Ako (ne)komunikovať s deťmi

Ako (ne)komunikovať s deťmi
20.2.2017 v kategórii Mama, autor Monika Petreje, foto: istockphoto.com

Slová sú ako kamene... Môžu veľmi ublížiť. Zvlášť deti citlivo vnímajú, ako sa s nimi my dospelí rozprávame.

Svoje emócie prenášame na deti

Raz sme veselí, všetko sa nám darí, sršíme energiou a svoju dobrú náladu prenášame aj na deti. Nevadí nám, že rozliali v kuchyni mlieko, ani to, že si v škole zabudli dáždnik. No sú dni, kedy nás otravuje už ich prítomnosť.

Dokážu nás vytočiť aj také maličkosti, ktorým bežne pozornosť nevenujeme. Vtedy často vyriekneme slová, ktoré sú chladné, kruté a rania. Vyvolajú presne opačný účinok, ako sme chceli. Dávajme si pozor, čo povieme svojim deťom, aby sme nezastavili ich túžbu stať sa lepšími.

Prečítajte si: Ako sa dieťa učí empatii

Výroky, ktoré môžu deťom ublížiť

Piatačik Jurko už po tretíkrát priniesol domov nedostatočnú z matematiky. Rodičia sú sklamaní, že i napriek času, ktorý venovali synovi vysvetľovaním učiva, spoločné úsilie neprinieslo ovocie v podobe lepšej známky.

Jeden z rodičov rezignovane vyhlási:

„Nikdy sa ti to nepodarí!“

Jurko je skľúčený a plače. Jeho snaha pokúsiť sa o lepšiu známku je na bode mrazu. Ak sa mu to nikdy nepodarí, prečo by sa mal ďalej usilovať a zbytočne namáhať? Oveľa lepšie by bolo chlapca znovu povzbudiť a ponúknuť mu svoju pomoc.

Mrzí ma, že sa ti to ani teraz nepodarilo, necháme to na chvíľu tak a potom sa do toho spolu pustíme.“ Aj takto môže vyzerať povzbudenie. Chlapec získa dôveru vo vlastné sily a vie, že nestratil dôveru rodičov.

„Hovoril som ti, že to takto skončí!“

Dieťa často neposlúchne svojich rodičov a urobí si po svojom, mysliac si, že sa rozhodlo správne. Ak sa zmýli, stáva sa zraniteľnejším a pýta sa samo seba: „Prečo som to urobil, keď mi radili ináč, prečo som ich neposlúchol?“

Neláskavá poznámka rodičov mu v takejto chvíli  ponúka dve  možnosti – upadnúť do bezmocnosti a stotožniť sa so svojou neschopnosťou, alebo sa stať rebelantom a vyhlásiť: „A just si budem robiť po svojom!“

Do zmätku citov, ktoré zaplnia detskú dušu, môže rodič zasiahnuť povzbudivými slovami: „Je mi ľúto, že sa ti to nepodarilo podľa tvojich predstáv. Mrzí to aj mňa, aj ja som sa často poučil až na vlastných chybách. Nedaj sa znechutiť. Nerezignuj, ešte sa vyskytne veľa príležitostí robiť to lepšie.“  Dieťa nanovo naštartujú, a čo je dôležité, bude cítiť dôveru vo vlastné sily.

Nezriedka vidno na ulici aj  takúto scénu. Matka drží za ruku malého chlapčeka. Ten popri nej cupitá, prepletá malými nôžkami. Zrazu stretne kamarátku, s ktorou sa „zakecá“ a malému šintrovi začne byť dlho. A tak hľadá zdroj inšpirácie.

Raz chodí po neďalekých schodíkoch hore-dolu, potom naháňa holuby, hádže kamienky. Matka ho jedným okom sleduje a okrikuje. „Nechoď tam, lebo spadneš. Nechaj to, lebo sa zašpiníš. Nenaháňaj sa, lebo sa potkneš!“

Kým dopovie poslednú vetu, synček je už na zemi. S obrovským plačom a oškretou rukou sa vracia k mame. Ujde sa mu pár po zadku, pretože „neposlúchol“. Matka má v tejto situácii navrch. Podľa nej si bitku rozhodne zaslúži. Hovorila mu predsa, že to takto skončí.   

Prečítajte si: Ako sa deti vyrovnávajú s kritikou? Existuje „zlá“ a „dobrá“ kritika dieťaťa?

„Pýtaj si to od otca/matky!“

Tradičný slovný pingpong, kedy sa jeden z rodičov zbavuje zodpovednosti za rozhodnutie. Ide o spôsob ako odložiť problém bez toho, aby sa riešil. Najlepším príkladom pre deti je však ten, kto dokáže prebrať na seba určitú zodpovednosť, i keď je nepriaznivá.

Toto deťom nikdy nehovorte

„Teraz nie, nemám čas!“

Slová, ktoré v našich rodinách zaznievajú čoraz častejšie. Dennodenne zvádzame boj  s časom. Nič nestíhame, všade sa ponáhľame. Deti vedia vždy perfektne vystihnúť ten „pravý“ okamih. Trojročná Veronika sa nadchýna lienkou, ktorá práve pristála na jej malej ručičke.

Matka ju ťahá za ruku reč. Práve totiž stoja na prechode pre chodcov. Inokedy ju chce ráno rýchlo poobliekať, aby stihli mestskú dopravu, ktorou sa dopravia na objednané vyšetrenie k lekárovi. Veronika  však práve v tejto napätej chvíli chce mamičke ukázať svoj nový výtvor.

Áno, sú aj takéto situácie, keď sa jednoducho ponáhľať musíme a nemôžeme deťom venovať pozornosť, o ktorú tak úpenlivo prosia. Dávajme si však pozor, aby takýchto chvíľ nebolo veľa. Niekedy si totiž stačí určiť priority. Musím mať ten riad umytý teraz alebo počká 5 minút, kým mi dieťa ukáže, čo nakreslilo?

Obdobie puberty je pre rodičov zaťažkávajúcou skúškou. Problémy majú nielen samotní tínedžeri, ale aj ich rodičia. Všetko, čo povieme nášmu pubertiakovi, si musíme dobre rozmyslieť a niekedy je lepšie radšej mlčať. Nasledujúce slovné spojenia výrazne zraňujú ešte stále detskú dušu, a preto je lepšie, ak sa im v konfliktnej situácii vyhneme.

Prečítajte si: Humor vo výchove

„Ako si mohol/a byť taký/á/ hlúpy/a?“ 

Je to nálepka, s ktorou sa každé dieťa vysporiadava po svojom. Jedno si zvolí útok opakovaním nežiaduceho „sprostého“ správania, iné sa ho dokáže zo strachu a rešpektu pred rodičmi zriecť. Určite by však nemalo počuť nadávanie do hlupákov. Príliš to bolí. 

Prečítajte si: PUBERTA alebo Ako môžu rodičia prežiť pubertu svojich detí

„Ty tomu nerozumieš, si príliš mladý, aby si...“

Takéto a podobné vety vyslovujú rodičia vo chvíľach, keď sa chcú adolescenti sami popasovať s problémom... Myslia si, že konečne môžu rodičom dokázať, akí sú zodpovední, a zrazu ich rodičia vyháňajú z veľkého sveta dospelákov, do ktorého by  už  chceli vkročiť.

„O tom sa nediskutuje! Povedal som a hotovo. Buď ticho!“

Uvedené vety svedčia o zúfalstve rodičov. Nepresvedčili dieťa rozumnými argumentami  a stavajú sa do pozície veliteľa. Len málo rodičov dokáže deťom povedať, že hoci ich nepresvedčili o opodstatnenosti svojej požiadavky, je dôležité, aby poslúchli.

„Dôležité je vyzvať deti, aby rodičom dôverovali, i keď s nimi nesúhlasia.“ (Bruno Ferrero)

„Dokiaľ ťa živíme, budeš robiť, čo ti povieme!“

Riešenie problému ekonomickým vydieraním dáva dieťaťu stop v jeho snahe po nezávislosti. Rodičia sa pasujú za niečo viac, keďže zarábajú peniaze a dieťa „len“ chodí do školy. Prílišné zdôrazňovanie ekonomického zabezpečovania rodiny jasne dokazuje, o čo rodičom ide. Treba si uvedomiť, že nie sme stroje na peniaze, ale v prvom rade rodičia. A dieťa oveľa viac ako len ekonomické zabezpečenie  potrebuje  cítiť teplo domova.

„Už zasa ideš preč?“ 

Otázka, ktorú začuje dieťa vo chvíli, keď už je pripravené odísť. Bolo by dobré, keby sa nám občas podarilo odtrhnúť sa od povinností, aby sme si mohli všimnúť, či sa naše dieťa niekam chystá. Ak si s ním pohovoríme ešte pred plánovaným odchodom, nebude vystavené tlaku rozhodovania sa medzi dvermi. Ostanem doma alebo predsa pôjdem preč? Zradím rodinu alebo kamarátov?

„Rob si, čo chceš!“

Táto veta je vyjadrením úplnej apatie k vlastnému dieťaťu. Dieťa dostáva pocit voľnosti a je určite šťastné, že má voľné ruky a rodičia sa do neho nestarajú. Rodič sa však vystavuje riziku, že dieťa sa so svojimi problémami bude zverovať kamarátom alebo zalezie do ulity a postupne sa dôvera v pomoc rodičov vytratí.

Áno, je pohodlnejšie rezignovane vyhlásiť: „Rob si, čo chceš!“ Buchnúť dverami a posadiť sa pred televízor. Oveľa náročnejšia a kľukatejšia cesta, je cesta „handrkovania sa“, vysvetľovania, odôvodňovania, presviedčania. To chce námahu, čas a porozumenie.    

Život s deťmi je pestrý

Vedia nám naservírovať rôzne „menu“. Prežívame s nimi chvíle radosti, šťastia, spokojnosti. Vtedy cítime, že by sme ich nevymenili za nič na svete. No nie vždy je všetko ideálne. Deti dorastajú, majú vlastný názor, často odlišný od toho nášho a prídu chvíle, keď to zaiskrí.

Vety a slová, o ktorých ste práve čítali, radšej nikdy nevyslovujte. A ak sa vám to predsa len stane, ešte vždy je tu šanca prísť, objať a povedať: „Ľúbim ťa!“ Dajme našim slniečkam pocítiť, že aj napriek tomu, čo sa stalo, majú v nás oporu a  že ich ľúbime také, aké sú.       

„Rodičia veľmi veľa hovoria deťom, ale máloktorí z nich vedia hovoriť s deťmi.“ (Bruno Ferrero)

Použitá literatúra: Bruno Ferrero, Marianna Pacucciová – Šťastná rodina