra už ideš do škôlky a budeš tam mať kamarátov...“). Vedzte, že v najlepšom udržíte plnú pozornosť dieťaťa pár minút (od 3 minút pri 1-ročnom dieťati do max. 10 minút  pri 6-ročnom).  

Ak sa chcete vyhnúť tomu, aby ste počas rozhovoru medzi dospelým a dieťaťom vytvárali hierarchický vzťah, pozrite sa na veci detskými očami. Ak si nie ste istí, či ste pochopili, čo práve povedalo, preformulujte to vlastnými slovami. Vo všeobecnosti je lepšie vyhnúť sa bombardovaniu dieťaťa otázkami, pretože to môže byť vnímané ako dotieravé alebo destabilizujúce. Na to, čo dieťa práve povedalo, môžete nadviazať vyjadrením vlastného názoru.

Počúvať deti znamená aj načúvať ich sťažnostiam a problémom, hoci sa nám nie vždy javia ako dôležité, ktoré by mali dieťa priviesť až do „vývrtky“ a hnevlivého plaču. Je pochopiteľné, že niekedy nám môžu rupnúť nervy a na dieťa nakričíme. V žiadnom prípade ho však neponižujeme a nestrašíme: „Si zlý, keď sa takto zlostíš! Nie si pekná, mamička ťa neľúbi, keď takto kričíš, správaš sa ako bábätko...“

Keď sú deti malé, dbajte na to, aby ste nenapodobňovali ich chyby vo výslovnosti, napríklad keď zamieňajú niekoľko spoluhlások alebo skresľujú slovo. Hoci sa nám tento bábätkovský jazyk môže páčiť, tým že ho používame, udržiavame dieťa v regresii, teda dávame mu najavo, že nechceme, aby vyrástlo. Je dôležité používať správne slová. 

Dnešní rodičia v snahe komunikovať čo najefektívnejšie so svojimi deťmi často vhupnú do nekonečného vysvetľovania a racionalizovania. Vedzte, že prílišným vysvetľovaním prebúdzame v dieťati úzkosť, pretože nikdy neobsiahneme jeho zvedavosť, ktorú vysvetľovaním stimulujeme. Dieťa teda nikdy v danom čase nepoloží všetky otázky, ktoré sa mu mihajú hlavou, ale vibrujú v ňom a ponárajú ho do neistoty, teda strachu. Vysvetľujte preto s mierou (od 3 r. života) a v určitých momentoch len konštatujte: „Ideme k pani doktorke, je dôležité, aby nám povedala, ako si vyrástol.“

Pri rozhovore s dieťaťom si dávajte pozor na slová, ktoré používate. Deti sú citlivé na zovšeobecnenia a slová ako NIKDY, VŽDY, ZAKAŽDÝM môžu vnímať ako výčitky, čo spôsobí, že sa uzavrú v ďalšej komunikácii a stratia sebahodnotu. 

Ak s dieťaťom nesúhlasíte, rešpektujte jeho názor a neodsudzujte myšlienku, ktorú predkladá. Systematicky mu vysvetľujte, že je úplne normálne nesúhlasiť so všetkým, aby sa nedostalo  do defenzívy. Naučte ho pokojne diskutovať o veciach, ak s nimi nesúhlasí. Rozprávať sa znamená aj diskutovať a argumentovať, čo sú vlastnosti, ktoré môžu byť v živote užitočné. Navyše je to forma správania, ktorú bude môcť reprodukovať so svojimi rovesníkmi.

Čiže namiesto „nikdy ma nepočúvaš“ môžeme použiť „všimla som si, že keď sme na ihrisku, nepočúvaš ma. Vieš mi, prosím, pomôcť pochopiť tvoje správanie? Niekedy vieš počúvať a niekedy, ako na ihrisku, nie.“ 

Deti sa vďaka nám spoznávajú, nielen tým, že nás pozorujú, ale aj tým, že im pomáhame uchopiť a pochopiť, čím prechádzajú. A to práve pomenovaním emócie, ktorú vnímame v danom okamihu. Pomenovaním emócie (a to aj pri batoľatách do 1 r.) sa dieťa dokáže vnútorne upokojiť a necítiť sa izolované od toho, čo prežíva. Výrazy ako „vidím, že cítiš smútok, hnev“ pomôžu dieťaťu vnímať seba samého a akceptovať sa aj v tejto emócii. 

Medzi 3. a 6. rokom si deti veľmi rady vymýšľajú a vedome používajú svoj jazyk. Možno si pamätáte na tajný jazyk z detstva, pri ktorom sme pred slabiky pridávali slabiky s písmenom PA/PO/PU?  (mama = MapaMapa). V rámci hry, prípadne pri olovrante, desiate, alebo prechádzke vonku sa môžeme aj my dospelí naladiť na tento vymyslený jazyk nášho dieťaťa. Ide o relatívne komplexnú komunikáciu, pri ktorej používame echolálie, zvuky, pracujeme s hlasom a dieťa to veľmi dobre vníma. Je však dôležité, aby si uvedomilo, že je to iba hra a svoje naozajstné pocity sme mu pomohli vyjadriť presne a spisovne. 

Niekedy stačí jednoducho iba s dieťaťom byť, aby sa medzi vami vytvorilo puto... Pohladenie a objatie sú tiež spôsoby komunikácie. V správnom momente a v správnom čase. Skúste sa len v tichosti objať (vnímať dotyky, zvuky, vône). Po pár minútach pocítite, že ste si toho naozaj veľa povedali, a navyše tým správnym spôsobom – naladením sa jeden na druhého. 

Vedzte, že každý rodič sa stretne s kritickými chvíľami, keď už naozaj nevie, ako sa so svojím dieťaťom rozprávať. Čím menšie je dieťa, tým viac sa rodičovi pripomínajú predstavy o tom, čo sám v týchto chvíľach ako dieťa prežíval. Preto ak nastane tento moment „chvíľkovej beznádeje“, zastavte sa a nalaďte sa na dieťa, ktorým ste kedysi sami boli.  Tá správna odpoveď aj reakcia príde sama.