Dobrý den.

Mame 18 mesačnu dcerku,ktorej ked povieme nie a nepáči sa jej to tak začne nás kúsať.Neviem ako ju to odnaučit,vždy jej vravím,že nás to bolí a tvárim sa nahnevano.Poradte nam čo mame s nou robit?A mame ešte další problém vždy ked stretneme na ulici ludi a prihovoria sa k malej tak začne plakat,ma to asi tak od 6mesiacou.Možno vekom sa to zlepší./ Na deti neplače./A viete nam aj vtom to poradit tak budeme velmi radi.Dakujem. Ružka

Dobry den.Mam 4 rocneho syna.Byvame vo viacgeneracnej domacnosti.Narodil sa mi akoby zazrakom ako 33 rocnej.Od narodenia som bola v strehu asi mojou ustrachanou povahou ci dycha ci sa nedusi a tak.Asi to zo mna aj vycitil lebo ma prestal posluchat a vsetko si vydobijal krikom,skriabanim a tak.Moc ho lubim a nechcela som mu dat na zadok ale ma doma k tomu nutili ze az potom ma bude posluchat.A teraz ma uz neposlucha vobec.Som bezradna.A kedze ma neposlucha nemozem snim nikam ist chce utekat predomnou a ja sa bojim moze vbehnut na cestu.Uz dalej nevladzem je proste zivsi.Abecedu a farby pozna uz od dvoch rokov ale sam sa nezahra od malicka.Ked si nieco zaumieni a nedostane to tak strasne vrieska a potom doma vrieskaju vsetci.Ja ho nechcem bit moc sa potom vecer ked zaspi trapim ale on si neda ani nic vysvetlit.Ked mu chcem nieco vysvetlit ze robi nieco zle alebo ze sa to nepatri tak si zakrije aj usi a vrieska.Naozaj sa citim pri nom ako vzduch a to v septembri nastupuje do skolky.Ja viem ze som asi urobila chybu ja ale chcela by som to napravit ale neviem ako.Ako prinutit 4 rocne dieta aby ma aspon trochu pocuvalo.Ved bitka nic nevyriesi a myslim si ze to je aj vplyvom rodiny.Uz so naozaj na dne.

Dobrý deň. Máme doma dievčatko- 2 roky 3 mesiace. Mám s ňou problém, neviem, či ide o klasické obdobie vzdoru alebo to bude prejav niečoho iného. Jej správanie je, ako správanie iných detí. Občas zadupe, nechce, odmieta... Je to však v norme, nič si z toho nerobím. Viem, prejde to. Snažím sa jej venovať, ako sa len dá, nekričať, skôr vysvetľovať. Veľa vecí chápe, je veľmi citlivá, nerobí nám vyslovene napriek. Problém však nastáva pri prechádzkach a nakupovaní. Akonáhle sme vonku, zmení sa na nezvládnuteľného "čerta". Odbieha odo mňa, zabehne do obchodu, netrápi ju, či som pri nej. Utiekla by aj na kraj sveta, keby som ju nechala. No a pri nakupovaní... ani nehovorím... Denno- denne s ňou bojujem. Všetko v obchode hádže na zem, zoberie, uteká bez zaplatenia, kým ju dobehnem, rozbalí, zahryzne, zahodí, podupe... Akonáhle zistila, že z nákupného vozíka na nič nedočiahne, neobsedí mi v ňom. Nákupom sa však žiaľ nevyhnem, nemá mi ju za ten čas kto povarovať. Už sa vyhýbam aj výkladom, len aby nevbehla do obchodu... Nedávno som si chcela kúpiť topánky... Ostala som len pri "chcela". Vošli sme dnu, schmatla dva páry, skúpila do nich v špinavých teniskách, nakoniec ich vyhodila pred dvere obchodu. A takto je to s ňou kamkoľvek ideme. Ako keby sa "odtrhla z reťaze"... Nedá sa s ňou ísť nikam. Všade niečo vyvedie, stále ju len naháňam, upozorňujem... Je toho na mňa veľa. Chcem sa spýtať, či sa môže obdobie vzdoru prejaviť takýmto spôsobom. Možno má problém, ktorý nevidíme. Alebo sa vonku len "ventiluje"? Čo s takýmto správaním? Ďakujem za odpoveď.

Dobrý deň.Máme 4a pol ročného syna.Je to citlivé dieťa aspoň si to o ňom myslíme.Je jedináčik a myslím si,že má všetko ako iné deti.Nemali sme s ním žiadne velké problémy avšak po dovršení troch rokov si začal viac a viac dovoľovať.Nejako sme to zvládli ,avšak neviem,či terajšie jeho správanie je normálne.Je veľmi rozumný snaží sa učiť avšak neviem,či jeho túžba učiť sa nesúvisí s nie veľmi prospešným správaním sa diaťaťa.Moj manžel mu je vzor,má povolanie po akom túži vačšina chlapcov.Manžel sa mu až prehnane venuje čítajú encyklopédiu ,malý pozná vlajky štátov ,hlavné mestá atď.Stavajú si stavebnice a puzzle ,ale to až tak,že malý sa bez otca ani nepohne.Keď som s ním doma ja tak mám aj inú prácu ako sa v kuse jemu venovať.Začne mi vyčítať aj napriek vysvetleniu,že mamka musí aj uvariť a požehliť ,že neviem poskladať lego a ak mu poskladám tak že to má byť tak ako to stavia tatik a zvalí mi to.má kopec hračiek,ktoré niekedy bez mihnutia oka hodí na zem a rozbije vyčitame mu,že si ich neváži a že stáli veľa peňazí ,že už mu nič nekúpime tak povie,že mu kupi dedo a podobne.Alebo začne byť smutný,že už mu Ježiško nikdy nič nedonesie.Ak ho chceme naučiť novú hru,alebo napísať svoje meno tak protestuje kope do veci a hadže ich,že on sa to nenauči a ani to vobec neskúsi.Potom,keď už vidí,že to vie,že to bolo ľahké veľmi sa z toho teší.Hadže vopred flintu do žita.Keď mal isť na bycikel bez pomocných koliesok vystrájal keď to po chvíli vedel tak bol šťastný.Stále sme niekam chodievali na výlety takže doma nesedel snažíme sa ho učiť nové veci ,venujeme sa mu,ale v ňom to vyvoláva skor opak radosti.Ak mu povieme ,že ideme niekam,kde by sa iné deti tešili začne vystrájať,že máme ísť sami,že on neide nikam potom nasleduje krik,lebo on urobí scenu a sme z toho obaja rodičia nervozny.Ak má niekde ísť zo školky vystupovať ak ide s cudzími tak nemá problém,ak by sme s ním šli my tak medzi deti nepojde.Za jeden deň zmení náladu aj 100 krát.Každé ráno ho budím s úsmevom najprv vstane a usmeje sa po chvíli začne vystrájať bez príčiny a provokuje a vytáča ma.Na ulici sa hrajú deti poviem poď k nim aj idem s ním tak aj ide aj sa vráti je nadurdeny kope do bycikla a ja mu vobec nerozumiem prečo.Syna nebijeme sem tam po zadku ,ale vo vynimočnom prípade a on sa tvári ako keby sme ho týrali.Ak je smutný a ja prídem k nemu s úsmevom a objatím tak ma hrubo odstrkuje.Nič si nedá vysvetliť ak mu niečo vravím skáče mi do reči papuľuje a kriči po mne.Na druhej strane je citlivá duša .Mnoho krát sme sa ho opýtali,či ho niečo trápi ,ale nič sme sa nedozvedeli.Minule ho manžel učil písať jeho meno,lebo chcel vedieť trocha sa mu nepodarilo napísať čiarku rovno začal plakať ,že on pojde hlúpy do školy ,že nebude nič vedieť,keď sa to nenaučí doma atď.Snažili sme sa mu vysvetliť,že na to je škola,že tam ho to naučia,že to nemusí teraz vedieť no márne hodil s perom o zem a nepočúval nás.Ak neposlúcha tak mu poviem prečo to robíš ,dohováram mu a on nato ja viem ja som zlý a hlúpy.Dnes som mu vravela prečo tak na seba vravíš,veď my sme ti tak nikdy nepovedali skor naopak chválime ho,ale ak dvihnem hlas,že nepočúva hneď je urazený.Ale to je potrebné,pretože ak mu po desiaty krát poviem prezleč sa a smeje sa mi do tváre musím zvýšiť hlas a to sa mu nepáči povie,že je urazený.Raz mu známy povedal,že je huncút aj to sa ho dotklo.Naozaj neviem ako naňho nerozumiem jeho správaniu.Poradťe nám robíme niekde chybu?Ďakujem.Bernadeta.

Dobry den. Konkretne ide o moju trojrocnu dcerku. Velmi ju lubim, ale priznam sa, ze niekedy mam pocit, ze sa dostanem na psychiatriu. Aby som to zhrnula - odkedy sa narodila, velmi zle spavala, bola som hore cele noci, cca do jedneho roka, potom som byvala hore asi 15x za noc. Teraz bude mat v maji tri roky a v noci vstavam asi tak 4x. Co sa tyka spanku, pisem o nom iba z dovodu, ci to nahodou nejako nesuvisi, je totiz velmi neposlusna, agresivna a doslova "kazdu hlupost" si vynucuje vrieskanim (neda sa povedat placom, pretoze to nie je plac). Cely den je neuveritelne aktivna, chvilu neposedi, problem je aj v tom, ze nie je schopna sama sa hrat vo svojej izbe, snazim sa ju k tomu viest od malicka, ale sustavne je na mne "nalepena".Cokolvek od nej chcem, aby spravila - skusala som to milo, prisne, krikom, nic na nu nefunguje - mozem to zopakovat aj sto krat, pokial na nu nezacnem kricat (co ma velmi mrzi), tak ma totalne ignoruje. A tym krikom jej to aj tak musim este aspon 10 krat zopakovat. ked sa jej to velmi nepaci, zacne byt agresivna a udrie ma, alebo do mna kopne. Na vsetko odvrava a vzdy musi mat posledne slovo. Napr., ked s nou idem nakupovat, neustale mi uteka a hadze mi do kosika vsetky veci, poviem jej sto krat, aby to nerobila, ale to nepomoze. Priznam sa, ze mam uz pomaly strach s nou aj niekam ist. Rozmyslam uz dost dlho, ci s nou nemam zajst k psychologovi, neviem totiz sama posudit, ci je to normalne, a prejde to. Dalsi problem je v tom, ze si neustale vymysla, napr. s cikanim - 100 x denne sa pyta na zachod, a ked ju vyzleciem a posadim ju, povie, ze ona nechce cikat - doma sa este da, ale vonku je s tym naozaj problem. Tiez si vymysla, ked chce uputat pozornost, ze ju nieco boli. Potom naozaj neviem, kedy, co mysli naozaj. Vie poprosit, podakovat, pozdravit, ale neexistuje, aby to urobila niekde vonku, pred cudzim, zacinam sa uz naozajj hanbit, pretoze nech sme u lekarky, alebo hocikde inde, za ten svet nepozdravi, nenecha sa vysetrit, nechce otvorit usta, proste nic. Som naozaj v koncoch a potrebujem poradit. Uz neviem, co s nou mam robit. Za radu Vam vopred velmi pekne dakujem a prajem pekny den.

Dobry den. MOj syn ma takmer 4 roky a je neznesitelny. Okrem otrasneho spravania, ktore je takmer non-stop este aj pouziva vulgarizmy zo skolky - doma nic take nepocuje. Velmi sa mu paci hovorit do riti a idiot. Pouziva to na ihrisku a ostatni len nechapu. Ked nieco nie je tak, ako on chce, zacne zurit. Ale doslova. Vrieska, reve, hadze predmety. Je proste nervak a est aj agresivny. Inak je velmi mudry, v skolke ho chvalia. Okrem abecedy pozna aj cisla takmer do 50. Motoricky je menej zrucny, ale hlavne som zufala z toho jeho sprvania. Potichu zavidim ostatnym matkam, co maju deti na ihrisku, nikto tam takto sialene nevyvadza ako on. Doma detto. Ma este mladieho brata, ale nemyslim si, ze je to kvoli tomu. Inak okusil aj hru na PC, asi 10 krat, ale mam pocit, ze sa u nho buduje zavislost, tak mu to uz par dni nedovolim. To spravanie ma take asi pol roka a len sa to stupnuje. Skusala som nanho podobrotky, aj po zlotky. Jedine co nanho pomaha, ked mu zacnbem nejake pribehy, ze bol raz jeden zly chlapcek.. a skoncim tym, ako chlapceka mama nechcekla a vyhodila ho do smeti a podobne. Jedine take horory nanho zaberaju, ale viem, ze by som nemala...co uz, ked inak to nejde. Aj mi v amoku nadava, ze Ty sprosta atd...ja som uz zufala.