Takto (NE)vychovávajú talianske matky

Takto (NE)vychovávajú talianske matky
24.10.2019 v kategórii Mama, autor Veronika Nováková, foto: istockphoto.com

Keď talianskym priateľom poviem, že môj syn chodí spávať každý večer o ôsmej, s poľutovaním sa na neho zadívajú a jedna známa dokonca povie: „Veď takto si detstvo vôbec ani neužiješ!“

Keď som prvýkrát prišla do Talianska, bola som fascinovaná tým, koľko pozornosti sa dostáva malým deťom. Zdalo sa mi, že sa im v živote nemôže stať nič lepšie, ako sa narodiť práve tu. Už v mamičkinom brušku sú stredobodom pozornosti, a keď zazrú svetlo sveta, stávajú sa pre okolie priam malými bohmi. Pri bábätkách v kočíku sa pristavujú aj neznámi okoloidúci a tí, veru, slovami chvály vôbec nešetria. Často som nadobudla pocit, že malé dieťa vidia asi prvýkrát v živote. Vtedy som si ani len nepomyslela, že jedného dňa budem vychovávať dieťa v Taliansku aj ja.

Rodina vám ani po pôrode nedá pokoj

Narodenie dieťaťa prináša veľa radosti celej širokej rodine. Na moje veľké prekvapenie, časté návštevy pokračujú aj po príchode domov. Ani nie tri hodiny po príchode domov už zvonili susedia. Čo na tom, že som bola unavená a moje malé bábätko mi chcelo spinkať v náručí?


Narodilo sa dieťa, treba ho vychváliť, doniesť mu dar a ak je mamička, nebodaj, prvorodička ako ja, je potrebné poučiť ju, ako to vlastne s malým dieťaťom funguje a čo všetko to obnáša!

Čo sa darov týka, v Taliansku majú jeden veľmi praktický zvyk, ktorý predchádza nepotrebným aj nevkusným darčekom. Ešte pred samotným narodením bábätka budúci rodičia vytvoria listinu s potrebnou výbavičkou. S tým rozdielom, že na ňu vôbec nemusia mesiace šetriť. Zvolia si obchod, vyberú potrebné veci podľa svojho gusta, s predavačkou spíšu zoznam a príbuzenstvu jednoducho oznámia adresu. Všimla som si, že Talianky si potrpia hlavne na drahé a viditeľne značkové kočíky, v ktorých môžu svoje pokladíky pyšne predvádzať.

Večierka pre deti? Neexistuje

Najväčším prekvapením je pre mňa čas na večerný spánok. Aj keď si nie som istá, či sa dá o niečom takom v Taliansku hovoriť. Deti sú od úplného začiatku súčasťou rodinného diania a na nejakom pravidelnom spánkovom režime sa ani zďaleka nezakladá.

Tak napríklad večera. Typická talianska rodina zasadá za stôl o ôsmej, vrátane bábätka, a skôr ako o desiatej sa do postieľky určite nedostane. Talianski rodičia sa nevyhýbajú ani reštauráciám, práve naopak. Moji známi sa rozhodli osláviť prvý mesiac života ich dcérky práve večerou v reštaurácii. Zatiaľ čo na Slovensku by nad niečím takým väčšina populácie nechápavo krútila hlavou, prípadne by rodičov označila za nenormálnych a nezodpovedných, v Taliansku sú malé aj veľmi malé deti v reštaurácii úplne bežná vec. Samozrejme, večeria sa najskôr večer o ôsmej, a teda v čase, keď sa slovenské detičky začínajú pomaly obracať na druhý bok.

Mamičky medzi jednotlivými chodmi dieťatko bez problémov nadojčia, pomojkajú, potom si ho ešte popodávajú aj všetci zúčastnení a o polnoci sa môže ísť spokojne domov spať. Keď talianskym priateľom poviem, že môj syn chodí spávať každý večer o ôsmej, s poľutovaním sa na neho zadívajú a jedna známa dokonca povie: „Veď takto si detstvo vôbec ani neužiješ!“ 

takto vychovávajú talianske matky

Prvý príkrm: Taliansky recept

Prvé pokrmy, to je tiež príležitosť, aby sa zišla celá rodina. Mamička (alebo, ešte lepšie, babička, veď ona má predsa viac skúseností) pripraví dieťatku jeho prvú kašičku.

Recept priamo od pediatra
hovorí, že: treba urobiť silný zeleninový vývar (mrkvičku, zemiak a cukinu necháme variť aj tri hodiny), zeleninu vybrať, poriadne precediť, vmiešať pár lyžíc ryžovej, kukuričnej alebo inej cereálnej kaše, rozmiešať, pridať lyžicu panenského olivového oleja  a pred podávaním na chuť posypať strúhaným zrelým parmezánom.
Kto by odolal takejto dobrôtke?

Za hlasného povzbudzovania obecenstva sa otec do bábätka pokúša dostať túto delikatesu. Za každé sústo si vyslúži bujarý potlesk. Za každé odmietnutie intenzita povzbudzovania silnie: „Musíš papať, aby si bol veľký! Mňam, to je dobrota!“ Keď potom nechápavé bábätko ukončí predstavenie plačom, zopár rád ešte dostane aj mama: „Musíš ho viac nútiť, veď on sa naučí jesť! To ja som nad svojou dcérkou sedela aj hodinu, kým všetko pekne nezjedla.” 

A tak dieťatko začína papať, spoznáva rôzne druhy cestovín, od tých najminiatúrnejších až po dlhočizné špagety (v závislosti od veku), zúčastňuje sa všetkých večerných aktivít rodiny a keď uplynie prvých šesť mesiacov, matka musí urobiť zásadné rozhodnutie: buď sa vráti do práce a bábätko sa začne socializovať v jasličkách, alebo sa svojej práce dobrovoľne vzdá a stane sa ženou v domácnosti. Zdá sa mi, že talianske matky sú podľa toho rozdelené na dva znepriatelené tábory.

Talianske matky sú rozdelené na dva tábory

Ženy, ktoré pred pôrodom pracovali, štát podporuje materskou dávkou prvých šesť mesiacov. Potom sa ponáhľajú späť do práce a starostlivosť o dieťa prenechajú na inštitúcie. Nepracujúce ženy majú nárok na jednorazovú dávku, a tu sa akákoľvek pomoc od štátu končí. Byť ženou v domácnosti sa v Taliansku považuje za normálne povolanie.

Prejdime však k fáze, keď sa dieťatku zachce samotného pohybu. Talianske matky často držia svoje deti vo vysokých stoličkách alebo v ohrádkach. Zatiaľ čo sa pripútané alebo ohradené dieťa pokojne hrá, jeho mama sa môže venovať  napríklad činnostiam v domácnosti. Stretla som len málo mamičiek, ktoré svoje deti položili na zem a dali im možnosť voľného pohybu, aby si preskúmali priestory domova.

Z čoho automaticky vyplýva, že fáza lozenia ide tak trošku bokom a koncentrujú sa skôr na prvé kroky.
S lozením totiž občas súvisia aj špinavé kolená a podozrievam Talianky, že práve toto je dôvod, prečo túto fázu radšej preskočia. Nezašpiniť si drahé značkové oblečenie je ďalšou z výhrad talianskych mamičiek. Vyfintené detičky sa usmievajú z drahých kočíkov a keď na ihrisku uvidíte malého lezúňa, s veľkou pravdepodobnosťou jeho mama asi nebude talianskej národnosti.

Prvý krok znamená koniec "dobrých čias"

Prvými krokmi dieťa odštartuje novú etapu svojho života. Konečne sa stáva samostatným a môže si prezrieť všetky nepoznané miesta v dome aj v okolí. Pred fázou chodenia varujú „poradkyne“ už pri narodení dieťatka. Počiatok chôdze označujú ako koniec dobrých čias, lebo odteraz už za deťmi bude treba stále behať a mamy nebudú mať ani chvíľu pokoja. Pravdaže, je tu možnosť pripútať dieťa do stoličky.

Všimla som si, že to má jednu veľkú výhodu: talianske deti vďaka stoličkovým tréningom odmalička bez problémov vydržia viacchodové, niekoľkohodinové obedy aj večere a rodičia ich nemusia naháňať po reštaurácii.   

Talianske deti to proste majú odmalička vyhraté. Majú pozornosť od celého okolia: rodičia, starí rodičia, predavačky, čašníci aj náhodní okoloidúci sa im prihovoria, pochvália. Nemusia sa namáhať nejakým lozením a od detstva poznajú tie najlepšie módne značky. Chodia spať kedy sa im zachce a rodičia sú tí, ktorí sa prispôsobujú deťom. Jediné, v čom majú postupom času aký-taký režim, je čas na jedlo, lebo to je chvíľa, keď za stôl sadá celá rodina a bábätká sú samozrejmou súčasťou.

Malí gurmáni vedia, že po sladkých raňajkách bude obed, po ňom ovocný olovrant a najdôležitejšou časťou dňa je večera. Žiadne chrúmanie niečoho pomimo. A cez leto sú rytmy ešte uvoľnenejšie ako v zime. Veď aj detské kolotoče otvárajú večer o deviatej. Niet divu, že talianskym deťom prischli nie príliš pekné prívlastky, ako rozmaznané, nevychované, nevzdelané, a hlavne o chlapcoch sa hovorí ako o večných mamičkiných miláčikoch. 

Na druhej strane sú talianske rodiny veľmi zocelené a deti vedia, že sa na svojich rodičov môžu v čomkoľvek spoľahnúť.