Prvé dni v škôlke - odlúčenie od rodiča je pre deti náročné

Mgr. Martina Matúšová | 14. september 2022
Prvé dni v škôlke

Psychologička Martina Matúšová radí, ako s deťmi prežiť proces adaptácie. Ten môže trvať dva týždne, ale i dlhšie.

Viacerí z nás si iste pamätáme na náš prvý deň v škôlke. A keď nie prvý, tak aspoň nejaké útržky spomienok na pani učiteľky, kamarátov, (ne)spánok po obede či puding na olovrant. A možno aj dnes ešte prechádzate s nostalgiou popri vašej škôlke a s hrdosťou ukazujete svojim ratolestiam, kam ste v ich veku chodili. Nájdu sa však aj takí, pre ktorých bola škôlka utrpením a dodnes aj v spomienkach zostala.

Prvý rok v škôlke je dôležitý

Prvý rok v škôlke je pre vývoj dieťa mimoriadne dôležitý, a to aj pre jeho ďalší školský vývoj. Ale aby sa mohlo vyvíjať a stať sa samostatnou osobnosťou, musí prejsť procesom odlúčenia od matky. Pre mnohých je škôlka miestom prvého a často bolestivého odlúčenia od matky. Toto odlúčenie však ide ruka v ruke s uvedomením si seba samého.

Práve tretí rok života dieťaťa je tzv. rokom JA

Asi to poznáte: „ja sám,  ja sama“. Dieťa je motoricky samostatné (chodí, skáče, behá, lozí), teda fyzicky sa odďaľuje od matky, to však v ňom môže vyvolávať podvedomú úzkosť, ktorá sa reaktualizuje práve aj pri reálnom (od)lúčení, napr. pri vstupe do škôlky. Aby sa teda dieťa mohlo stať „veľkým“, ako mu to mnohokrát vysvetľujeme: „už si veľký, veľká, ideš do škôlky,“ musí sa pustiť mamy a mama musí pustiť svoje dieťa tiež. Čo býva často náročnejšie pre matku ako pre dieťa. Pre mnohé mamy slovo pustiť evokuje slovo „opustiť”. Majú pocit, že svoje dieťa opúšťajú a veľmi často si to aj vyčítajú. Možno to prežívajú ťažko práve pre to, že si spomínajú na lúčenia, keď boli samy deťmi. 

Vstup do škôlky je zdrojom úzkosti

A to pre dieťa aj rodičov. Úzkosť je podľa Freuda pocit akejsi „zjavnej nevôle”, zároveň aj reakciou na situáciu, ktorá predstavuje možné nebezpečenstvo a signálom, že podobnú situáciu sme už kedysi zažili, pri narodení, keď sa dieťa prvýkrát oddelí od matky. Tento akt zanechá v nás tzv. pamäťové stopy. Vďaka tomu zostávame stále v strehu, a teda úzkosť sa spustí ako obranný mechanizmus pred akoukoľvek novou situáciou či odlúčením, čiže aj pred vstupom do škôlky. Nie je to teda nič nezvyčajné.

Aby sa dieťa mohlo vzdialiť od svojich rodičov, potrebuje sa stotožniť, teda nájsť niečo spoločné so skupinou, do ktorej chce patriť (kamaráti v škôlke). A opačne, skupina potrebuje stále nové hlasy (členov) a podnety, aby mohla existovať.

Obe strany teda „podpíšu akúsi (podvedomú) narcistickú zmluvu“, kde dieťa na oplátku toho, že vstúpi do skupiny, vyžaduje aby bolo v nej uznané a naopak, skupina vyžaduje, aby dieťa bolo lojálne, teda akceptovalo jej pravidlá, podmienky a jej reč, čiže jej spôsob myslenia a dorozumievania sa. A tu je pes zakopaný – mimo svojho rodinného systému a svojich rodičov si dieťa musí nájsť nové spôsoby bytia a žitia, ale aj zažívania nových radostí. Prežíva teda akýsi vnútorný konflikt, medzi potrebou zabudnúť na svojich rodičov, rodinné prostredie, svoje zvyky i všetko, čo už pozná a čo sa doteraz naučilo a akýmsi podvedomým (ale niekedy aj vedomým) odmietaním zabudnúť na toto všetko. Môže mať pocit akejsi straty, za ktorou musí smútiť.

A toto obdobie „smútenia“ je rôzne – jedno dieťa môže byť v totálnej inhibícii (sedieť v kúte a ticho čakať na maminku), prípadne razantným odmietaním čohokoľvek alebo niekedy aj presadzovaním vlastných pravidiel (pretože takto to robí doma). 

A čo rodičia?

Vstup dieťaťa do škôlky je aj pre nich nemenej úzkostlivý. Paradoxne, oslabuje ich obraz o sebe. Na jednej strane – pretože vidiac, že ich dieťa sa angažuje a emancipuje mimo rodinného systému, im môže dať dojem, že dieťa „strácajú“, že na nich zabúda, už ich tak neľúbi. Na strane druhej sa obávajú, že dieťa stratí všetko, čo ho naučili, respektíve, že sa naučí niečo, čo nevyhovuje ich predstavám. Čím viac lipnú na dieťati (je pre nich predmetom vlastného narcizmu), tým viac budú voči škôlke náročnejší, a tým menej umožnia dieťaťu sa emancipovať a stať sa samým sebou. 

Materská škôlka sa nie nadarmo volá „materská“. Hrá totiž rolu materskej náhrady. Má pomôcť dieťaťu rásť, a to dvoma spôsobmi: 

  1. pomôcť mu odlúčiť sa od matky
  2. pomôcť mu stať sa samostatnou osobou, presadiť svoju osobnosť a jedinečnosť, a tým sa odlíšiť od druhých. A to tým, že pomáha dieťaťu začleniť sa do kolektívu. Cez rituály, rutinu a hru. Všetky tieto tri nástroje totiž podporujú nastavenie pravidiel, rolí a miesta, ktoré dieťa v kolektíve zaberá, a tým sa cíti jeho súčasťou. Prechádza teda z JA (sám, sama) na MY (spolu).

Je dôležité dať dieťaťu čas na progresívnu adaptáciu, max. 2 týždne, keď chodí do škôlky v skrátenom režime, ktorý sa postupne predlžuje. Neodporúčam rodičom zostávať v škôlke, triede ani šatni. Je dobré absolvovať túto adaptáciu pred oficiálnym začiatkom. Stretnúť pani učiteľku a doma o nej rozprávať, čo si dieťa na nej všimlo (má okuliare, je nízka, vysoká, usmieva sa) a hľadať podobnosti, napr. v rodine (babka nosí okuliare, pani susedka je rovnako vysoká...). Všetko s mierou, cieľom nie je vytvoriť osobnostný profil pani učiteľky. 

Tiež podporujeme dieťa v tom, čo je na škôlke rovnaké ako doma, v jasliach, u babky (sú tam hračky, umývame si rúčky, kreslíme si a lepíme...). Netreba kvalifikovať, či je to lepšie alebo horšie. Len konštatujeme, čo si všetko dieťa všimlo. A verte mi, všimlo si toho oveľa viac, ako by sme si všimli my! 

Odlúčenie od rodičov v škôlke

Proces separácie od matky začína už narodením a do 3. roku by dieťa, ale i matka, malo zažiť viacero momentov aspoň krátkeho odlúčenia. Áno, lúčeniu sa musíme do určitej miery učiť, hoci nikdy sa celkom nezbavíme toho pocitu smútku z „opustenia“. Je teda dôležité, aby sme dieťa na lúčenie pripravovali postupne už medzi 2. a 3. rokom. 

Ťažšie je to možno pre tých, ktorí majú mladšieho súrodenca, ktorý zostáva s matkou doma. Ale aj to sa dá zvládnuť. Vtedy je veľmi dôležitá úloha otca, ktorý má silu oddeliť dieťa od matky a  vie ho valorizovať (teda zvýšiť mu jeho sebahodnotu: „poď, my veľkí ideme..., jej, ty už vieš toto a toto, ukážeme to maminke a sestričke...“). Odporúčam teda začleniť otca do procesu a umožniť mu, aby párkrát do týždňa odviedol či išiel po dieťa, a urobil si hoci len 30 minút čas po škôlke s ním. 

Prvé dni  v škôlke 

Ba i týždeň je často náročný pre všetkých. Takýchto prvých dní však bude ešte veľa: prvý deň v škole, prvý deň na druhom stupni, na strednej, vysokej škole či v práci. Je to životná udalosť. A to treba osláviť! Odhliadnuc od toho, ako to dieťa či rodičia prežili. Opäť do procesu vstupuje otec, alebo tretia osoba (dedko, babka). Je zaujímavé, keď práve tieto tretie osoby potvrdia proces separácie a rastu, ako dieťaťa, tak aj matky. Netreba nič honosné, stačí malé gesto po prvom dni či týždni. Dieťa potrebuje byť uznané tým, kým je, a to veľkým človekom, ktorý bude naďalej rásť a vzdelávať sa. 

Lúčenie s úsmevom

Lúčenie počas prvých dní býva najťažšie, rola pani učiteliek je preto mimoriadne dôležitá.  Už pred nástupom dieťaťa by mali byť oboznámené s osobnosťou dieťaťa, jeho zvykmi, náladami, chuťami a talentami. Prvý deň už nič nevysvetľujeme a hlavne nie pred dieťaťom. Rozlúčime sa krátko a s úsmevom! Čím viac totiž budeme smutní, tým viac bude dieťa na nás lipnúť (nechce predsa opustiť smutnú mamičku, môže to v ňom vyvolávať aj výčitky).  

Príchod v prvé dni nedramatizujeme a dieťa nebombardujeme otázkami. Podporíme ho v tom, ako to super zvládlo (hoci aj plakalo) a môžeme rozprávať o vlastnom dni. Necháme na dieťa, kedy a čo nám bude chcieť rozprávať. Otázky typu, čo ste jedli na obed, by som vynechala, rovnako ako aj otázky na kamarátov či aktivity. Príde správny čas, väčšinou v momentoch, keď to najmenej čakáme, alebo tesne pred spánkom, keď dieťa povie, čo je preň dôležité. Medzičasom môžeme hovoriť, čo sme zažili my. Zdá sa to banalita, ale pre dieťa, ktoré matku  a otca celý deň nevidelo, je to informácia, že rodičia neboli smutní a majú tiež svoj život. 

Do škôlky sa pripravujeme spolu

Pyžamko, papučky, hračku, ktorú dieťa nechá v skrinke, mojkáčik do postieľky. Medzi 3. a 4. rokom sa dieťa už vie, s jemnou pomocou, obliecť. V niektoré dni si môže samo vybrať oblečenie. Má tak pocit, že je veľké a podporuje to jeho chuť byť samostatné.

Je potrebný čas. Každému ten svoj. Dieťaťu na to, aby sa postupne osamostatňovalo, zvyklo si na rytmus, spoločenské kódy, na nabratie väčšej odvahy púšťať sa do situácií, pri ktorých môže objaviť seba samého a byť hrdé na to, ako rastie. Ak mu to však rodičia dovolia. A matka, potrebuje čas, aby si zvykla na priestor bez dieťaťa, niekedy na návrat do pracovného procesu, a hlavne, po 3 rokoch na to, aby začala žiť svoj život ženy, manželky a partnerky. A materská škola jej to do určitej miery umožňuje. 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: