So svojím bábätkom sa neustále rozprávajte...

Mamička sa môže s dieťatkom zhovárať neustále, a to nielen nahlas, ale môže s ním viesť i vnútorný dialóg. Môže mu rozprávať, čo sa práve deje, čo robí, ako ho ľúbi.

Môže mu vysvetliť, ak sa deje niečo, čo by mohlo drobčeka negatívne ovplyvniť. Napríklad tehuľka je na ulici a oproti nej ide pes, z ktorého má strach. Môže dieťatku povedať: Teraz som sa zľakla, miláčik, ale to je môj strach, ty si u mňa v brušku, v bezpečí, ničoho sa neobávaj.

Alebo sa jej stane, že sa jej urobí zle z nejakého jedla, môže drobčekovi povedať: Teraz som zjedla mrkvový šalát, bol veľmi kyslý, neurobil mi dobre, ale to s tebou nič nemá spoločné, viem to.

Keď príde domov a víta ju manžel, môže zasa nahlas povedať: A toto je tvoj ocinko, ty počuješ jeho hlas... Tiež sa môžu dieťatku prihovárať i súrodenci či starí rodičia, mamička mu môže i spievať.

Vraví sa, že ak sa ženy s dieťatkom neustále „zhovárajú“, tak z ich vzájomnej komunikácie skutočne vznikne dialóg a spoločne lepšie i ľahšie zvládajú aj pôrod, pretože  spolu dokážu „komunikovať“ i počas neho.

Niekedy môže byť mamička unavená, tak bábätku povie: Som unavená, idem si ľahnúť a ty si tiež oddýchni, čím si vlastne dieťatko akoby zvykalo aj na určitý rytmus dňa – noci, aktivity – odpočinku. Veľmi zaujímavá je i komunikácia pred počatím.

Pravdaže. I žena, ktorá sa snaží o dieťatko, sa môže prihovárať duši svojho dieťatka: Chceme ťa privítať, tešíme sa na teba. Mnohé ženy tušia, že sú tehotné, ešte skôr, ako to ukáže test, už vtedy sa môžu dieťatku prihovárať: Vítame ťa, vieme, že si tu, prijímame ťa.

Samotné počatie je okamih, kedy sa začína pamäť organizmu – pretože, keď sa počne a spojí sa spermia s vajíčkom, tak je v ňom množstvo genetickej pamäti, ktorá presne udáva, ako bude dieťatko vyzerať, koľko bude mať prstíkov, aký je jeho potenciál.

Ak je dieťatko vítané a bezpodmienečne prijímané už od začiatku, je na ňom skutočne poznať, že medzi ním a mamičkou fungovala prenatálna komunikácia. 

Môže sa stať, že mamička počas tehotenstva zažije pohreb – dieťatku v brušku to môže okomentovať: Zlatíčko, teraz mi zomrel ocko, tvoj deduško, som veľmi smutná, ale tento smútok patrí mne, plačem, bolí ma to, možno to cítiš, ale neboj sa, bude dobre, je to môj smútok a prejde to.

Čiže nejde o to, že mamička musí byť za každú cenu počas tehotenstva šťastná, to by predsa nežila celkom úprimne, ale môže svoju bolesť, smútok dieťatku vysvetliť.  

Áno, môže priznať: Mám strach z pôrodu, z toho, čo sa bude diať, ale mám tu dulu, alebo je so mnou tvoj ocko a ja sa o neho môžem oprieť a spolu to iste zvládneme.

Skrátka ide o to, aby mamička nachádzala dospelé riešenie, aby to nezostalo ako bremeno na dieťatku spôsobom „vidíš, čo si mi spôsobilo, ja mám strach, bude ma to bolieť, lebo ty chceš ísť von!“

Mamička si musí uvedomiť, že dieťatko je maličké a ona je veľká, ono nemôže niesť jej bremeno, a ona to môže zvládnuť spolu s ďalšou dospelou osobou – svojou oporou.

Tým, že vie svoj strach s niekým vykomunikovať, či už s partnerom, dulou, kamarátkou, mamou, dieťatku odovzdáva jasný signál, že vie nájsť riešenie, vie, na koho sa obrátiť, a tým znížiť i strach a napätie. Vždy je dobré uzavrieť to pozitívne: Neboj sa, drobček, ja verím, že všetko dobre dopadne.