Separačná úzkosť: Keď je mama stredobodom vesmíru
Strach je mimoriadne silná emócia, ktorú dieťa v prvom roku svojho života spoznáva. V jeho ponímaní je to najmä strach zo „straty“ mamy, keď je mimo dohľadu, dosahu, či ak ho niekto iný vezme do náručia.
Separačná úzkosť
Vo vývojových etapách bábätiek sa objavuje fenomén tzv. separačnej úzkosti. Jej prejavy vo forme plaču, precitlivenosti dieťaťa a vyžadovanie si prítomnosti mamy nie sú emočným vydieraním, ani manipuláciou zo strany bábätka. To ešte nemá natoľko vyvinuté zmysly, aby toho bolo schopné.
Je to prirodzený jav, ktorý, ak je zo strany rodiča prijatý, dieťaťu sú uspokojené jeho potreby s láskou a rešpektom. V opačnom prípade, pri neadekvátnych reakciách na správanie sa bábätka, to môže mať v nasledujúcich obdobiach jeho života aj emočnú „dohru“.
Po narodení bábätka nastáva úžasné, no zároveň náročné obdobie. Učenie a zoznamovanie sa s novými potrebami, vzájomná blízkosť, oddanosť, postupný vývin a vývoj bábätka, ale aj formovanie nás, žien, v novej, najkrajšej úlohe. Dieťatko v nás rástlo celých deväť mesiacov a pôrodom sa nič nekončí, zostávame prepojení – len inak. A v istom zmysle aj jeden na druhom „závislý“. Mama reaguje na plač bábätka a rozpoznáva jeho významy – hlad, diskomfort, ťažkosti... Prvý medzník vo vnímaní blízkosti dieťaťa svojej mamy nastáva vtedy, keď bábätko začína s prvými pohybmi, objavovaním okolitého najbližšieho sveta a skúša svoje možnosti. Keď sa začína vzďaľovať, začína si uvedomovať aj pocit neistoty, strachu, straty bezpečia.
Náročné dieťa: Buď stále pri mne, mama!
Kde je mama?
Strach je mimoriadne silná emócia, ktorú dieťa v prvom roku svojho života spoznáva. V jeho ponímaní je to najmä strach zo „straty“ mamy, keď je mimo dohľadu, dosahu, či ak ho niekto iný vezme do náručia. Vtedy to dáva najavo mimoriadne naliehavým, pre rodičov dovtedy nepoznaným, žalostným plačom. Dieťa si uvedomuje a spája pocit, ktorý má v blízkosti svojej mamy a bez nej. Začína sa plaziť, loziť, no tieto nové zážitky sprevádzajú aj vzdialenie sa od matky, čo ústi do obáv. Dieťa si začína všímať, čo je v jeho blízkosti a čo sa stratí z jeho zorného poľa, či už ide o predmety alebo ľudí. Tento proces mu pomáha rozvíjať pamäť a mozog, čo mu umožňuje rozoznávať čas strávený s mamou a bez nej.
Separačná úzkosť: Osemmesačná „kríza“
Pojem separačná úzkosť je tesne spojený s ríšou zvierat a je prítomný v ich správaní od nepamäti. Príroda to tak zariadila preto, aby malo mláďa prirodzený strach odchádzať príliš ďaleko od svojej matky. Tento obranný mechanizmus totiž chráni mláďa pred rizikami a nebezpečenstvami. Eva Kiedroňová, uznávaná odborníčka na správnu stimuláciu detí v súlade s ich psychomotorickou vyspelosťou, hovorí o tzv. dômyselnosti prírodných zákonov. „Dieťa, ktoré začína loziť a tým môže byť vystavené rôznym druhom nebezpečenstva, je pripútané k mame zvýšenou psychickou väzbou.“
Prvé prejavy separačnej úzkosti u bábätiek sa zvyčajne prejavujú okolo ôsmeho mesiaca života. V tomto období dieťa prejavuje väčšiu potrebu fyzickej blízkosti k svojej mame ako predtým. Stáva sa prítulnejším, začína odmietať cudzie osoby a nepoznané predmety. Toto správanie súvisí s jeho postupným osamostatňovaním sa v priestore, čo vyvoláva strach z opustenia a neistoty. Ide o prirodzenú reakciu, ktorá má za cieľ chrániť osamostatňujúce sa dieťa pred potenciálnymi hrozbami. Jeho správanie je ovplyvnené pocitom bezpečia – dieťa už spoznalo, že sa cíti dobre a bezpečne pri mame a v známom prostredí.
Obdobie ôsmeho mesiaca života dieťaťa je na jednej strane charakteristické prirodzenou zvedavosťou. Dieťa má neustálu potrebu objavovať, spoznávať svoje hranice, skúmať nové podnety a prostredie. Všetko nové ho v tomto období láka. Na druhej strane pociťuje ale silnú potrebu istoty, bezpečia a stability, čo ho stále vracia k poznanému zdroju. Osoba mamy je pre dieťa totiž tou, ktorá mu ho predstavuje – zosobňuje jeho bezpečie, oporu a v tomto období si už dokáže uvedomovať aj keď ju stratí z očného dosahu.
Separačná úzkosť: Kde si, mamička?
Separačná úzkosť nie je stála a prichádza v cykloch
Prejavy separačnej úzkosti sa môžu vyskytnúť aj neskôr, približne v období od jedného do pätnástich mesiacov, pričom to môže byť individuálne pre každé dieťa. Intenzita a trvanie týchto prejavov môžu byť rôzne. Ide o osobitú záležitosť každého dieťaťa. Čo však môže rodiča upokojiť je, že separačná úzkosť nie je stála a prichádza v cykloch. Často je spätá s emocionálne náročnými obdobiami v živote dieťaťa, ako je napríklad príchod mladšieho súrodenca do rodiny, nástup do škôlky alebo bežné situácie, ako je návšteva lekára, ktoré dieťa prežíva silne emocionálne.
Rozmaznať dieťa láskou nemožno
V týchto náročných obdobiach, kedy sa dieťatko stretáva s prejavmi separačnej úzkosti, je dôležité, ako na jeho správanie reaguje najbližšie okolie. Dieťa si totiž vytvára asociácie a učí sa vzorcom správania na základe interakcií so svojím prostredím.
Pre rodiča môže byť záhadou, prečo sa jeho dieťa, ktoré sa doteraz cítilo pohodlne s cudzími ľuďmi, náhle začne báť, plače v ich prítomnosti a snaží sa dostať k mame. Ich „protest“ v podobe odmietnutia opustiť matkinu náruč, nie je vhodné riešiť pokarhaním alebo presviedčaním. Je to pre dieťa nová emócia, nový stav, ktorý mení jeho vnímanie sveta, a preto je dôležité rešpektovať ho. Keď deťa pochopí, že aj táto situácia je pre neho v poriadku a bezpečná, bude opäť ochotné prijať aj iných ľudí a vráti sa do ich náručia. Potrebuje len čas na vlastné dozretie a podporu zo strany okolia.
Odlúčenie od mamy
Pri odlúčení dieťatka od jeho mamy je v tomto období prirodzeným prejavom plač – uvedomme si, že ide o komunikačný prejav dieťaťa – do istého obdobia jediný. So strachom a úzkosťou sa dieťa pasuje napr. aj pri uspávaní. Dieťa citlivo vníma, že v náručí a blízkosti mamy je v bezpečí a aj uloženie do postieľky pociťuje ako odlúčenie a strach z jej straty. Je preto vhodné, aby sa od dieťaťa neodchádzalo vo fáze, kedy je rozrušené a už vonkoncom ho nenechávajte vyplakať. Z pohľadu dieťatka je sklamaním aj to, ak zaspáva pri mame a po prebudení už jej tvár nevidí. To však neznamená, že sa nemáte pohnúť ani na krok – ide len o isté obdobie, kedy naučíme dieťa postupne sa vysporiadať so situáciou.
Je veľmi potrebné vytvoriť dieťatku také prostredie, aby sa nebálo zaspať a dať mu istotu, že tak, ako ho maminka uloží, tak ju rovnako po zobudení aj uvidí – najskôr vedľa neho, o pár dní v chodbe, ako mu ide s úsmevom naproti, ďalší raz už pobeží dolu schodmi s radosťou, že za stolom čaká tato a mama ide všetkým servírovať chutné raňajky. Chce to len čas a veľa trpezlivosti – je to „len“ obdobie.
Separačná úzkosť - aj emócie mamy sú dôležité
Mama, ty nikam nejdeš!!!
Vo fázach separačnej úzkosti je badateľný aj okamih, keď sa mama niekam chystá – odbehnúť si do obchodu či k lekárovi. Dieťa to už dokáže vycítiť a spozorovať. To vedie k rozrušeniu, plaču a naťahovaniu sa za mamou. Aj keď dieťa zostáva s osobou jeho srdcu blízkou, prejavy úzkosti a nepohody u neho pretrvávajú až do maminho návratu. Vtedy je potrebné len prispôsobiť situáciu – odchod mamy by mal byť citlivý k potrebám dieťatka a spojený s jeho prípravou.
Napríklad hru na schovávačku, ktorú majú deti veľmi rady, môžeme počas aktívneho trávenia dňa využiť na to, aby naše dieťa spoznalo aj situáciu, že mama existuje, aj keď ju nevidí a že tak, ako „odíde“, tak sa opätovne „objaví“ a je to spojené s radosťou, smiechom, prejavmi šťastia, srandy. Keď to potom príde „naostro“ a mama potrebuje odísť, neodchádza potajomky, ani za sprievodu hlasných prejavov či vystúpenia hodného Oscara. Ak zakaždým dieťatku vysvetlíme, že mama ide preč, ale o chvíľu sa vráti, použijeme obdobné slová ako pri hre. Dieťa si asociuje poznaný stav, že mamu nevidím a mama príde, po čom prichádza pocit radosti.
Ale, povedzme si úprimne, milé mamy, toto obdobie je náročné aj pre nás. Ktorej z nás sa práve v týchto srdce drásajúcich chvíľach ešte v mysli pridá „výčitka“ od známych či neznámych, že to máme za to, že sme ho toľko brali na ruky, že sme reagovali na jeho plač a nenechávali ho vyplakať? Tak hlavu hore, s obdobím separačnej úzkosti to nemá nič spoločné. Je to o pocite bezpečia a učení sa stále novým a novým situáciám, ktoré so sebou vývojové obdobia prinášajú.
Úzkosť a jej následky
Obdobie separačnej úzkosti zvládajú jednoduchšie deti, ktoré boli od začiatku zahŕňané potrebnou láskou a v bezpečnom náručí rodičov sa postupne zoznamovali s okolitým svetom.
Naopak, nereagovanie na prejavy neistoty a potrieb dieťaťa môže viesť k vážnym následkom súvisiacim s pretrvávaním emočných problémov až do školského veku. Už v tomto období strachu z cudzích ľudí vznikajú napr. aj fóbie, ktoré môžu niekedy pretrvávať aj celý život. Vo veku 1. až 3. roku života dieťatka je základnou vývinovou úlohou daného obdobia získavanie autonómie. Ak je to dieťaťu nedostatočne umožnené, môže dochádzať k pocitom hanby a pochybnostiam o sebe. Existuje aj separačná porucha, tá sa však prejavuje u detí starších ako dva roky a strach zo straty mamy je pri nej taký intenzívny, že im bráni vo fungovaní s druhými. Vo všetkých prípadoch je vtedy potrebné vyhľadať odbornú pomoc.
Milá mama,
aj obdobie separačnej úzkosti je „len“ obdobím. Deje sa to, patrí to do vývojových štádií, ktoré – či chceme alebo nie – zanechajú na dieťatku odkaz, s ktorým pôjde do ďalších období. Preto je dôležité vyvážiť našu lásku, blízkosť, pohladenie, pretože aj tie sú pre dieťa forma bezpečia – ale aj pre nás, dospelých. Ak aj v tomto období zachováme rovnováhu, vytvárame predpoklad formovať z našich detí samostatné, nezávislé a citovo bohaté malé osobnosti, ktoré budú ďalej šíriť to, čo sa naučili doma.