Separačná úzkosť u detí: AKO ju zvládnuť?

Separačná úzkosť je úzkostná porucha vznikajúca najčastejšie u dojčiat medzi 6. – 12. mesiacom života, no môže sa objaviť skôr ale aj neskôr v batolivom období (napr. okolo 18. mesiaca). Dochádza pri nej k nadmernému a neprimeranému prežívaniu strachu a úzkosti.

Prečítajte si tiež:

Dávam dieťa do jaslí a mám z toho výčitky

Separačná úzkosť je súčasťou vývinu dieťaťa

Dieťa odmieta iné osoby ako mamu, príp. rodičov či inú blízku osobu, ktorá sa o neho stará. Má strach túto blízku osobu opustiť, bojí sa, že ju nikdy neuvidí, že sa už nevráti, keď odíde preč. Dieťa nie je rozmaznané, aj keď vám to mnohí budú možno hovoriť, vo výchove nerobíte žiadne chybu.

Ide o normálny vývinový proces, počas ktorého si dieťa vytvára citové väzby a putá k najbližším a dochádza k formovaniu jeho osobnosti. Ak by k tomu nedošlo, možno to chápať aj ako poruchu vo vývine, problém, pretože dieťa si nevytvorí silné citové putá a vzťah k matke, rodičom či iným blízkym ľuďom.

Toto obdobie v živote dieťaťa trvá rôzne dlho, u niekoho pár dní, iného týždňov, niekedy mesiacov. Odíde zo dňa na deň, tak, ako sa objavilo. Separačná úzkosť sa môže vyskytnúť aj u detí v predškolskom a školskom veku.

Prečítajte si tiež:

Mamy radia mamám: Separačná úzkosť

Príčiny separačnej úzkosti

• odlúčenie od rodičov či inej blízkej osoby, ktorá sa o dieťa stará najdlhšie počas dňa;
• zmena rodinných vzťahov, napr. časté hádka alebo rozvod rodičov;
• u starších detí dlhšie trvajúce aktivity bez rodičov, napr. výlet, tábor, u mladších školákov škola v prírode;
• zmena známeho prostredia, napr. presťahovanie sa, u väčších detí zmena škôlky či školy;
• nástup do škôlky alebo školy. 

Prejavy separačnej úzkosti

• objavuje sa náhle, zo dňa na deň;
• dieťa nevydrží bez prítomnosti jemu najbližšej osoby;
• neutíchajúci, mohutný až hysterický plač, často rev, ktorý utíši až príchod matky alebo inej blízkej osoby;
• matka alebo iná blízka osoba nemôže opustiť dieťa ani na chvíľku, napr. odísť na toaletu, do vedľajšej miestnosti, kuchyne;
• dieťa sa tejto osoby neustále dožaduje, volá na ňu, naťahuje sa za ňou, pýta sa na ruky;
• niekedy nestačí prítomnosť v rovnakej miestnosti s dieťaťom, dieťa si vyžaduje nosenie na rukách;
• dieťa si častejšie pýta jesť, najmä ak je dojčené, niekedy je takmer non-stop na prsníku;
• u iných osôb, ktoré ho predtým napr. strážili, vydrží len veľmi krátky čas alebo vôbec;
• strach z cudzích ľudí, napr. na prechádzke, návšteve;
• strach z iného než domáceho prostredia;
• ťažšie zaspávanie, zhoršený spánok a časté budenie sa počas spánku;
• strach z tmy,
• u starších detí odmietanie ísť spať;
• môže sa objaviť nočné pomočovanie;
• zlé sny až nočné mory.

Ako zvládnuť separačnú úzkosť

• separačná úzkosť sa nemá ignorovať. Ignorácia môže byť v neskoršom období príčinou nevytvorenia si vzťahov a citového puta k rodičom ale aj iným ľuďom a nízkeho sebavedomia dieťaťa;
• na dieťa nikdy nekričte, aj keď vás už jeho plač otravuje, hovorte na neho pomaly, milým tónom (dieťa tým ubezpečíte, že ho máte rada a upokojí sa);
• u dojčiat je potrebné ich potrebu kontaktu uspokojovať v čo najvyššej možnej miere kvôli zdravému emocionálnemu a citovému vývoju dieťatka;
• ak sa bez dieťaťa nemôžete vzdialiť, dajte ho do autosedačky alebo kresielka a noste ho všade so sebou, napr. pred toaletu, na ktorej necháte otvorené dvere, aby na vás dieťa videlo, do kuchyne, keď varíte, žehlite pri ňom...;
• niekedy stačí štvrťhodinka intenzívneho hrania sa a maznania s dieťaťom a niekoľko minút vydrží v postieľke aj bez vašej prítomnosti;
• ak potrebujete niečo vybaviť, opúšťanie domácnosti by sa malo „trénovať“ od kratších po dlhšie časové intervaly;
• odchod má prebiehať pokojne, bez stresu a emócií, s krátkou rozlúčkou s dieťaťom, bez predlžovaní či prejavov emócií, že nám je ľúto, že musíme odísť (tým sa úzkosť u dieťaťa prehĺbi a posilní);
• v čase odchodu má byť dieťa v dobrej nálade, vyspinkané, napapané, ideálne v domácom prostredí;
• ak dieťa bude strážiť cudzia osoba, je dobré ju s dieťaťom predtým oboznámiť. Ideálne je, aby to bola osoba, ktorú už dieťa pozná z minulosti, aby dieťa strážila len jedna opatrovateľka a aby dieťa ostalo v prostredí, ktoré dôverne pozná;
• dieťa v batolivom a predškolskom veku treba uistiť, že sa na neho nezabúda, že sa vrátime, máme ho radi a objať ho;
• o odchode z domácnosti s ním komunikovať, keďže už rozumie hovorenému slovu, vysvetliť mu dôvod odchodu, uistiť ho, že prídeme späť, čím ho zbavíme pocitu neistoty a strachu;
• za každé zvládnuté odlúčenie je potrebné dieťa pochváliť;
• u väčších detí je potrebné dodržať dané sľuby, napr. prísť po nich v čas, ktorý sme si dohodli a pod.

Prečítajte si tiež:

Stačí IBA mama? Dieťa potrebuje rozmanité vzťahy