MAMY RADIA MAMÁM: Ako zvládnuť obdobie vzdoru, a pritom sa nezblázniť?

Náš 27-mesačný Adamko naplno vhupol do tohto obdobia a slová „nechcem, nemusím, niééé“ sú súčasťou nášho každodenného života. Prvou pozitívnou správou je, že každé dieťa prechádza týmto obdobím, horšie by bolo, keby sa tak nestalo.

Keď sa Adamko hodí o zem, pretože sa mu nepáči, ak niečo nemôže, alebo sa mu práve nechce ísť robiť to, čo mu s manželom povieme, vtedy k nemu podídem tak, aby som bola v úrovni jeho očí. Vysvetlím mu, že chápem, prečo je smutný napríklad z toho, že obrovské nafukovacie auto nemôže ísť s nami von.

Poviem mu, že sa s nami auto nezmestí do výťahu, vonku by mu bolo zima, ale keď sa vrátime, autíčko ho bude čakať doma. Teda v zásade sa mu vždy snažím vysvetliť, že chápem jeho rozhorčenie, smútok, je mi to ľúto, no súčasne mu zdôvodňujem, prečo to tak je.

Dieťaťu treba nechať čas, aby si uvedomilo, čo sa deje, a že mu to mama s tatom zakázali pre nejaký dôvod, no naďalej ho ľúbia a aj chápu, prečo je smutný. Osobne sme prvé pokroky zažili už po týždni, manžel teraz bez problémov odchádza do práce, aj keď je Adamko smutný, už chápe, že tato musí ísť, ale poobede sa vráti.

Nakupovanie sme si plánovali ako také malé domáce úlohy, teda nie 30-položkový nákup, len zopár vecí. Ale asi najdôležitejšie je, aby sme my, mamy, zachovali pokoj, nevšímali si okolie, ktoré sa na nás pozerá. Oni sú tí čudní, nie naše dieťa, ktoré si práve vytvára svoje osobnostné charakteristiky, buduje si svoj postoj k životu. Keď my mamy budeme v pohode, tak aj naše ratolesti z nás budú cítiť sálajúci pokoj.

Prečítajte si tiež:

NIE, NIE a NIEEE! Čo robiť, keď dieťa vzdoruje

My tiež teraz prechádzame týmto obdobím, a niekedy je to so Samkom na nevydržanie. Hocikedy si len tak niečo zmyslí, alebo nezmyslí, hodí sa o zem, a je po zábave. A je mu jedno, či sme doma, na návšteve, alebo v obchodnom centre. Niekedy si len hodí hračku o zem, a kopec revu a lietania horných i dolných končatín je tu.

Ja na to reagujem tak, že ak je to bezdôvodné, tak ho nechám vyplakať, alebo jednoducho ho niečím zabavím, pohladkám po chrbátiku. Ale jednoznačne neletím okamžite k nemu pri jeho prejavoch, lebo to potom býva ešte horšie. Niekedy, keď ho napomeniem, alebo keď sa robím, že si ho nevšímam, prestane.

Ak už naozaj nič nezaberá, vezmem ho na ruky, silno ho k sebe pritúlim a potichučky mu vysvetlím, že je pekný veľký chlapček a nesmie plakať a byť zlý. Väčšinou to pomôže behom chvíľky. A ak nie, chvíľku si ešte poplače, utrie si slzičky a prípadný soplík do môjho ramena, a je to.

Niekedy mi to pripadá, že si len takto vynucuje pozornosť, má ročného bračeka, ktorý akurát začal chodiť, preto si ho teraz všímam viac, aby nedošlo k nejakému úrazu.

Mám 3-ročnú dcérku, ale zatiaľ som nezažila, že by sa v obchode hodila o zem (našťastie, a aj dúfam, že to nikdy nezažijem). Keď si len tak zmyslela, že niečo chce, vždy som to nejako zahovorila, napr. „poď, pôjdeme na ihrisko, pôjdeme pozrieť toho psíka vonku...“ a medzitým na to, čo chcela, zabudla.

V tvojom prípade asi existuje šoková terapia, skrátka si nevšímať to, že Miško niečo chcel. Niekde som počula, že dieťa treba silno objať, a v našom prípade to určite platí. Keď je naša malá doma či vonku veľmi zúrivá, stačí, ak ju objímem, poláskam a je pokoj.

Skrátka chápem jej „strašnú krivdu“, že niečo chcela, a ja som jej to nedovolila. Najmä treba byť zásadový, nepovoliť, vtedy dieťa vie, čo si môže dovoliť. Položte si otázku: Keď začne plakať, hádzať sa alebo inak pútať pozornosť či vyvádzať, radšej sa vzdáte a kúpite to, čo syn chcel?

Alebo nekúpite a stojíte si za svojím? Vy ste rodič, vy vychovávate, a preto by dieťa nemalo vychovávať vás, ale vy jeho. Vychovávať dieťa je ťažké, no keď ho naučíte trpezlivosti, tak sa vám to 100-krát vráti.

Už nejaký čas riešime presne ten istý problém. V prvom rade a hneď na začiatku si musí každý rodič uvedomiť, že ide o prirodzenú fázu vývinu dieťatka. Nemôže za to a nerobí to schválne, väčšinou skôr potom svoje správanie aj ľutuje.

Od nášho postoja závisí veľa, lebo podľa mňa nie je správne ho za to trestať alebo nebodaj biť. Sama viem, aké je niekedy ťažké ostať pokojná, ale keď sa rozčúlim (aj to sa stáva, napriek tomu, že teóriu tak dobre ovládam), situáciu to ešte viac skomplikuje.

Prečítajte si tiež:

Psychológ radí: 7 tipov, ako zvládnuť obdobie vzdoru

Pokiaľ je človek doma, je to jednoduchšie. Keď na Maťka príde niektorý z jeho záchvatov, začne plakať, resp. vrieskať, aby som bola presná, postupujem takto: Skúsim odviesť jeho pozornosť na nejakú činnosť, ktorú robí obzvlášť rád a nabádam ho, aby sme ju šli robiť spolu.

Skúšam viacero, pretože nie vždy to zaberie a sú situácie, kedy to nefunguje vôbec. Vtedy môžem povedať čokoľvek, urobiť čokoľvek, rev sa len znásobuje. A v takejto situácii sa mi najviac osvedčilo poslať ho do inej miestnosti a jednoducho počkať, až ho to prejde.

On si tam poplače, vykričí sa a potom príde, ako keby sa nič nestalo. Horšie je, keď takto začne vystrájať niekde v obchode, kde sú ľudia, tu je naozaj každá rada drahá. Bohužiaľ, občas naozaj neostane iná možnosť, ako ho jednoducho zobrať na ruky a odniesť do auta a tam počkať, až ho to prejde.

Som mamou troch dcérok, s dvomi staršími som si týmto skutočne prešla. U nás vždy zaberalo silné objatie a aj to, že som deťom všetko vysvetľovala. Aj mne sa stalo, že sa mi v obchode hádzala hlavne stredná dcérka na zem s tým, že si obúchala často aj hlavu.

Bola som nahnevaná, ale vždy som sa snažila riešiť všetko s chladnou hlavou a nedovoliť jej to, čo si zaumienila. Myslela som si, že musím byť víťazom v tomto boji ja a nie ona, lebo ak by sa jej podarilo „zlomiť“ ma, bolo by to stále horšie.

Dodnes to tak u nás funguje, veľa vysvetľujem a neskôr som to začala robiť tak, že keď sme išli do mesta, tak som hneď pred odchodom deťom vysvetlila, že ideme kúpiť len to najnutnejšie a hračky ani sladkosti nekupujeme, lebo na to nemáme dostatok koruniek.

Ešte raz mi urobila Tamarka cirkus v obchode kvôli sladkosti, s chladnou hlavou som sa jej snažila vysvetliť, že nemáme so sebou dostatok koruniek a kúpiť jej to nemôžem. Do toho mi jedna okolo idúca babička hovorí: „Radšej nech je zlá, akoby mala byť vážne chorá...“

A mala pravdu, toto obdobie sa dá vždy prekonať, deti v tomto veku už rozumejú a ony nás v podstate len skúšajú, KOĽKO VYDRŽÍME. Doma som si jej vyčíňanie vôbec nevšímala a keď videla, že nie je stredobodom pozornosti, tak prestala aj sama – vždy.

Rovnako ma teraz skúša moja najmladšia dcérka, ale už mám pomocníčky, ktoré jej veľmi rady dohovoria. Prajem mamičke Nataši veľa pevných nervov a Miška to prejde, chce to len svoj čas. Pokús sa synčekovi viac rozprávať a vysvetľovať a druhých si vôbec nevšímaj, držím ti palčeky a nedaj sa. 

Moja dcéra Kristínka má teraz tiež obdobie, keď sa rada plieska o zem, najmä vtedy, ak nedostane niečo, po čom jej srdiečko zatúži. V obchode nás už poznajú a súcitné či pohoršené pohľady okolia som si jednoducho prestala všímať.

Ak niekto z okoloidúcich zareagoval poznámkou: „Aké nevychované decko, zaslúžilo by si pár na zadok!“, spočiatku som to dosť zle znášala, teraz len myknem plecom. Je to moje dieťa, s manželom sme si ho doslova vymodlili, deväť mesiacov sa tešili, a teraz ho mám biť?! A za čo?

Že sa pomaličky učí uvedomovať si svoje vlastné ja, že nekoná ako robot, bez rozmýšľania neurobí hneď všetko, čo jej povieme? Ďakujem, neprosím! Teším sa, ako sa postupne vyvíja v osobnosť, ktorá vie, čo chce a pokúša sa to akýmkoľvek spôsobom získať.

Je na nás, rodičoch, aby sme ju správnym veciam naučili, no a bezbolestne to jednoducho nepôjde. Takže, milá Nataša, neboj sa, obdobie vzdoru pominie a časom budeš synčekovi pripomínať, aký v detstve bol, čo vyvádzal a ešte sa na tom spolu aj zasmejete. Teraz sa len obrň trpezlivosťou, vysvetľuj do nemoty a objímaj. Ešte nás čaká jedno obdobie vzdoru, ale to už z našich detí budú puberťáci.

Prečítajte si tiež:

Rodičia, na toto v období VZDORU nezabúdajte