Ako deťom vyjadriť lásku?

Ako deťom vyjadriť lásku?
14.8.2016 v kategórii Mama, autor Monika Petreje, foto: istockphoto.com

Deti a rodičovská láska. Aká má byť? Je vôbec možné, aby bolo lásky príliš? Dieťa potrebuje počuť: „Ľúbim ťa“, no častokrát slová nestačia.

Milujeme ich. Sú naše. Dali by sme im všetko na svete, len aby boli šťastné. Všetko čo robíme, robíme z lásky k nim. Deti a rodičovská láska. Aká má byť? Je vôbec možné, aby bolo lásky príliš? Dieťa potrebuje počuť: „Ľúbim ťa“, no častokrát slová nestačia. Vieme deťom  prejaviť lásku  aj navonok? Aké sú vhodné  a nevhodné prejavy lásky?

Milovať bez podmienok je náročné. Znamená to, že prijmeme dieťa bez výhrad, také aké je:
Milujeme ho, aj keď má krivý nos, pehy či veľké uši.
Milujeme ho, hoci  nedokáže hrať na husliach.
Milujeme ho, aj keď dostalo päťku z matematiky.
Milujeme ho, aj keď včera susede vyplazilo jazyk.
Milujeme ho, aj keď rozbilo vzácnu vázu a počmáralo stenu...

Keď unavené z celodenného šantenia zaspia, skloníme sa nad ich nevinnými tváričkami, aby sme ich obdarili bozkom. Napravíme im paplóniky a srdce sa nám naplní  radosťou. Vtedy zabúdame na všetko, čím nás dnes nahnevali. Taká má byť rodičovská láska – bez podmienok.

„Bezpodmienečne milovať znamená milovať svoje dieťa aj vtedy, keď nenávidíme jeho správanie.“
(Dr. Ross Campbell)

Milovať očami
Iste ste aj vy stretli človeka, s ktorým sa vám nekomunikovalo dobre. Nepozeral sa vám do očí, neusmial sa a vy ste mali pocit, akoby ste ho oberali o vzácny čas. Nepôsobil dobrým dojmom, a tak si vyslúžil nálepku – nesympatický. Vidíte, aký rozhodujúci môže byť očný kontakt – priamy pohľad do očí druhej osoby? Ruku na srdce. Spomeňte si, kedy sa vy  najčastejšie pozeráte deťom do očí?

...keď im chcete po x-tý krát pripomenúť, aby si obuli papuče,
...keď im chcete prikázať, aby vyniesli smetný kôš,
...keď ich hrešíte, pretože s mladším súrodencom sa opäť hašteria o pastelky,
...keď ich upozorňujete, aby sa domov vrátili v dohodnutý čas.

Príkazy, zákazy, napomenutia, usmernenia, výčitky. Pohľad do očí ako nástroj vyjadrovania negatívnych pocitov nie je pohľadom milujúceho rodiča. U malých detí sa môže zdať, že takýto postup prináša ovocie. Deti rodičov poslúchnu, lebo sa boja. Táto fáza poslušnosti je však len dočasná. S nástupom dospievania sa strach mení na hnev, odmietanie, depresiu.

Čítajte tiež: Biť či nebiť?

Očami možno vyjadriť to, čo nie sme schopní povedať slovami, ale čo deti tak veľmi potrebujú počuť: „Ľúbim ťa. Verím ti.“ Aj keď vám občas vyletia z úst slová, ktoré by ste najradšej vzali späť, oči môžu  napraviť alebo aspoň zmierniť váš slovný výbuch. Dieťa zabudne na to, čo ste mu povedali, skôr si zapamätá váš „prijímajúci“ pohľad.  

„Žiaľ, mnohí rodičia sa snažia robiť pre vlastné deti toľko vecí, a pritom na ne zabúdajú hľadieť.“
(Marianna Pacucciová)

Milovať dotykom

Matka by mala od narodenia dieťaťa jemne reagovať na jeho  potreby a aj ich napĺňať. Jednou zo základných potrieb je tesný telesný kontakt. Mnoho štúdií už poukázalo na pozitívny vplyv nosenia babyšatiek, masáží, dojčenia či plávania dojčiat. Je dobré, že dnešné matky sa neboja týchto nových trendov a uvedomujú si ich pozitívne účinky. Kým je dieťa malé, dostáva sa mu pomerne veľa pozornosti. Sme očarení malými rúčkami, noštekom, nožičkami... Ako bábätko rastie, telesných prejavov ubúda. Akosi nás prestáva  fascinovať  jeho  telíčko, ktoré zrazu vyrástlo z kolísky.

Čítajte tiež: Výchova podľa príručky

Podľa istého prieskumu deti najčastejšie pocítia dotyk rodiča pri prezliekaní, usádzaní na stoličku a do autosedačky. Deň však ponúka oveľa viac príležitostí na vyjadrenie lásky, nemyslíte? Nejde zastaviť čas, no keď pribrzdíme naše životné tempo, objavíme oveľa viac príležitostí, kedy dieťa potrebuje byť obdarené naším dotykom.    

V potrebe množstva telesného kontaktu nie sú rozdiely medzi chlapcami a dievčatami. Najľahšie sa však chlapcom prejavuje cit telesným kontaktom vo veku 12 – 18 mesiacov. Potom prejavy ubúdajú. Jednou z príčin je mylná predstava rodičov, že chlapec bude zoženštelý alebo už takéto prejavy nepotrebuje. V staršom veku sa rodičom môže dokonca zdať, že chlapec odmieta akýkoľvek telesný kontakt, hlavne pred svojimi kamarátmi. No aj dospievajúci syn dotyky potrebuje, mení sa len ich povaha. Už sa mu nežiada bozk, hladkanie, maznanie. Potrebuje niečo chlapské – hravé zápasenie či boxovanie, žartovné štuchanie, kamarátske buchnáty, chlapské objatie.

Zaujme vás: Najlepšia výchova je sebavýchova!

Dievčatá vo veku 7 – 8 rokov nedávajú tak výrazne najavo svoju nenaplnenosť citových potrieb. V období pred pubertou sa môže dokonca zdať, že dievča nemá žiaden problém. Vnútorne však môže veľmi trpieť, ak sa necíti milované. Naopak, chlapci, ak citovo trpia, dokážu svoju nespokojnosť prejaviť hneď. Krivka potreby telesného kontaktu u chlapcov  s narastajúcim vekom klesá. U dievčat stúpa nahor a svoj vrchol dosiahne vo veku 11 rokov. Je to vek, kedy dievča zúfalo potrebuje cítiť, že je milované. Prejavy lásky očakáva hlavne od otca. Ide o dôležitý medzník vo vývoji dievčat – prípravu na dospievanie. Otec zohráva dôležitú úlohu pri  dvoch najdôležitejších aspektoch dospievania – pri  formovaní predstavy o sebe a sexuálnej identite. 

Milovať pozornosťou

Rodičia často z pocitu viny, zahŕňajú deti materiálnou pozornosťou. Isteže, je dobré dieťa občas odmeniť nejakým darčekom. Avšak akékoľvek materiálne dary, ktorými chcú  rodičia vynahradiť svoju neprítomnosť, nemôžu nahradiť úprimný záujem o potreby dieťaťa. Darček v podobe drahej hračky, značkového oblečenia či elektroniky nikdy nenahradí cit, ktorý sa rodí pri spoločných rozhovoroch, prechádzkach, výletoch. Takéto pozornosti dieťaťu  rozhodne nestačia. Potrebuje oveľa viac – našu sústredenú pozornosť. Venovať dieťaťu sústredenú pozornosť je o to ťažšie, pretože dieťa sa väčšinou dožaduje našej pozornosti vo chvíli, keď nám to najmenej vyhovuje. Musíme vyvesiť bielizeň, práve miesime cesto, vysávame... Venovať pozornosť dieťaťu by sme mali  vo chvíli, keď to  potrebuje, a nie, keď máme čas. Lebo ten nemáme väčšinou nikdy. Vždy sa nájde čosi, čo ešte musíme urobiť. Časté odmietanie vedie k úzkostlivým stavom, kedy dieťa začína v rodine cítiť, že vždy je niečo dôležitejšie ak ono samo.

Odborníci sa vo svojej praxi stretávajú s jednou zvláštnosťou. Existuje skupina detí, najmä dievčat, ktoré na nedostatok pozornosti reagujú vyzývavým správaním. Sú utárané, afektované, vyzývavé, dotieravé k rovesníkom i učiteľom. 

Ak vám situácia skutočne nedovoľuje venovať pozornosť dieťaťu, dajte mu najavo očami alebo dotykom, že hoci sa mu teraz nemôžete venovať, stále je pre vás dôležité.

Čím sú deti staršie, vyžadujú si dlhšie trvajúcu sústredenú pozornosť. Už im nestačí päťminútový rozhovor, chcú vidieť ozajstný záujem rodiča. Pri jednom či dvoch deťoch sa dá venovať dostatok času obom deťom, v  prípade viacčlennej rodiny je to zložitejšie. Čas, ktorý by sme venovali len jednému dieťaťu, sa hľadá ťažko. No aj tu možno využiť chvíle, keď vyzdvihujeme dieťa zo školy či z krúžku a namiesto autorádia dáme prednosť detskému džavotu...  Alebo sa vyberte na nákup zakaždým len s jedným dieťaťom. Takto aj deti vo viacčlenných rodinách budú mať pocit, že môžu mať rodiča len pre seba. 

Pohladenie očami či rukami nás veľa nestojí. Sústrediť sa na to, čo nám dieťa hovorí, venovať mu pozornosť, to už vyžaduje čas a energiu. Musíme sa  vzdať činností, ktoré by sme robili radšej, no investícia  do vlastných detí je tým najlepším vkladom do ich budúcnosti.  

Sústredená pozornosť, hoci je náročná na čas a dôslednosť, je najmocnejším prostriedkom na naplnenie citových potrieb detí.

Nevhodná láska

Všetci túžime po láske. Byť milovaný je prirodzenou túžbou človeka. V snahe urobiť naše deti šťastnými zabúdame, že aj prejavy lásky majú svoje hranice. Len máloktorí rodičia si dokážu priznať, že svojou nevhodnou láskou dieťaťu ublížili. Nechápu, prečo sa im dieťa   vymklo z rúk. Veď mu dali toľko lásky. 

Láska, ktorá nenapĺňa citové potreby dieťaťa, podporuje jeho závislosť na rodičoch, a ktorá oslabuje jeho sebadôveru, je nevhodná.

U malého dieťaťa je závislosť na rodičoch samozrejmosťou. Je úplne odkázané na ich starostlivosť. S pribúdajúcimi rokmi by sa však mala zmenšovať. Dieťa postupne prichádza do kontaktu s inými osobami, oboznamuje sa s okolitým svetom, vytvára si vlastnú mienku o svete okolo seba, učí sa zodpovednosti. Nezabúdajme, že aj dieťa má právo byť nespokojné, má právo povedať, ak sa mu niečo nepáči, ak mu niečo prekáža. Vyžadovanie slepej poslušnosti a zneužívaním rodičovskej autority sa u dieťaťa postupne vytvára závislosť na rodičoch. Dieťa vyrastajúce v takomto prostredí sa stáva neprimerane poddajné, nenaučí sa čeliť problémom a v dospelosti sa ľahko stane korisťou silných osobností. Iným dôsledkom „privlastňovacej lásky“ je vzoprenie sa rodičovskej autorite a neochota prijímať akékoľvek rodičovské usmernenie.  
    
Lenka a  Zuzka sú sestry. Lenka  má 15, Zuzka o 4 roky menej. Dnes majú pred sebou náročný deň. Lenka píše veľkú polročnú písomku a Zuzka má spievať v krajskom kole speváckej súťaže Zlatý slávik. Starí rodičia sa snažia vnučky povzbudiť k dobrým výkonom a ráno im nezabudnú pripomenúť, ako veľmi im držia palce. Popoludní sa dievčatá vracajú „domov“ – k starým rodičom. Tí sú zvedaví, ako sa im deň vydaril. Po niekoľkých strohých a stručných odpovediach to radšej vzdávajú a už sa dievčat na nič nepýtajú. Hoci obe dnes podali dobré výkony, netešia sa. Majú pocit, že sa nemajú s kým podeliť o radosť... Ockovi môžu všetko vyrozprávať najskôr o päť dní, keď sa vráti z týždňovky, a mame to povedia o dva mesiace, keď sa vráti z alpského hotela, v ktorom už tretí rok pracuje ako chyžná. Chýbajúcu prítomnosť otca nahrádza mladšej Zuzke ockovo tričko, ktoré jej slúži namiesto pyžama. Argumenty rodičov o nadobúdaní samostatnosti, priebojnosti a zodpovednosti stoja nad citlivým napomínaním starých rodičov o nesprávnosti ich konania. Tí vidia, ako sa z dievčat vytráca život, iskierky z očí zmizli nevedno kam a najlepšie sa cítia za zatvorenými dverami svojej izby. Žiaľ, rodičia v snahe zabezpečiť budúcnosť dcér tieto zmeny akosi prehliadajú.     

Príbeh smutný, no pravdivý. Čoraz častejšia realita v našich rodinách...

Aby sme neskončili tak smutne, ponúkame vám  na záver niekoľko tipov.
Ak ste dnes na svoje dieťa „pozabudli“, máte šancu to napraviť: 

  • Vezmite svojho špunta na kolená, prečítajte si spolu obrázkovú knihu a hladkajte ho po vláskoch.
  • Počas prechádzky držte dieťa za ruku.
  • Chyťte dcéru okolo pliec a vezmite ju so sebou na nákup.
  • Za dobrú známku dieťa pochváľte a nezabudnite mu povedať, že ste naň pyšní. Pridajte aj úsmev a bozk na čelo.
  • Pri obliekaní čiapky sa pozerajte dieťaťu do očí a nakoniec ho pohladkajte po líčkach.
  • Urobte si voľný deň (hoci aj počas školského roka), ktorý strávite iba s deťmi – v kine, zimnými radovánkami, návštevou plavárne či sledovaním rozprávok. Deň môžete uzavrieť rodinnou večerou v reštaurácii. (Napokon, takýto voľný deň iste dobre padne i vám!)
  „My rodičia si však predovšetkým musíme uvedomiť, že lásku musíme prejaviť svojim deťom skôr, než začneme robiť čokoľvek iné. Skôr než ich začneme učiť, skôr než ich začneme usmerňovať, skôr než ich začneme vychovávať.“
(Dr. Ross Campbell)

Otvorme náruč, oči a samých seba pre potreby našich detí.