NIE, NIE a NIEEE! Čo robiť, keď dieťa vzdoruje

NIE, NIE a NIEEE! Čo robiť, keď dieťa vzdoruje
5.9.2019 v kategórii Batoľa, autor Alexandra Okálová, foto: istockphoto.com

Obdobie vzdoru. Odborníci majú naň rôzne názory, niektorí dokonca tvrdia, že neexistuje. Tak ako to je? Čo sa deje počas tejto zložitej životnej fázy v duši dieťaťa? Prečo sa odrazu z vášho miláčika stáva malý „satan“?

To je ale krásny malý anjelik,“ počúvali ste ešte nedávno pri každej návšteve ihriska s vaším dvojročným synom. Dnes je všetko inak a keď váš drobec chytí hysterický záchvat pre nejakú banalitu (aspoň vy to tak vnímate), miestami máte chuť ujsť niekam veľmi ďaleko a už sa nikdy nevrátiť. Je to normálne?

Buďte pokojné, to, čo sa deje s vaším dieťaťom, je úplne v poriadku, a hoci sa neraz zapotíte, všetko to má obrovský význam pre jeho zdravý vývin. Vaše dieťa sa práve snaží „osamostatniť“, získava autonómiu a učí sa fungovať bez mamy alebo osoby, ktorá sa oň stará.  

Ja sám!

To však prináša so sebou aj jemný „zmätok“. Dieťa by rado robilo všetko samo, avšak potom, ako zistí, že na to jeho fyzické či psychické sily nestačia, prichádza frustrácia, ktorá často vyústi do hnevu alebo dokonca agresie. Tá býva neraz namierená aj proti ľuďom či veciam, ktoré so situáciou nemajú nič spoločné.

Poznáte to, dieťaťu sa pokazí autíčko a chce ho opraviť, ale nejde mu to. Čo spraví? Od jedu ho hodí o zem alebo do vás, či iného dieťaťa a začne zúriť. Toto je klasický scenár, ktorý vás ale nesmie vyviesť z rovnováhy.

„Citový život batoliat, teda detí vo veku 1 až 3 rokov, je charakteristický veľkou spontánnosťou, intenzitou a zároveň krátkou trvácnosťou a značnou premenlivosťou emócií. Emócie batoľaťa sú veľmi labilné a sú sprevádzané mnohými afektmi a správaním, ktoré rodičov niekedy naozaj zaskočí, či už je to hnev, krik, hryzenie, kopanie, bitie alebo hádzanie sa o zem,“ vraví psychologička a lektorka z Centra pre rodinu Kvapka, Mgr. Mária Kopčíková.

Vzdor je prirodzený

Obdobie vzdoru je vývinovou fázou, ktorou si prejde spravidla každé dieťa, hoci jeho prejavy môžu byť rôzne. Čím skôr rodič pochopí, že je to „iba“ obdobie, tým ľahšie sa mu bude zvládať. Za odľahčujúci fakt možno považovať aj to, že ak by sa dvoj- či trojročné dieťa nehnevalo a bolo by nonstop len rozkošným, milým a poslušným dieťaťom, nebolo by to úplne prirodzené.

Ak dieťa prejavuje emócie, hoci aj negatívne (samozrejme, nehovoríme o extrémnych, patologických prejavoch, poprípade dlhodobej agresii neúmernej okolnostiam) je to signál, že s jeho psychikou je všetko v poriadku.

Prejavy vzdoru

Nie vždy je jednoznačné, či skutočne ide o obdobie vzdoru, ale isté indície vám môžu pomôcť zorientovať sa. Foriem vzdoru je skutočne mnoho. Najčastejšie sa však prejavuje tak, že dieťa jednoducho vraví na všetko NIE, ale aj tvárením sa, že nás nepočuje, ignoráciou, alebo aj agresivitu, hnevom, krikom, kopaním či hádzaním sa o zem. A nie je ani zriedkavé, ak dieťa vzdoruje tým, že odmieta jesť. Tu však treba najprv vylúčiť zdravotné alebo psychologické príčiny. 

vzdor

Zvoľte láskavý prístup

Batoľa k frustráciám, spomenutým vyššie, pristupuje egocentricky a každé obmedzenie či zadanie hranice prežíva veľmi osobne. Často sa pritom správa veľmi afektovane. Tu je dôležité správne zareagovať a dieťa postupne navádzať k tomu, aby sa naučilo prejavovať svoje emócie spôsobom, ktorý nezraňuje iných ľudí, ale aby ani svoje pocity nepotláčalo kvôli hanbe či obave z odmietnutia. Preto určite nie je správny prístup povedať dieťaťu, ktoré práve predviedlo „výstup“, že sa zaň hanbíte a že je zlé, kým ostatné deti sú milé a dobré. A už vôbec netreba vravieť, že dieťa neľúbite.

Mária Kopčíková vysvetľuje: „Zážitky, ktoré dieťa získava pri stretoch s výchovnými opatreniami rodičov, sa môžu fixovať a aj trvalejšie určovať štýl správania sa dieťaťa (agresívny, ústupčivý...). Ak rodič zakaždým hnevajúcemu sa dieťaťu capne po zadku alebo po rukách, nemôže očakávať, že ono bude reagovať inak. To, čo vidí u rodiča, odpozerá a učí sa ako spôsob riešenia konfliktov a sporov. Naopak, láskavé a chápajúce správanie rodičov napomáha k efektívnemu zvládnutiu frustrácie a zároveň posilňuje dôveru dieťaťa v rodiča a ich vzájomný vzťah.“

Malým deťom chýba trpezlivosť

„Myslím, že rodičom niekedy pomáha vedomie, že za celým správaním ich batoľaťa je aj nejaká teória, že to má nejaké súvislosti,“ vraví o tom, ako pomáha v praxi rodičom vyrovnať sa s detským vzdorom, Mária Kopčíková. „Deti zaujímajú vo chvíľach svojho nesúhlasu s rodičom prevažne reaktívne postoje. Jednoducho len reagujú proti tomu, čo sa im nepáči. Ich správanie podmieňuje nejaký vonkajší vplyv, ktorý narušil ich predstavy a priania. 

Deti v tomto veku nie sú schopné konštruktívneho správania, aktívne konať v prospech toho, čo považujú za dôležité v danej chvíli. Rozdiel medzi reaktívnym a proaktívnym správaním je, že zatiaľ čo reaktívne správanie je inštinktívne, nevedomé a často skratkovité, proaktívne je vedomé a hodnotovo motivované.

Trojročné deti sa ešte v hodnotách príliš neorientujú. Jedinou formou protestu je pre nich práve reaktívne správanie. Dieťa je ešte nezrelé a nie je schopné odložiť uspokojenie svojich potrieb, všetko chce mať hneď, je preň nesmierne ťažké počkať. A tak sa s frustráciou vysporiada pudovo, bez ohľadu na dôsledky. Úlohou rodiča z dlhodobého hľadiska je ukazovať dieťaťu rozdiel medzi reaktívnymi a proaktívnymi reakciami, snažiť sa mu odovzdať svoj hodnotový systém. Ale správanie rodiča by malo byť neustále sprevádzané láskou a zohľadnením špecifík batoľacieho obdobia.

V konkrétnych reakciách na správanie dieťaťa je dobré deťom vychádzať v ústrety a ponúknuť aj možnosť voľby, ale za jasného stanovenia hraníc (napr.:  Na raňajky si môžeš dať chlebík alebo jogurt. Raňajky zješ za stolom, pretože chceme jesť všetci spolu a stráviť pekný čas pri spoločnom jedle  alebo Chápem, že si nahnevaný, vidím, že máš chuť do mňa kopnúť. Ľudia však nie sú na kopanie, ja nie som na kopanie. Ak potrebuješ, môžeš mi stisnúť ruku tak silno, ako si nahnevaný alebo môžeš kopnúť do tejto škatule.)

Je vaše dieťa malý tyran?

Česká psychologička a autorka Jiřina Prekopová hovorí v niektorých prípadoch vzdoru o tyranstve detí voči rodičom, o pokuse dieťaťa rodiča ovládnuť. A tvrdí, že je to reakcia na nedostatok pocitu bezpečia v prítomnosti rodiča. Lebo rodič je málo asertívny a slabý.

Mária Kopčíková dodáva: „Prirodzený vzdor, ktorý je reakciami rodičov nezvládnutý, sa môže javiť ako tyranstvo zo strany dieťaťa. Nemusí to však byť vždy len reakcia na akúsi slabosť rodiča. Často sa stretávam s tým, že rodičia sú istým spôsobom zmätení. Nejaký výchovný prístup si sami zažili ako deti, niečo si o výchove prečítajú, niečo im radia priatelia, pediater, starí rodičia. Často je potom ich prístup pre dieťa nekonzistentný a stráca sa v ňom. Nevie vlastne, čo môže kedy od rodiča očakávať.“ 

Niektoré prejavy vzdoru sa skutočne môžu javiť horšie, pokiaľ je výchova nekonzistentná, ale aj ak je prístup rodičov málo podnetný alebo príliš autoritatívny. Vtedy rodič nedokáže rozoznať, a tým pádom ani naplniť skutočné potreby dieťaťa. Rovnako môže pôsobiť aj nedostatok prejavov lásky, ktorý môže zapríčiniť poruchy osobnosti v neskoršom veku. Zvládnutie obdobia vzdoru máme do veľkej miery v rukách my, rodičia. 

Správna výchova – lepšie zvládnutý vzdor

1. Buďte vo svojom výchovnom prístupe trpezliví. Nechcite všetko rýchlo a rešpektujte individuálne tempo dieťaťa. 

2. Buďte tolerantní. Ak sa napríklad vaše dieťa chce hrať s mečom, nebráňte mu v tom, hoci sa vám jeho hra môže zdať agresívna. 

3. Nemajte neprimerané nároky. Trojročné dieťa nemusí vedieť narátať do desať.

4. Buďte vo výchove dôslední. Ak jeden deň niečo dieťaťu dovolíte a na druhý deň mu to isté  zakážete, nečakajte, že dieťa bude vyrovnané. Rovnako nie je správne, ak dieťaťu určíte nejakú hranicu, napr. o 10 minút ideš spať, a potom dieťa necháte, aby pozeralo TV ďalšiu hodinu.

5. Nebuďte príliš prísni. Ak dieťa nechtiac rozleje vodu, nekričte naň zbytočne. 

6. Prejavujte dieťaťu dostatok lásky. Láskavé slovo a objatie, keď vidíte, že vaše dieťa zmietajú emócie, je to najlepšie, čo preň môžete v tej chvíli urobiť.

Čo robiť, keď TO príde

Hysterický záchvat uprostred supermarketu je nočnou morou každého rodiča. Nie každý dokáže takúto situáciu zvládnuť. Je to nesmierne náročné, keďže v takýchto chvíľach riešime ako prvé to, či sa na nás niekto pozerá, čo si o nás myslí, a až potom sa venujeme zvládnutiu afektu dieťaťa. A to je chyba. Prvoradé je v tejto chvíli vaše dieťa a to, či a ako z tejto situácie vykorčuľujete tak, aby ste dostali jeho afekt pod kontrolu.

„Základná rada znie: zachovať si pokoj a rozvahu. Avšak naučiť sa ostať v pokoji, hoci by ste to svoje zlatíčko mali sto chutí roztrhnúť od zlosti, to sa tiež treba naučiť. Na agresiu dieťaťa by sme nemali reagovať agresiou. Keď sa dieťa pleskne o zem, nemalo by za to dostať po zadku. Ak dieťa kričí, hodí sa o zem, dospelý by nemal v tej chvíli hovoriť nič, iba dieťa chytiť, aby si neublížilo, prípadne ho objať a počkať, kým sa upokojí. Slová v takejto chvíli skôr dráždia a stupňujú odpor dieťaťa,“ vysvetľuje Mária Kopčíková.

vzdor

Naučte sa chápať svoje dieťa

Je dôležité, aby ste ako rodič mali jasno v zásadách a tie aj dodržiavali, nech sa deje, čo sa deje, pretože hneď, ako vás začne správanie dieťaťa ovplyvňovať a vnesie do vášho správania chaos, vzniká začarovaný kruh, ktorý jeho nežiaduce správanie ešte viacej posilní.

Mária Kopčíková vie, ako z neho von. „Dieťaťu môžete napr. povedať: „Nepáči sa mi, keď si moju pozornosť pýtaš krikom. Rada sa budem s tebou hrať, ale potrebujem počuť, čo si prosíš. Skús mi to povedať ešte raz a v pokoji.“ Dieťaťu pomôžeme tým, že vyjadríme pochopenie, že sa snažíme pomenovať jeho túžby či pocity.

Ak dieťa opakovane v obchode pýta hračku, nemusíte neustále opakovať, že mu ju nekúpite. Skúste namiesto toho povedať: „Ja viem, že sa ti tá bábika veľmi páči a rada by si ju mala doma.“  Ak dieťa cíti, že mu rozumieme a zároveň jeho túžbu či pocit pomenujeme („Si veľmi smutný, že sa nemôžeš hrať s vláčikom, ja viem...“), pomáha mu to upokojiť sa a zároveň ho to do budúcnosti učí ukazovať svoje pocity inak. Takže dieťa sa postupne naučí povedať, že je smutné a už nebude musieť usedavo plakať alebo sa hádzať na zem.“