JA som taká a ON iný: Aký balík odlišností sme schopní uniesť vo vzťahu?
Občas sa stane, že to, čo nás rozdeľuje, zvíťazí nad tým, čo nás spája. Ako nájsť prienik vo vzájomných odlišnostiach?
Zdieľanie. To je to, čo zažívame v spolužití každý deň, je to to, čo nás spája a vytvára silnú väzbu. Zdieľame pocity, zážitky, jeden stôl, jednu posteľ. Zdieľame spoločné hodnoty a názory, ale – ako to už býva – nie všetky. Do vzťahu sa občas dostane moment, ktorý naruší jeho plynulosť a pohodu, odlišný pohľad na vec, názor, s ktorým sa nedokážeme stotožniť.
Iný pohľad na tú istú vec – aký balík odlišností sme schopní uniesť?
Párový terapeut John Gottman rozlišuje partnerské problémy na pretrvávajúce a riešiteľné. Tie pretrvávajúce sú napríklad aj tie, kde sa často hodnotovo rozchádzame. Psychoterapeutka a párová poradkyňa Renáta Kočišová konštatuje, že tieto problémy tu budú v nejakej forme vždy, ale môžeme sa naučiť s nimi žiť. Napríklad pohľad na výchovu detí – direktívny či nedirektívny, frekvencia sexu, pohľad na slobodu vo vzťahu, spoločné záujmy, financie, rozdielna potreba blízkosti atď.
„Niektoré z týchto oblastí môžu veľmi výrazne zasahovať do rodinného života či partnerstva, iné menej. Napríklad pohľad na politiku a spoločenské dianie môže byť celkom v poriadku, kým zvonka nepríde niečo, čo začne tlačiť na to, aby sme sa voči danej téme vymedzili. Tlačí to na nás o to viac, o čo viac je vyhrotená spoločenská situácia – napr. v čase vojny, pandémie a pod. Všetci sme videli, ako v čase pandémie rozdeľoval pohľad na očkovanie celé rodiny, partnerov. Problém bol v tom, že sme nevedeli uniesť rozdielnosť názorov a mali sme tendenciu navzájom sa presviedčať o svojej pravde. Úplne sa vytrácal rešpekt, boli používané hanlivé označenia tých, čo s nami nesúhlasili, dehonestácia. To sú presne spôsoby, ktoré ešte viac vyhrocujú konflikty,“ zdôrazňuje psychoterapeutka Kočišová.
Vzťah neumiera kvôli hádke, ale kvôli tichu
Zo života: Rozdelila nás pandémia
„So švagrinou sme si boli veľmi blízke“, spomína čitateľka Monika, mama troch detí. „Pandémia uhasila naše vzťahy natoľko, že sa nám ich nepodarilo úplne obnoviť. S manželom sme sa zo začiatku zhodli na podstatných veciach, ale postupne sa viac a viac pridával na jej stranu a prikláňal sa k postoju svojej rodiny – počnúc očkovaním a končiac politikou. Ja rešpektujem ich názor, ale keď sa dopočujem, ako o mne hovoria pred mojimi deťmi, nemôžem to prijať a zostať ticho. Nechápem to a som nešťastná z toho, čo sa stalo.“
Renáta Kočišová sa s podobnými problémami stretáva vo svojej praxi často. Dvaja ľudia, ktorí sa časom odcudzili vo svojich postojoch a názoroch, prichádzajú s pochybnosťami, či ešte spolu vôbec dokážu fungovať. Je dobré si uvedomiť, že nič nie je nemožné, ak obe strany chcú. A nejde o to, aby našli zhodu, ale ide o to, aby dokázali akceptovať, že ten druhý to má inak a vzdali sa tendencie ho zmeniť.
Ja som taká, on je iný: Ako sa k tomu postaviť, keď narazíme na odlišnosti v hodnotových témach?
Poďme spolu tancovať
Renáta, ktorá sa venuje aj vzťahovému poradenstvu konštatuje, že obaja partneri majú svoju pravdu a musíme sa naučiť ju uznať – áno, z tvojho pohľadu to môže takto byť. Vidím, že toto je pre teba zásadné. „Pokúsme sa pochopiť aj seba – trvám na tom zo zásady alebo preto, že je to naozaj dôležité pre mňa? Kde všade reagujem vzťahovačne? Viem sa na ten problém pozrieť očami môjho partnera? Na druhej strane, nemôžu byť napĺňané potreby iba jedného z páru, obaja musia byť „videní”. Keď on miluje hokej a ona s ním poctivo chodí pravidelne na zápasy, ale on s ňou nepôjde nikdy na výlet do prírody, časom by sa v jej prežívaní objavila trpkosť, smútok a jej motivácia robiť pre vzťah by sa vytrácala. Je to ako tanec. Pozývajme sa NAVZÁJOM na náš tanečný parket. Všímajme si, čo to s nami urobí, keď ideme takto spolu „tancovať” – keď urobím krok do tvojho sveta – príde ocenenie cez radosť v tvojich očiach? Príde môj dobrý pocit, že sme mohli nájsť súlad a niečo sme spolu zažili?“
Radšej sa o problémovej téme nebavme?
Často máme pocit, že „krok do tvojho sveta“ robíme len my. Aj keď sú dvere otvorené obojstranne, vchádzame cez ne len my aj so svojím očakávaním, že partner urobí to isté, že aj on vstúpi k nám a bude s nami zdieľať to, čo máme rady my. Rozprávať sa o sporných témach nie je jednoduché, väčšinou sa to skončí bludným kruhom hádok a neporozumenia, pretože o témach, v ktorých sa nezhodneme, hovoríme stále rovnako a nenachádzame kompromis. „Niekedy sa problémovým témam začnú partneri radšej vyhýbať, čo môže na nejaký čas pomôcť, ale dlhodobo to nie je riešenie. Ostávajú pod povrchom neriešené, nevypovedané a časom potom spôsobujú emočné otupenie a odcudzenie. Začnú žiť viac vedľa seba ako spolu. Dvaja osamelí ľudia s pocitom, že ten druhý je sebec,“ upozorňuje psychoterapeutka.
Toto akceptujem, tu je moja hranica
Mala by platiť zásada, že nebudem nútiť druhého konať v duchu mojich preferencií, nútiť ho konať proti sebe. Hľadáme prienik – teda všetko, čo môžem akceptovať, akceptujem a nepresadzujem sa tam, kde nemusím.
Odcudzenie vo vzťahu: Nevzdávame to príliš skoro?
Metóda hľadania prieniku (nielen) pre páry
- Do jednej kolónky si spíšeme všetky oblasti, kde vôbec nie sme pripravení ustúpiť, pretože by sme sa museli vzdať svojich základných potrieb alebo hodnôt.
- Ďalej si napíšme oblasti, kde pripúšťame dohodu, lebo tieto oblasti nie sú tak zásadné. Je dobré, keď je tento zoznam čo najdlhší, aby sme mali väčší priestor pre dohodu.
Potom si zoznamy vymeníme a hľadáme, kde sa vieme stretnúť a urobiť dohodu. Takto môžeme fungovať nejaké obdobie, napríklad mesiac, a potom sa znova môžeme porozprávať o tom, ako sa nám v tom darí, upraviť to, doladiť tak, aby bola na oboch stranách spokojnosť. Nečakajme, že tým problém vyriešime, cieľom je naučiť sa s ním žiť v mieri.
4 kroky, ako vyjadriť svoju potrebu vo vzťahu
Dôležité je sústrediť sa viac na to, čo je funkčné a čo nás spája. Ak chceme urobiť dohodu, skúsme svoje sťažnosti či kritiku formulovať viac vo forme potreby. Zoberme si hypotetickú, reálne veľmi častú situáciu:
- Popíšme situáciu: Dnes si prišiel z práce o deviatej večer.
- Vyjadrime potrebu: Potrebovala by som od teba, aby si mi dal vedieť, keď sa v práci zdržíš.
- Zohľadňujme pozíciu partnera: Viem, že máš toho teraz veľa a asi si na to zabudol.
- Vyjadrime seba: Cítim sa osamelo, keď mi nedáš vedieť, zapochybujem vtedy, či som pre teba dôležitá.
Tento postup aplikujme pri riešení akýchkoľvek sporných bodov.
Ako oživiť vzťah: 24 rád dvadsiatich štyroch žien
Rozdielne hodnoty a postoje – sú prekážkou pre vzťah?
Keď nemáme doma ucho, ktoré nás vypočuje a náruč, ktorá nás podporí, môže sa stať, že to začneme hľadať inde. Je dôležité vopred sa o všetkom rozprávať a spoznávať sa, aby sme sa mohli včas rozhodnúť, či sú tieto rozdielnosti prekážkou pre vzťah. Ako na to? Renáta Kočišová má pár odporúčaní:
1. Každý z nás má svoj dôvod, prečo vidí veci odlišne
Ak hneď na prvý výrok, s ktorým nesúhlasíme, prejdeme do útoku (alebo úteku), nemáme možnosť pochopiť toho druhého.
„Ak sa chceme k partnerovi priblížiť, potrebujeme zapojiť záujem a rešpekt. Keď počúvame partnera so záujmom, snažíme sa zistiť, prečo je preňho práve tento postoj taký dôležitý, z čoho pramení, ako je v ňom emočne zainteresovaný, akú má históriu. Keď partnera uvidíme z takého uhla pohľadu, nájdeme v sebe oveľa viac ochoty nejakým spôsobom zdieľať jeho svet. V rozhovore sa vyhýbajme nálepkovaniu – ak to vidíš takto, tak si hlúpy, nezodpovedný, bezcitný ap. Ak vnímame partnera s určitou zvedavosťou, môžeme sa na jeho hodnotový systém pozerať ako na príbeh, ktorý sa nejak vytvoril a pramení zo skúseností, ktoré ten človek urobil. Je dobré veľa sa pýtať, pokúšať sa ísť pod povrch – prečo je pre teba tak dôležité to či ono? Čo ťa motivuje takto konať? Často zistíme, že pod povrchom sa skrývajú motívy, ako napr. konať spravodlivo, alebo strach. A tie nám už môžu byť sympatické alebo pochopiteľné,“ odporúča psychoterapeutka.
2. Uznajme partnerov dôvod a upokojme komunikáciu
Vyhnime sa obviňovaniu, učme sa radšej jeden druhého v rozhovore upokojiť. Upokojenie môže prísť napríklad cez uznanie – „vidím, že toto je pre teba zásadné”, alebo „áno, v tomto máš pravdu”. Alebo si dajme v rozhovore chvíľu prestávku, keď cítime, že začíname byť tak napätí, že prestávame partnera počúvať. V rozhovore si môžeme vyskúšať, či sme dobre počuli tým spôsobom, že skúsime zopakovať, čo partner hovoril – je dobré overovať si počuté a nerobiť unáhlené závery, nepodsúvať niečo, čo nebolo povedané. (Napríklad: potrebujem sa stretávať občas s kamarátkami – aha, tak teba to so mnou doma nebaví!) Uvažujte o tom, akú cenu to bude stáť, keď si presadíte svoje. Možno bude po vašom, ale váš partner sa bude cítiť sám a navzájom sa vzdialite.
3. Nadhľad a humor robia problémy znesiteľnejšími
Veľkým pomocníkom je aj humor, pomáha problémy odľahčiť (ale pozor – nebagatelizovať ich). Tu je potrebná schopnosť nadhľadu a zhovievavosť k nedostatkom partnera – napríklad keď viem o tom, že partner je veľmi poriadkumilovný a ja som skôr tá, čo si veci necháva niekde pohodené, na jeho výčitku či uštipačnú poznámku nemusím reagovať obhajovaním sa, ale môžem povedať s úsmevom: „ja viem miláčik, ty sa určite na mňa za to nehneváš, však?” To znamená, že potrebujeme začať robiť reakcie vedome – ak je cieľom nenechať si pokaziť deň, zvažujme dopad svojich slov. Je to vlastne neustála vedomá práca. Robíme tak problémy znesiteľnejšími a nedáme im moc zvíťaziť nad vzťahom.
„Cez trénovanie si pochopenia a akceptácie inakosti zároveň rastieme a učíme sa prekonávať prekážky. Je to zručnosť, ktorá sa zíde kdekoľvek v živote, len niekedy je naozaj namáhavé o každej maličkosti sa dohadovať a vyjednávať. Preto je oveľa výhodnejšie ujasniť si svoje postoje už na začiatku vzťahu a ujasniť si aj to, aký balík pretrvávajúcich problémov sme schopní unášať,“ uzatvára psychoterapeutka.