Príliš pomalé či príliš rýchle deti: Buďme ich sprievodcami
„...jej všetko tak dlho trvá.“ Alebo naopak – „je ako vietor, do všetkého sa hrnie, nič neurobí poriadne...“
Niektoré deti, hoci nemajú žiadnu diagnózu súvisiacu s učením, pozornosťou a podobne, robia vrásky svojim rodičom. Je to vec povahy, nesprávneho výchovného postupu alebo...?
Je pomalý...
„Je pomalý, nestíha, na všetko potrebuje oveľa viac času ako rovesníci...“ sypala zo seba pani učiteľka v škôlke a Zuzana, mama 6-ročného predškoláka Jakuba, ledva stíhala počúvať „chválospevy“ na svojho syna. Vedela to. Doma to bolo presne tak isto. Kubko bol zlaté dieťa, ale slimáčik. Od narodenia.
Jej trpezlivosť už dávno pretiekla, no učila sa ju znova zbierať a budovať sama v sebe. No obávala sa toho, čo bude, keď Kubko nastúpi do školy. Zvládne požiadavky, ktoré bude naňho klásť škola, učiteľka...? Zuzana patrila medzi mamy, ktoré potrebovali dopredu vedieť, ako čo bude prebiehať, aby sa na danú situáciu mohli pripraviť. A blížiaci sa nástup syna do školy v nej vyvolával priveľké obavy...
Mám doma slimáčika: 15 rád pre rodičov detí, ktoré majú na všetko čas
Ideálne dieťa NEEXISTUJE
Ešte skôr než sa staneme rodičmi, máme svoje predstavy o tom, aké to bude... To, že realita býva značne odlišná od zidealizovaných snov, pochopili už milióny rodičov po celom svete (určite ste medzi nimi aj vy ). Občas však narazí „kosa na kameň“ a veľmi-preveľmi by sme chceli, aby to naše dieťa netrucovalo, nerobilo všetko podľa svojej hlavy, ale jednoducho – urobilo, správalo sa, prezentovalo tak, ako si to predstavujeme my, RODIČIA.
Svoje o tom vie aj Mgr. Katarína Dobrovodská, špeciálna pedagogička a psychologička, ale tiež mama: „Asi všetci chceme na naše deti vplývať a myslíme si, že naša cesta je pre ne tá pravá. Vlastne si želáme, aby s nami deti spolupracovali. Zrejme žiaden rodič či budúci rodič si neželá zvádzať so svojím milovaným dieťaťom boje o to, aby sa najedlo pri stole, obulo a oblieklo sa predtým, ako nám ujdú tri autobusy, či išlo spať pred polnocou... Chceme teda, aby naše deti sledovali náš smer a prijali naše vedenie.
Buďme sprievodcami našich detí
Ako často sme však ochotní sledovať smer detí, pričom by sme boli ich sprievodcami, nie vodcami? Venujeme neskutočne veľa energie na to, aby sme mali deti, ktoré spravia to, čo im povieme, vtedy, keď im to povieme, najlepšie bez „zbytočných“ otázok a s úsmevom na tvári... Je fajn zamyslieť sa nad skutočnými príčinami správania našich detí, ktoré nás irituje (napríklad nás uráža, že dieťa s nami nechce jesť za stolom, ale je možné, že je to preto, lebo ho ruší zapnutý televízor, prípadne mu vadí, že nevidí na svoje hračky...).
Nie je jednoduché nájsť pravý a jediný dôvod toho, prečo deti nerobia veci podľa našich predstáv. Mnohé môže vyplývať z vekových špecifík (obdobie vzdoru, snaha o osamostatňovanie, frustrácia z neschopnosti vyjadriť svoje emócie, túžby), prípadne ich možno pripísať neurofyziológii (pretrvávanie primárnych reflexov), temperamentu a typológii osobnosti (sú pokojnejšie, introvertné a extrovertné typy, tak ako aj u dospelých).“
Príliš živé dieťa? 8 rád pre rodičov
„On je taká povaha...“
Vráťme sa k Jakubovi z úvodu. Nie je žiadnou raritou, skutočne detí, ktoré sa vyznačujú pomalším tempom „fungovania“ je v našich škôlkach, ale aj školách nemálo. Asi rovnako, ako je to aj medzi dospelákmi.
Kde je však hranica medzi výchovou a povahou? Ak sa za pomalosťou skrýva povaha, je to dobré i zlé. Často takéto deti bývajú vernou kópiou svojich rodičov (nie je aj otec pomalší či mama pomalšia vo svojich vyjadreniach, v práci, v prístupe k životu?) a ak majú doma „skvelý“ vzor, ťažko ich motivovať k rýchlejšiemu tempu života.
Jana, mama 17-ročnej tínedžerky, hovorí: „S dcérinou pomalosťou bojujeme od škôlky, vždy bola posledná, vždy sa na ňu čakalo. Všade chodila neskoro, v škole sa na ňu triedna učiteľka stále sťažovala, pretože práce odovzdávala neskoro, celá trieda na ňu musela často čakať... Vytváralo to veľké psychické napätie. Dcéra mala vždy na všetko čas a pritom jej učenie v škole išlo dobre, len potrebovala svoje tempo. No časom, najmä po nástupe na strednú školu zisťujem, že sa to lepší. Ako dcéra dozrieva, sama si uvedomuje, čo je dôležité, čo nie, čo počká a čo jednoducho musí urobiť teraz a hneď. Niekedy bojuje sama so sebou, ale už je to jej boj, nie (len) môj...“
Iné príčiny správania dieťaťa
Za pomalosťou dieťaťa sa však nemusí ukrývať iba povaha. Dieťa môže „byť pomalšie“ aj preto, že má nedostatky v oblasti jemnej alebo hrubej motoriky, prípadne má nejaké ochorenie, ktoré nemusí mať diagnostikované, napr. epilepsiu (čo potvrdia špecifické vlny mozgovej činnosti pri EEG vyšetrení), alebo dyspraxiu (vývinová porucha motoriky, schopnosti vykonávať bežné pohybové činnosti, manuálne úkony, čo ovplyvňuje vnímanie dieťaťa i jeho úspešnosť v škole i v živote).
Na druhej strane, „pomalosť“ môže byť sprevádzaná aj rečovým zaostávaním dieťaťa, pomočovaním sa, genetickými faktormi, ale aj prostredím, v ktorom dieťa vyrastá a ktoré ho (de)formuje. Všetky „sprievodné“ javy, ktoré súvisia s pomalým tempom u dieťaťa, by mali u rodiča vyvolať otázky, kvôli ktorým by mal s dieťaťom vyhľadať odbornú pomoc, napr. neurológa, psychológa ap. Pretože dieťa, u ktorého sa z jeho pomalosti stáva hendikep, sa môže cítiť menejcenné, môže si prestať veriť, a to môže mať dosah nielen na jeho výsledky, ale aj na jeho sebaprijatie a akceptáciu.
Hyperaktívne alebo...?
Opačný problém. Už ste to aj vy určite počuli. Označovať „akékoľvek“ deti, ktoré sú živšie a neposednejšie za hyperaktívne sa dnes stalo módou a takéto dieťa odhalí za 10 sekúnd aj akýkoľvek amatér. To, že pravda je kdesi inde a deti s touto „nálepkou“ môžu byť tak označované neprávom (nehovoriac o tom, že si môžu z toho „vypestovať“ aj zbytočnú traumu), je však druhá vec.
Aký je teda rozdiel medzi deťmi, ktoré konajú „zbrklo“, sú príliš živé a deťmi, ktorým je diagnostikovaná hyperaktivita? Odpovedá K. Dobrovodská: „Medzi živými deťmi a tými, ktorým je diagnostikovaná hyperaktivita s poruchou pozornosti (tzv. ADHD syndróm) je značný rozdiel. Živé deti sú tie, ktoré sú viac pohyblivé, no dokážu sa po usmernení a správnom vedení či upozornení upokojiť. Deti, u ktorých je neustále prítomný motorický (pohybový) nepokoj mávajú zvyčajne zníženú potrebu spánku a oddychu od útleho veku (tzv. nepokojné bábätká) a tento nepokoj pretrváva aj do vyššieho veku.
Najväčšie ťažkosti spôsobuje ich neschopnosť sebakontroly, či už po pohybovej alebo verbálnej stránke, v školskom veku. Sú to deti, ktoré skôr hovoria ako myslia, nevedia sa upokojiť ani po upozornení, svoje prejavy si často uvedomujú až „ex post“.
Bežne živé deti sa dokážu regulovať v prípade, že im je poskytnutá možnosť zvýšenej pohybovej aktivity (rôzne pohybové krúžky), čo však u hyperaktívnych detí nemusí platiť.
Tieto deti majú skutočnú poruchu, ktorú môže diagnostikovať len odborník špeciálnymi testami – zvyčajne ide o spoluprácu pedopsychiatra a neurológa. Tieto deti mávajú problematické prejavy ako doma, tak v škole či v inom sociálnom prostredí. Na rozdiel od toho živé deti sa javia ako hyperaktívne len v niektorých situáciách (len v niektorom sociálnom prostredí, ak sú neisté, unavené a pod.).“
Vydierať a odmeňovať?
Všetky deti zažívajú úspechy aj neúspechy. Úspechy ich motivujú a neúspechy ich motiváciu zoslabujú (platí to aj pre dospelých). Na toto by rodičia nemali zabúdať. A tak, ak vo vašom slovníku nemá miesto pochvala – aj za malé drobnosti, ktoré sa vašim deťom podaria, zmeňte to.
„Dlho som hľadala akýsi „zázračný kľúčik“ na moju 5-ročnú dcérku. Vždy bola ako vietor, hračky neupratané, upratať za sebou topánky, oblečenie, vždy všetko iba s krikom. Pripadala som si ako neschopná matka. O to viac, že v škôlke dcérka fungovala úplne bez problémov, pani učiteľky ju často dávali za príklad iným deťom. Veľa robilo aj to, že dcéra bola jedináčik a bola zvyknutá, že je doma „kráľovná“. Keď sa nám narodila druhá dcérka, staršia sa do nej doslova „zamilovala“ a ochotnejšie dievčatko som si ani nemohla želať. A keď som ešte vždy zdôraznila, aká je šikovná, nebolo treba žiadnych odmien ani trestov, aby sa dcérka zmenila aj v oblastiach, v ktorých predtým bol doma problém,“ spomína naša čitateľka Elena. Naozaj, stále platí, že „pochvala je mocná čarodejnica“.
Za všetkým však stojí „správna“ komunikácia.