Urážlivé dieťa: Ja sa s vami nebudem baviť. A NEBUDEM! A NEBUDEM!
Celé hodiny dokážu nadurdene sedieť v kúte, nehrajú sa a nie je s nimi reč. Jednoducho sa urazia.
Vekom ich to zvyčajne prejde, avšak sú aj takí jedinci, ktorým tieto reakcie vydržia až do dospelosti. Aby z urážlivého drobca nevyrástol urážlivý partner či partnerka, ktorého/ktorej nezvládnutú výchovu by vám raz mohla vyčítať nevesta či zať, treba zakročiť už v detstve.
Máme pre vás niekoľko tipov, ako na to.
NIE, NIE a NIEEE! Čo robiť, keď dieťa vzdoruje
Zo života: „Timejka, čo ti je?“
Timea je šesťročné dievčatko, ktoré sa veľmi často uráža. Ak dá napríklad ocko pri odchode do práce pusu najskôr o dva roky mladšiemu bratovi, urazí sa, demonštratívne odíde a pusu už nechce. Ak chce v obchode tú alebo onú vec a mama jej ju odmieta kúpiť, alebo po druhýkrát prehrala v Človeče, nehnevaj sa, neháda sa... a ani nevzdoruje. Jednoducho sa uzavrie do seba a prestane hovoriť.
Trvá to i niekoľko hodín, než sa začne správať normálne. V kútiku svojej izby presedí s hlavou v lone a rukami prekríženými cez nohy aj vtedy, keď sa ju rodičia snažia rozveseliť alebo jej ponúknu, že si spoločne, ako rodinka, zájdu napríklad na zmrzlinu. Je urazená a nikam sa jej nechce. Potom sa síce z donútenia oblečie, ale po celý čas sa na rodičov ani nepozrie.
Posadnutosť mlčaním
Pre deti, ktoré pri konfliktoch a iných náročných situáciách reagujú podobne ako Timea, je možnosť utiahnuť sa do svojej ulity často jediným riešením, ako sa vysporiadať so svojím hnevom a zlosťou. V takýchto okamihoch sa cítia nepochopené, bezbranné, dotknuté a majú pocit, že nemôžu komunikovať s dospelými ako s rovnocennými partnermi.
Urazenie sa nie je len obyčajný protest – rôzne pocity sa tu miešajú do jedného rozporuplného koktailu. Ide o prejav zúfalstva a bezmocnosti. O výraz frustrácie a preťaženia. Pre malé dieťa je skutočne veľmi ťažké pochopiť, že onú vec, ktorú tak veľmi chce, jednoducho nedostane. Tieto pocity signalizuje svojmu okoliu tak, že si vyžaduje svoj pokoj a preruší ďalšiu komunikáciu. Zároveň potrebuje potrestať aj niekoho iného, a preto sa snaží hrať na urazeného, aby rodičov potrápilo a ukázalo, ako mu ublížili a že sa s nimi nebude baviť, kým onú vec nedostane.
Urazenie sa je aj znakom bezmocnosti, ktorý dieťa vysiela navonok ako apel: „Staraj sa o mňa a pomôž mi z tejto diery!“
Rodičia, na toto v období VZDORU nezabúdajte
Herecký výkon hodný Oscara
Prebieha to podobne ako v divadle: dieťa sedí na koberci uprostred obývačky. Nemožno si ho nevšimnúť. Vydá zo seba hlasný srdcervúci povzdych. S výrazom na tvári, ktorý by si zaslúžil Oscara za špeciálne efekty! To sa skutočne nedá ignorovať, a tak prichádza otázka:
„Čo sa ti stalo???“
Odpoveď znie vždy rovnako:
„Nič.“
To je však len prvé dejstvo dramatickej hry. Urážlivci potrebujú u rodičov svojím správaním niečo dosiahnuť: tí by mali (podľa detskej logiky) preukázať, že im na ich úražlivom dieťati skutočne záleží. Dosiahnuť sa to dá tým, že ho začnú spovedať a dávať mu dobre mienené rady.
„Nechutí ti?“, „Povedal ti niekto niečo zlé?“, „Stalo sa niečo v škole?“, „Necítiš sa dobre?“
A odpoveď?: „Nie, nie, nie...“
Nasledujúce dejstvo: Po určitej dobe dieťa rodičom povolí, aby mu ponúkli špeciálnu starostlivosť, ale ani vtedy nie je ešte všetko v poriadku – trpiace dieťa sa upokojí len dočasne. Nie, táto hlboká, existenciálna bolesť teraz obdrží novú potravu a pobáda k ďalšiemu výbuchu. A na tomto mieste sa dospelí pýtajú, či ako otec alebo mama úplne nezlyhali.
Urážanie sa funguje len vtedy, keď rodičia trpia pocitmi viny a dieťa sa naučilo tieto pocity viny zneužívať. Možno ste sa raz v noci zobudili a vášmu dieťaťu pri prebaľovaní v polospánku odstránili čistú plienku a namiesto nej dali špinavú. Alebo ste omylom zarobili do fľašky studenšie mlieko, na aké bol drobec zvyknutý. A teraz chúďa dieťa trpí posttraumatickým šokom.
Tip MAMA a ja
Čo bolo, bolo... Jednoducho na to zabudnite, je to minulosť – vaše pocity viny dieťaťu v ďalšom vývine nepomôžu.
Keď doprajú rodičia urazenému dieťaťu pozornosť a priazeň, zostaví si jednoduchú rovnicu: pozornosť mi budú venovať vtedy, ak budem pôsobiť trúchlivo. Ak dieťa chce, aby okolo neho dospelí skákali, stačí sa zrútiť, nahodiť poľutovaniahodný výraz tváre a už je pozornosť tu. Problémom ale je, že rodina nie je svet a ďalší problém tkvie v tom, že urážlivci nevedú šťastný život.
7 tajomstiev výchovy šťastného dieťaťa
Kto z koho?
Deti bývajú v urážlivosti veľmi dobré a vydržia byť urazené veľmi dlho. Aj keď sa im vlastná póza po chvíli nepáči a rady by sa vrátili späť k svojim hračkám a ku komunikácii s rodičmi, hrdosť im nedovolí prísť ako prvým. Ako však zareagovať?
V prípade Timey by sa mali rodičia tváriť, že keď ona nepočuje ich, nebudú ju počúvať ani oni. Naďalej sa budú venovať svojej bežnej činnosti, a akonáhle vyjde zo svojej izby alebo urážlivej pózy, nevypytovať sa, čo sa jej stalo, ale tváriť sa, ako by sa nič nestalo a normálne nadviazať rozhovor, ktorý sa skončil trebárs pri rannom odchode do školy. Timea tak pochopí, že jej trucovanie nemá žiaden efekt. Výsledok by sa mal dostaviť v priebehu niekoľkých týždňov či mesiacov.
Príčiny urážlivosti dieťaťa? Môže ich byť hneď niekoľko:
- V prvom rade je potrebné hľadať chybu u seba. Kriviť ústa a uraziť sa deti naučia až časom. Malé deti do troch rokov totiž ešte neuvažujú nad tým, ako urážanie sa funguje a čo sa dá z neho vyťažiť. Až od predškolského veku začne dieťa kopírovať spôsoby správania – či už dospelých alebo starších detí. Premenené na drobné: treba sa napríklad pýtať, či rodičia Timey z úvodného príbehu nie sú sami urážliví. Ako sa správajú prarodičia? Nebola Timea svedkom urážlivosti zo strany niektorej z babičiek?
- Urážlivosť môže tiež prameniť z pocitov neistoty, ohrozenia druhým súrodencom. Neuprednostňujú rodičia Timey viac mladšieho syna? Dieťa je vnímavé a nájde si svoj spôsob nespokojnosti a protestu, napríklad aj formou urážlivosti.
- Netrápi Timeu niečo v škole? Neposmievajú sa jej spolužiaci za čosi? Neublížila jej nejaká kamarátka? Nesklamala sa v pani učiteľke?
Čo platí na urážlivcov? Za trucovanie a urážanie sa deti netrestajte!
Mnohým rodičom by pri takomto správaní dieťaťa napadlo jediné: buď naňho poriadne nakričať alebo mu uštedriť „jednu výchovnú“. To by sa ale dopustili veľkej chyby, pretože dieťa by sa ešte viac urazilo a uzavrelo do seba. Namiesto toho je vhodné použiť nasledujúce stratégie:
- Nepodliehajte pocitom viny, neskúmajte, či ste niečo urobili zle, ale hlavne žiadnym spôsobom nezvyšujte záujem o dieťa.
- Tvárte sa teda akoby nič. Nijako správanie dieťaťa nekomentujte, nebuďte ironickí a cynickí a nehovorte mu: „Netvár sa ako nafúknutá bublina, veď ti nikto nič nerobí!“ Ak si ho budú všímať iné deti, povedzte len: „Timejka teraz nemá dobrú náladu, to sa občas stáva každému.“ S ostatnými deťmi sa bavte normálne.
- Aktivitu vyvíjajte buď predtým, ako sa dieťa urazí, alebo až po tom, ako s vami začne opäť normálne komunikovať. Najskôr sa mu pokúste vysvetliť, že tadiaľto cesta k riešeniu problémov nevedie a potom mu to názorne predveďte tým, že sa budete naďalej venovať svojej bežnej činnosti. Takto by malo dieťa pochopiť, že jeho urazenie sa nemalo žiaden efekt.
- Ak má dieťa potrebu byť chvíľku samo, rešpektujte to a doprajte mu „time-out“, počas ktorého má možnosť vstúpiť do vnútorného dialógu. To môže spôsobiť, že o konfliktnej situácii popremýšľa a svoje emócie postupne zmení samo od seba a opäť vychladne.
- Ak dieťa nechce jesť, nenúťte ho a neprehovárajte, ale ani za ním s jedlom nebehajte.
- Občas skúste urazené dieťa zapojiť do činnosti. Úplne samozrejme ho prizvite hrať sa, k stolu alebo ho požiadajte o pomoc („Prosím ťa, mohol by si prestrieť stôl?“). Týmto spôsobom mu dávate možnosť bezbolestného a čestného návratu. Pokiaľ nereaguje, nenaliehajte a o nejaký čas to môžete skúsiť znova.
- Niekedy zaberajú aj nové podnety. Ak sú všetci zamestnaní prezeraním si fotiek alebo vymýšľaním, aké auto by ste si mohli kúpiť, roztopia sa aj tí najzarytejší „urážlivci“.
Takto (NE)vychovávajú talianske matky
Urážanie sa ako jemnejšia forma agresivity
Ako sme už spomenuli, rodičia by nemali hodnotiť detské urážlivé reakcie ako niečo negatívne, dokonca by nemali proti nim bojovať, lebo zohrávajú dôležitú funkciu.
Takéto správanie, ktoré možno označiť za jemnejšiu formu agresivity, je pre dospievajúcich prvou z možností, ako sa naučiť zaobchádzať so svojou frustráciou a zostať pritom zároveň v sociálnom kontakte s ostatnými.
A najmä pre mladšie deti, ktoré sa v nedorozumeniach s rodičmi cítia často malé, bezradné a ešte sa nevedia brániť verbálnej presile dospelých, je urážanie sa navonok účinným prostriedkom.
Takto sa vlastne majú možnosť vyhnúť neželanej komunikácii.