Mamy radia mamám: Ako zvládnuť prvé dni v škôlke?
Nastúpilo vaše dieťa do škôlky a vy máte obavy, ako zvládne prvé dni v kolektíve? Takto poradili mamičke našej čitateľke Janke.
Kým si škôlkar zvykne, chvíľku to trvá
Obyčajne sa deti do škôlky tešia, rodičia ich síce postupne na nový začiatok pripravujú, no po prvom nadšení prichádza precitnutie a šok z reality.
5x do týždňa odchádzajú každé ráno z maminej/ockovej náruče a prichádzajú medzi nových rovesníkov a pani učiteľky. Nastupujú do kolotoča povinností a kým si zvyknú, chvíľku to potrvá.
Ako začiatky bezbolestne prekonať? Dá sa to vôbec? O vyjadrenie sme požiadali aj našu dlhoročnú spolupracovníčku – psychologičku a psychoterapeutku Mgr. Ing. Janu Kašákovú.
Začiatky v škôlke bývajú ťažké
Dagmar, Lea, 4 roky
Milá Janka, škôlkarskymi začiatkami si musia prejsť všetky deti. Aj ja s mojou dcérkou sme si nimi prešli. Niektoré deti bývajú odolnejšie a na nové prostredie sa tešia, niektorým je zase doma najlepšie a mamičku nerady vymenia za pani učiteľku.
Začiatky naozaj bývajú ťažké. My sme začínali postupne, s dostatočným časovým predstihom. Najskôr hodinku, potom dve, no aj tak nakoniec prišlo to problémové spanie. Lea si pyžamko niesla s veľkým nadšením, ale bolo pre ňu spočiatku naozaj ťažké pochopiť, že sa do škôlky „nesťahuje“ natrvalo.
Odplakala si prvé dva mesiace denno denne, že ona v škôlke spať nechce a nebude – no žiaľ, nemala na výber, keďže som medzičasom nastúpila do práce, hoci na skrátený úväzok.
Končila som o pol druhej a kým som dorazila do škôlky..., jednoducho v nej spať musela. Potom tie plače jedného dňa ustali, to som až neverila, že sa toho jedného dňa dočkám.
Stalo sa a teraz „škôlkujeme“ jedna báseň. Janka, skús svojej dcérke neustále vysvetľovať, že keď sa v škôlke vyspí, budeš medzi prvými mamičkami, ktoré si svoje dieťatko prídu vyzdvihnúť. Samozrejme, slovo musíš aj dodržať.
Každé dieťa si napokon v škôlke zvykne
Štefánia, Terezka, 5 rokov, Samko, 2 roky
Naša Terezka si zvykala dosť ťažko, dokonca si do dnešného dňa celkom na škôlku nezvykla. Keď nastúpila do škôlky, riaditeľka škôlky všetkým rodičom na prvom rodičovskom povedala, že podľa ich skúseností je vhodnejšie dieťa nechať v škôlke hneď od prvých dní na celý deň. Vraj sa tak vyhneme plakaniu dvakrát.
Raz pri nástupe, keď sa dieťatko lúči so svojím rodičom/mi, a druhýkrát cca po dvoch týždňoch, keď si ako tak na škôlku zvykne, chodieva domov pred obedom a odrazu má v škôlke aj spávať.
Teda som dala na rady skúseného personálu. No každé dieťa je iné a naša Terezka celé zvykanie si na škôlku znášala dosť ťažko.
Napokon si zvykla, asi ako každé dieťa, pomohla tomu jedna veta, dcéra si vytvorila ranný rituál, každý deň pri lúčení sa ma opýta: „Budeš sa ponáhľať?“ moja odpoveď: „Sľubujem, že sa budem pre teba ponáhľať“.
Bez tohto rituálu sa nedokáže rozlúčiť. Keď jej tieto slová poviem, upokojí sa a potom v pohode odkráča do triedy. Som zvedavá, čo bude nasledovať, keď pôjde do školy.
Pomohlo nám, keď do škôlky dcérku odprevádzal ocko
Zita, Emka, 3,5 roka
Janka, my už máme našťastie začiatky za sebou, Ema chodila do škôlky prvý týždeň v pohode, lenže potom prišiel víkend a ona nám oznámila, že do škôlky už nepôjde, lebo v nej už bola a stačilo.
Nepomohlo vysvetľovanie, že do škôlky ísť musí, prosila, hádzala sa o zem, revala, kopala, jednoducho vyskúšala na mňa všetko. Srdce mi krvácalo pri pohľade na to nešťastné dieťa.
Dodnes nevieme prísť na príčinu, no odkedy ju začal do škôlky odprevádzať ocko, malo to na ňu pozitívny vplyv. Ocko jej vysvetlil, že tak ako on musí chodiť do práce a zarábať korunky, ona zas musí rodine pomôcť tým, že chodí do škôlky, je to vlastne jej forma práce.
Emke sme museli kúpiť malý ruksačik, v ňom si nosí momentálne obľúbenú hračku (rovnako ako ocko tašku s notebookom), chytia sa za ruky a idú. Ráno cestou do škôlky sa hrajú na to, že majú poradu a rozoberajú plány na najbližší podvečer či víkend.
Rozhodla som sa, že do takejto idylky neradno zasahovať. Tebe navrhujem, aby ste si tiež skúsili s manželom vymeniť „služby“, ráno nech dcérku odprevádza otecko a poobede ju vyzdvihni ty. Držím palce, aby si dcérka čoskoro zvykla.
Nástup do materskej školy som znášala horšie ja ako moje deti
Beáta, dvojičky Rebeka a Sofia, 4,5 roka
Naše dvojčatá si na škôlku zvykli pomerne rýchlo vďaka citlivému prístupu učiteliek. Nastúpili v troch rokoch a odvtedy „zarezávajú“. Možno je to tým, že sú dve a sú si navzájom oporou, možno je to aj tým, že v kolektíve detí sú obľúbené a aj učiteľky ich majú rady.
Začali sme postupne, najskôr na doobedie po pár hodinách, potom domov. Priznám sa, že prvý deň som plakala ja a nie ony. Predsa len tri roky som sa od nich nepohla, resp. nezverila ich do cudzích rúk, tri krátke roky (hoci niekedy sa mi to tak nezdalo) ubehli ako voda, vypiplala som ich z najhoršieho a teraz...
Samozrejme, nechcela som, aby to na mne dievčatká videli a tak som sa vzchopila. Nikdy by som nepristúpila na to, aby deti chodili do škôlky hneď na celý deň.
Príde mi to tvrdé a myslím si, že potrebujú citlivý a individuálny prístup a je jedno, či ide o moje deti, alebo cudzie. A hoci je to v dnešných časoch s prácou dosť zlé a mamičky, ktoré sa majú do práce vrátiť sa už možno nevedia aj dočkať, stále by mali mať na mysli pohodu dieťatka, ktoré dlhých 9 mesiacov nosili pod srdcom.
Preto by som ti milá Janka radila, aby si našla v sebe trpezlivosť a dcérke výhody škôlky neustále vysvetľovala, aby ste si dohodli nejakú motiváciu, tá funguje nielen na veľkých, ale aj na malých. Napríklad sa dohodnite na jednom dni v týždni, kedy dcérku vyzdvihneš napr. na obed.
Moja kamarátka si dcérkou dohodla báječné pondelky. Ona má v ten deň voľnejšie, v práci je iba doobeda a keď dcéra príde zo školy domov, v ten deň určuje dcéra, čo budú spolu robiť. Určite sa to dá upraviť aj na malú škôlkarku, ktorá sa bude na ten deň určite veľmi tešiť.
K nástupu dieťaťa do škôlky sa vyjadrila odborníčka
Opýtali sme sa odborníka, či vôbec existuje manuál, ako pristupovať k dieťaťu pri nástupe do materskej školy. Ako sa k problému môžu postaviť rodičia tak, aby ich drobec utrpel pri prevratnej zmene čo najmenšiu ujmu?
Vyjadrenie psychologičky a psychoterapeutky Mgr. Ing. Jany Kašákovej:
Každé dieťa je jedinečné a vyrovnáva sa so zmenami v živote jedinečným spôsobom. Jedno sa teší na nový život a vie sa vyrovnať aj so skutočnosťami, s ktorými nerátalo, v pomerne krátkom čase alebo tak, že si ani veľmi nevšimneme, že niečo rieši.
Iné dieťa sa do škôlky teší, no keď zistí, že to je inak, ako čakalo alebo sa objavia niektoré nové situácie, hľadá a potrebuje svoju oporu, svoju mamu alebo rodinu, ktoré mu poskytujú bezpečie a istotu.
A iné deti sa vydesia už len pri predstave, že majú opustiť svoje hniezdo, že by mali ostať bez mamy alebo svojich blízkych. A všetko je to prirodzené – je prirodzené, že každé dieťa je iné a je tiež prirodzené, že dieťa má strach, že potrebuje čas, že toho času je niekedy (oveľa) viac, ako si predstavujeme my dospelí.
A je tiež prirodzené, že dieťa potrebuje našu podporu, nech už to ide akokoľvek – hladko alebo ťažko.
No treba si uvedomiť, že to nie je len dieťa, ktoré sa odlučuje od matky (rodiča), ale tento proces beží aj opačne – je to čas, kedy matka (rodič) púšťa svoje dieťa a aj jej to môže prinášať neistotu, stráca akoby kontrolu „nad životom“ svojho dieťaťa, nie je si istá, či bude o dieťa dobre postarané, či dostane to, čo potrebuje atď.
A môže to aj bolieť. Niektorým mamám sa otvárajú ich vlastné skúsenosti s pocitmi odlučovania, opúšťania, osamelosti atď. A aj ony potrebujú podporu.
Prečítajte si: TÍMOVÝ duch v našich deťoch
Pocity dieťaťa pri nástupe do škôlky treba brať vážne
To, s čím sa často možno stretnúť je, že rodičia alebo starí rodičia v snahe podporiť dieťa mu hovoria, že už je veľké, že čo plače, veď sa nič nedeje a podobne. To ale naopak môže v dieťati vyvolať pocit, že jeho situáciu a jeho vnímanie a pocity neberú dostatočne vážne, že celú vec zľahčujú, že mu vlastne nie sú k dispozícii a nepodporia ho, ak to ono vníma po svojom.
A to isté môžeme pozorovať aj vo vzťahu k matke: matky sa niekedy ani nezdôveria, aké ťažké je pre nich toto obdobie, aké sú ich strachy a podobne. A ak sa aj zdôveria, často počujú, že to zbytočne nafukujú, že sú citovo labilné, že to je normálne, že dieťa ide do škôlky, nič mu tam predsa nehrozí atď. A tak aj matka, aj dieťa môžu dostávať málo skutočnej podpory v období, ktoré môže byť náročné.
A zároveň na situáciu vplývajú aj vonkajšie okolnosti, každodenná realita života rodiny: možnosti matky či rodiny, či a ako môžu dieťa pri nástupe do škôlky a v čase adaptácie na škôlku reálne podporovať.
Ak je situácia v rodine taká, že neumožňuje nasledovať rytmus dieťaťa a dať mu dostatočnú slobodu a čas v jeho potrebách, dieťa musí mobilizovať a nájsť svoje zdroje a nejako si poradiť, nejako sa so situáciou odlúčenia a vstupu do novej skupiny ľudí vysporiadať.
No rodina ho môže významne podporovať mimo času, ktorý trávi v novom prostredí, v škôlke – môžu cielenejšie tráviť spoločný čas, byť viac „prítomní duchom“, keď sú spolu s dieťaťom, vyčleniť si čas, kedy sa nevenujú iným veciam, iba dieťaťu (to nemusí byť mnoho hodín, niekedy stačí hodinka alebo aj menej, no dieťa by malo vnímať, že je tu ten rodič iba pre neho a nemyslí na iné, ani sa ničomu inému nevenuje).
Nástup do škôlky je teda akousi cestou hľadania ako sa postarať o zmenu, ktorá prichádza, o to, čo sa potrebuje stať a zároveň vnímať to, čo sa deje na emocionálnej a vzťahovej rovine, dať tomu priestor, venovať tomu pozornosť a nejaký čas...
Adaptačný proces bude u každého dieťaťa prebiehať inak
Ak poznáte svoje dieťa a na základe toho sa rozhodnete pre nejaký postup, je dôležité tiež myslieť na to, že jeho reakcie môžu byť pre vás nové a budú si možno vyžadovať miernu alebo väčšiu zmenu vášho plánu.
Sledujte teda reakcie dieťaťa a ak pretrvávajú ťažkosti a okolnosti vám to dovoľujú, urobte nejakú malú zmenu a pozorujte reakciu dieťaťa.
Ak sú adaptačné príznaky miernejšie, je lepšie vytrvať a čakať, nechať dieťa v škôlke a robiť len malé zmeny. Ak sú príznaky závažnejšie, chce to radikálnejšiu zmenu – napríklad ak dieťa preplače celý čas v škôlke, ak je agresívne výrazne viac, ako bolo predtým, ak sa pomočuje, pokakáva, prestane jesť, má poruchy spánku, nočné mory...
Tu treba zvážiť, či naozaj nastal čas a či je dieťa už teraz dostatočne pripravené, aby škôlku zvládlo bez ujmy.