Je to vzdor?

Dobrý deň.Máme 4a pol ročného syna.Je to citlivé dieťa aspoň si to o ňom myslíme.Je jedináčik a myslím si,že má všetko ako iné deti.Nemali sme s ním žiadne velké problémy avšak po dovršení troch rokov si začal viac a viac dovoľovať.Nejako sme to zvládli ,avšak neviem,či terajšie jeho správanie je normálne.Je veľmi rozumný snaží sa učiť avšak neviem,či jeho túžba učiť sa nesúvisí s nie veľmi prospešným správaním sa diaťaťa.Moj manžel mu je vzor,má povolanie po akom túži vačšina chlapcov.Manžel sa mu až prehnane venuje čítajú encyklopédiu ,malý pozná vlajky štátov ,hlavné mestá atď.Stavajú si stavebnice a puzzle ,ale to až tak,že malý sa bez otca ani nepohne.Keď som s ním doma ja tak mám aj inú prácu ako sa v kuse jemu venovať.Začne mi vyčítať aj napriek vysvetleniu,že mamka musí aj uvariť a požehliť ,že neviem poskladať lego a ak mu poskladám tak že to má byť tak ako to stavia tatik a zvalí mi to.má kopec hračiek,ktoré niekedy bez mihnutia oka hodí na zem a rozbije vyčitame mu,že si ich neváži a že stáli veľa peňazí ,že už mu nič nekúpime tak povie,že mu kupi dedo a podobne.Alebo začne byť smutný,že už mu Ježiško nikdy nič nedonesie.Ak ho chceme naučiť novú hru,alebo napísať svoje meno tak protestuje kope do veci a hadže ich,že on sa to nenauči a ani to vobec neskúsi.Potom,keď už vidí,že to vie,že to bolo ľahké veľmi sa z toho teší.Hadže vopred flintu do žita.Keď mal isť na bycikel bez pomocných koliesok vystrájal keď to po chvíli vedel tak bol šťastný.Stále sme niekam chodievali na výlety takže doma nesedel snažíme sa ho učiť nové veci ,venujeme sa mu,ale v ňom to vyvoláva skor opak radosti.Ak mu povieme ,že ideme niekam,kde by sa iné deti tešili začne vystrájať,že máme ísť sami,že on neide nikam potom nasleduje krik,lebo on urobí scenu a sme z toho obaja rodičia nervozny.Ak má niekde ísť zo školky vystupovať ak ide s cudzími tak nemá problém,ak by sme s ním šli my tak medzi deti nepojde.Za jeden deň zmení náladu aj 100 krát.Každé ráno ho budím s úsmevom najprv vstane a usmeje sa po chvíli začne vystrájať bez príčiny a provokuje a vytáča ma.Na ulici sa hrajú deti poviem poď k nim aj idem s ním tak aj ide aj sa vráti je nadurdeny kope do bycikla a ja mu vobec nerozumiem prečo.Syna nebijeme sem tam po zadku ,ale vo vynimočnom prípade a on sa tvári ako keby sme ho týrali.Ak je smutný a ja prídem k nemu s úsmevom a objatím tak ma hrubo odstrkuje.Nič si nedá vysvetliť ak mu niečo vravím skáče mi do reči papuľuje a kriči po mne.Na druhej strane je citlivá duša .Mnoho krát sme sa ho opýtali,či ho niečo trápi ,ale nič sme sa nedozvedeli.Minule ho manžel učil písať jeho meno,lebo chcel vedieť trocha sa mu nepodarilo napísať čiarku rovno začal plakať ,že on pojde hlúpy do školy ,že nebude nič vedieť,keď sa to nenaučí doma atď.Snažili sme sa mu vysvetliť,že na to je škola,že tam ho to naučia,že to nemusí teraz vedieť no márne hodil s perom o zem a nepočúval nás.Ak neposlúcha tak mu poviem prečo to robíš ,dohováram mu a on nato ja viem ja som zlý a hlúpy.Dnes som mu vravela prečo tak na seba vravíš,veď my sme ti tak nikdy nepovedali skor naopak chválime ho,ale ak dvihnem hlas,že nepočúva hneď je urazený.Ale to je potrebné,pretože ak mu po desiaty krát poviem prezleč sa a smeje sa mi do tváre musím zvýšiť hlas a to sa mu nepáči povie,že je urazený.Raz mu známy povedal,že je huncút aj to sa ho dotklo.Naozaj neviem ako naňho nerozumiem jeho správaniu.Poradťe nám robíme niekde chybu?Ďakujem.Bernadeta.

Dobrý deň. Potrebovala by som sa poradiť. Máme 2r. a 8 mesačného syna. Doposiaľ veľmi milé dieťa. Vždy sme sa mu snažili venovať, snažili sme sa dobre ho vychovávať ,bez kriku a chránili sme ho od akýchkoľvek stresov a zlých vplyvov či už z okolia, alebo rodiny. Náš syn sa nevie päť minút zahrať sám. Má kopec hračiek, ktoré ležia v koši a ani jedna ho nezaujme. Ak sa mu hračka kúpi baví ho krátko a hodí ju do kúta. Je veľmi bystrý a vnímavý, rýchlo sa učí ba dokonca snaží sa učiť číslice a písmená. My nemôžeme pri ňom uvariť ,upratať proste nič. Ak umývam riady tak ma odstrkuje od drezu. Ak mám inú prácu v domácnosti, ktorú musím urobiť, tak začne rolovať koberce, búcha mi do linky, kreslí po obruse a mám pocit, že robí zákernosti, ktoré vie, že ma vytočia. Jeho nudu sme riešili adaptačným pobytom v škôlke na 4 hodinky. To však skončilo na tretí deň veľkým krikom, hodením sa v škôlke o zem a cirkusom, kedy som ho ani nevedela prezliecť a to len učiteľka mi syna vzala jemne z rúk povedala, že si aj dosť poplakal. Syn bol vždy odvážne dieťa, utekal nám aj v obchode, ničoho sa nebál avšak škôlka je preňho nočnou morou. V noci plače, kričí zo sna bije a kope okolo seba a ak ho chceme objať, tak kope ešte viac až sa bojíme, že si ublíži. Škôlka po 3.dňoch skončila chorobou, takže sme stále doma avšak o škôlke nechce ani počuť. Syn sa znova doma nudí, je na mňa veľmi upätý avšak tak, že ide so mnou aj na WC. Nechce nikde spať, ani u babky, stále chce ísť domov a vôbec sa nechce ísť hrať k deťom. Chce byť sám so mnou. Ak s nim chcem ísť niekam, kde ma kamaráta, tak cirkus je zas na svete. Neviem si s ním poradiť. Začal si všetko presadzovať, začal mi rozkazovať ak mu niečo nedovolím robí veci, ktoré ma vytočia začne sa hocikde vonku vyzúvať aj úplne do bosých nôh aj v zime. Nemôžem nato nereagovať. Ak niekam ideme a on nechce ísť my sa skryjeme za roh on ostane sedieť, povyzúva sa a začne plakať. Sme zas donútení vrátiť sa preňho. Vždy nám povie ľúbim Vás, je zlatý, ale od rána do večera bojovať s ním ma už nebaví. Nechce sa prezliekať ak ho zobliekam chytí rukáv a nepustí. Sem tam capnem po zadku avšak nechceme ho biť a deptať avšak neviem ako s ním mám vyjsť. Mám pokračovať v škôlke po uzdravení aj napriek nočným morám, ktoré má? Alebo si myslíte, že ešte nie je zrelý na škôlku? Myslíte, že náš syn s nami cvičí? Je to vzdor? Ako sa máme k nemu správať a nebiť ho. Ďakujem.

Dobrý deň, mám 3 ročnú dcérku a 9 mesačného synčeka. Máme problém s dcérkiným správaním. Je to veľmi živé dieťa už od malička, je veľmi tvrdohlavá a veľmi cieľavedomá, ak si niečo vezme do hlavy, tak sa jej to takmer vždy podarí dosiahnuť. V roku a pol vedela zrozumiteľne rozprávať, v dvoch rokoch sa sama obliecť a sama napapať. Vážnejšie to začalo byť keď sa nám narodil synček. Začala mať strašné stavy zúrivosti, kričala, plakala, hádzala sa o zem, čo však bolo najhoršie, že útočila aj na bračeka, často sa jej plač končil až povracaním sa. Trvalo to asi dva mesiace a potom sa to akosi utriaslo. Samozrejme, že si ho všimla a štuchla ho aj potom, ale bolo to omnoho lepšie. Pravdepodobne to bola žiarlivosť, začala na mne viac visieť, aj keď pred jeho narodením nebola na mne až taká závislá. Jednoducho sa nikdy nepotrebovala mojkať ani pusinkovať, až mi to bolo často ľúto. Posledné dva týždne sa začala znovu zvláštne správať. Je ako anielik a zrazu z ničoho nič, sa zasekne a na všetko odpovedá nie, zaháňa sa po mne a bez dôvodu aj plače. Nepomáha ani keď jej pekne dohováram, ani keď zvýšim hlas. Napríklad večer nechcela byť v izbe keď išla spať, rozplakala sa, že máme byť pri nej a skončilo to až povracaním sa. Potom sme ju umyli, prezliekli a zrazu bolo všetko ok. Zakývala nám na dobrú noc a poslala vzušnú pusinku. Problém však má aj večer so zaspávaním. Je tak strašne unavená a dokáže s tým bojovať aj do desiatej. Stále vstáva z postele a vybieha, že potrebuje tamto a tamto... Ale s tým zaspávaním mala v podstate problémy od narodenia. Vždy jej dlho trvalo, kým zaspala. Ďalšia situácia nastala včera: prišla som po ňu do skôlky, začala som ju vítať a tešiť sa. Učiteľka povedala, že sa na mňa tešila, ale v šatni ani za svet obliecť sa, plač a plač. Najhoršie však bolo, že som z nej nedostala ani jedno slovo, čo chce alebo nechce. Iba plakala a hovorila mama... A tak som jej dlho dohovárala, že som sa na ňu tešila, že ideme domov a tak ďalej, ale s ňou to ani nepohlo. A tak som ju musela nasilu obliecť, nasilu vyjsť s ňou zo škôlky a tam stála ešte ďalšiu pol hodinu, kým ju to prešlo. Bola to hrozná situácia, kyždý kto okolo prešiel sa jej prihovoril, ale nič. Po pol hodine ju to prešlo a anielskym hlasom mi povedala, že ideme domov. Ale skutočne neviem čo bolo príčinou tejto situácie. Jej učiteľka pozerala, že čo sa to deje, že oni ju takú ešte nevideli. Bolo mi až do plaču, všetky deti bežkali porpi svojich mamách šťastné, že idú domov a ja som tam stála akoby som k nej ani nepatrila. Prosím poďte mi ako správne reagovať v takejto situácii. Dá sa takémuto niečomu predísť. Niekedy ma privedie do stavu, že dosť zvýšim hlas, ale keď ona je veľmi tvrdohlavá a nedá sa s ňou pohnúť.
Ešte jedna situácia: išla som obliekať malého, že ho dám spinkať, sadla si na jeho kombinézu a ani za svet z nej odísť, pekne som jej asi 3 krát povedala, prosím choď dole, Adamko ide spinkať, nešla a tak som ju chytila a odtiahla preč a ona sa s takým zúrivým pohladom na mňa zahnala až mi zle došlo. Ledva som tam stihla dať ruku, inak by udrela bračeka, ktorého som obliekala. Bola vtedy u nás aj mama a čudovala sa kde sa to v nej berie.Dostala vtedy aj po zadku a potom mi zahlásila, že ona sa ide obliecť a ide za tatinom. Mám ju vraj za ním odviesť. S manželom si vždy veľmi rozumeli a má ho veľmi rada. Niekedy mam až pocit, že ho má radšej ako mňa. On sa s ňou často blázni, ale keď treba tak je na ňu takisto prísny. Takže neviem prečo to tak je. Možno preto, že s ním je iba málo času a so mnou je stále.
Ďakujem veľmi pekne za odpoveď