Separačná úzkosť: Kde si, mamička?

Veronika Kmetóny Gazdová | 22. apríl 2023
Separačná úzkosť

Koľkokrát ste si už vypočuli od okolia: „Neber ho toľko na ruky, rozmaznáš ho!“, „Nechaj ho spať samého v postieľke!“, „Veď nech sa vyplače, precvičí si pľúca!“, „Nevstávaj k nemu toľko pri každom zobudení, to dieťa s tebou manipuluje!“... Pri takýchto radách zostane každá z nás plná neistoty a s plnou hlavou otázok, či to robím správne.

Či to, čo cítim, je naozaj aj to, čo moje dieťa potrebuje, alebo sa skutočne mám riadiť staršími, skúsenejšími osobami zo svojho okolia, ktoré svoje dobre mienené rady navyše podčiarknu záverom, veď vychovali celú našu generáciu a všetci sme tu. Hm, ale bez následkov a dôsledkov?

Separačná úzkosť: Plač dieťaťa nikdy nie je „len tak“

To maličké stvorenie nedokáže dať inak najavo svoje potreby a jedinou istotou a bezpečím v jeho živote je jeho mama. Navyše, v prípade bábätiek okolo 8. mesiaca sa začína prejavovať tzv. separačná úzkosť. Blízkosť, láska a načúvanie potrieb dieťatka je preto veľmi dôležitá. Inak môže mať tento fenomén pri neadekvátnych reakciách okolia, žiaľ, aj emočnú dohru v nasledujúcom živote bábätka. 

Sme stále prepojení s dieťaťom

Dojčenské obdobie je úžasnou etapou života matky a jeho dieťaťa. Vzájomná blízkosť, oddanosť, postupný vývin a vývoj bábätka, ale aj formovanie nás, žien, v novej úlohe. Boli sme jeden celok celých deväť mesiacov, no aj po pôrode zostávame naďalej spolu. Inak, ale stále navzájom prepojení, doslova závislí jeden na druhom. Prvá výraznejšia zmena nastáva, keď sa dieťa začína pohybovať v priestore a začína si uvedomovať pocit neistoty a strach z opustenia. 

Pocítenie strachu je silnou emóciou, s ktorou sa dieťatko do prvého roku života stretne, pričom v jeho ponímaní je to najmä strach zo „straty“ mamy sprevádzaný naliehavým, dovtedy pre rodičov nepoznaným, plačom, kedy dieťa mamu stráca z pohľadu, prípadne tak reaguje vtedy, ak ho do náručia vezme niekto iný.

Uvedomenie si, že ono a jeho mama nie sú jedno, že sa prostredníctvom svojho psychomotorického napredovania v podobe plazenia a štvornožkovania dokáže od svojej mamy vzdialiť, ústi do jeho obáv. Dieťa si rovnako vďaka svojmu prospievaniu vo vývoji, rozumovým posunom a neustálym zdokonaľovaním pamäte uvedomuje existenciu ľudí a predmetov pred svojimi očami, ale už aj mimo neho. Čím sa navodzuje emócia, kedy je mama tu a keď tu mama práve nie je. 

Prečo práve 8. mesiac a separačná úzkosť?

Separačnú úzkosť by sme spokojne mohli „zvaliť“ na prírodu. Sama to tak totiž zariadila preto, aby sa mláďa od svojej mamy bálo vzdialiť príliš ďaleko, čím by sa automaticky vytvoril ochranný mechanizmus jeho vystavenia sa akémukoľvek riziku.

Eva Kiedroňová (ext. zdroj Eva Kiedroňová), uznávaná odborníčka na správnu stimuláciu detí v súlade s jeho psychomotorickou vyspelosťou, hovorí o tzv. dômyselnosti prírodných zákonov. „Dieťa, ktoré začína loziť a tým môže byť vystavené rôznym druhom nebezpečenstva, je pripútané k mame zvýšenou psychickou väzbou.“

Obdobie okolo 8. mesiaca je v prípade dieťatka obdobím, keď potrebuje fyzickú prítomnosť matky viac ako kedykoľvek predtým. Prejavuje sa väčšou prítulnosťou k nej, strachom z cudzích ľudí a neznámych vecí. Postupne sa totiž osamostatňuje v priestore, ktoré v ňom vyvoláva strach z opustenia a pocit neistoty. Ide o strach, ktorý má postupne osamostatňujúce sa dieťa chrániť pred potenciálnou hrozbou. Tento strach vyplýva zo skúsenosti dieťatka, že s mamou a v známom prostredí je mu dobre a bezpečne.

Na jednej strane má potrebu objavovať, skúmať svoje limity a nové prostredie, ktoré ho prirodzene vlastnou zvedavosťou láka, na druhej strane má ale silnú potrebu istoty a stability, čím ho stále ťahá vracať sa k týmto zdrojom. Mama je tou, ktorá zosobňuje jeho bezpečie, preto v nej hľadá oporu a uvedomuje si ju už, aj keď ju nevidí.  

Separačná úzkosť môže pretrvávať aj do ďalšieho obdobia. Výrazná je aj vo veku okolo 13 až 15 mesiacov, aj keď u každého dieťatka môže ísť o iné časové medzníky. Obdobie aj intenzita úzkosti je individuálnou záležitosťou každého dieťatka, taktiež nie je stála, ale separačná úzkosť často prichádza v cykloch. Zlomovými a emočne ťažkými obdobiami v živote dieťaťa môžu byť situácie, ako narodenie súrodenca, nástup do jaslí či škôlky, ale aj návšteva lekára či to, čo dieťa rozruší. 

Láska ≠ rozmaznávanie

Dôležité v období separačnej úzkosti je jej zvládnutie a to prostredníctvom uvedomenia si emocionálnych procesov a osvojenia si nových vzorcov správania. Preto deti, ktoré napríklad doteraz nemali problém byť s cudzími ľuďmi, sa ich začnú báť a brániť sa ich bezprostrednej blízkosti. Protestujú aj v objatí svojich blízkych, keďže ich krátkodobá pamäť spôsobuje, že „cudzincom“ je aj už poznaná osoba. Samy už cítia, že nechcú kolovať z náruče do náruče, ako keď boli v perinke.

Pokarhanie nie je v takýchto prípadoch správnym riešením, keďže ide o ich nový stav, sú rozumovo vyspelejšie, rovnako sa posunulo aj ich vnímanie sveta a je potrebné to rešpektovať. 

separačná úzkosť

V tomto období dokonca deti dokážu vycítiť a spozorovať, že mama sa chystá odísť, čo vedie k ich nepokoju, plaču a naťahovaniu sa za ňou. Radšej budú s ňou mimo bezpečného prostredia domova, ako doma bez nej, vtedy ich úzkosť pretrváva až do maminho návratu. Tento stav nemá navyše nič dočinenia s tým, že dieťatko si mama, podľa jej okolia často, brávala do náručia alebo ho „rozmaznávala“.

Neznamená to však, že mama sa nesmie od dieťatka pohnúť ani do vedľajšej izby. Ale aj jej odchod by mal byť citlivý k potrebám dieťatka a spojený s jeho prípravou. Napríklad hru na schovávačku, ktorú majú deti veľmi rady, môžeme využiť na to, že drobček zistí, že mama existuje, aj keď ju nevidí a ako „odíde“, tak sa opätovne „objaví“. Keď nadíde chvíľa, že mama potrebuje odísť, neodchádza potajomky, ani za sprievodu hlasných prejavov a doslova divadelného predstavenia, ale zakaždým je potrebné dieťatku vysvetliť, že mama ide na chvíľku preč a zaraz sa vráti.

Dieťa by v tej chvíli malo zostať s osobami, ktoré pozná a má ich rado a aj napr. prípadný plač dokáže vtedy utíšiť náruč milujúceho otecka. Ten ho počas neprítomnosti mamy upúta hrou a rovnako zahrnie pozornosťou a láskou. 

V období separačnej úzkosti je rovnako pri odlúčení dieťatka od jeho mamy prirodzeným prejavom aj plač. Večerný rituál ukladania dieťatka do postele a zaspávanie je preto taktiež dôležitým aspektom vysporiadania sa so strachom a úzkosťou. Dieťa vníma, že v náručí a blízkosti mamy je v bezpečí a aj uloženie do postieľky pociťuje ako odlúčenie a strach z jej straty. Je preto odporúčané, aby sa od dieťaťa neodchádzalo, prípadne sa neučilo zvykať si na prítomnosť iných osôb.

Dieťa považuje za sklamanie aj to, ak zaspáva pri mame a po prebudení už jej tvár nevidí. Práve preto je potrebné vytvoriť dieťatku také prostredie, aby sa nebálo zaspať a dať mu istotu, že tak, ako ho maminka uloží, tak ju rovnako po zobudení aj uvidí.

To prejde... A možno nie

Zvládanie a prekonávanie období separačnej úzkosti prekonávajú lepšie deti, ktoré boli od začiatku zahrňované potrebnou láskou a starostlivosťou, v bezpečnom náručí rodičov bolo dieťa postupne zoznamované s okolitým svetom a ľuďmi. V týchto prípadoch ide o menej „bolestivejší“ proces na oboch stranách, a paradoxne, práve vtedy sa dieťatko skôr stane samostatnejším, nezávislejším. 

Naopak, podceňovanie či bagatelizovanie období separačných úzkostí môže viesť k vážnym následkom súvisiacim s pretrvávaním emočných problémov až do školského veku spojených s problémami plnenia ďalších vývinových úloh. Už v tomto období strachu z cudzích ľudí vznikajú napr. aj fóbie – strach z „ľudí v bielom”, ktorá môže niekedy pretrvávať aj celý život.

Ide o ťažko spracovateľné situácie zo strany dieťatka, keďže ešte nemá vyvinuté racionálne mechanizmy zvládania. Vo veku 1. až 3. roku života dieťatka je základnou vývinovou úlohou  daného obdobia získavanie autonómie. Ak je to dieťaťu nedostatočne umožnené, môže dochádzať k pocitom hanby a pochybnostiam o sebe.

Existuje aj separačná porucha, tá sa však prejavuje u detí starších ako dva roky a strach zo straty mamy je pri nej taký intenzívny, že im bráni vo fungovaní s druhými. Vo všetkých prípadoch je vtedy potrebné vyhľadať odbornú pomoc. 

Milá mama, 

napriek tomu, že aj separačná úzkosť je „len“ obdobie, každá pozitívna i negatívna skúsenosť zanechá na dieťatku odtlačok do jeho nasledujúceho života. Preto mu dopraj zo seba to najlepšie, lásku, blízkosť, bezpečie, pohladenie za odmenu, ale i to známe „no-no-no“, keď potrebuje mať pevne stanovené hranice. Lebo aj tie potrebuje a aj hranica je preňho forma bezpečia. Ak to všetko vyvážiš, si na tej správnej ceste vychovať zo svojho drobčeka samostatného, nezávislého a citovo bohatého človiečika. 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: