Náročné obdobie

Dobrý deň. Ani neviem ako mám začať. Mám takmer 3 ročnú dcérku. Je veľmi živá a náročná na pozornosť. Prežíva obdobie vzdoru, o ktorom som veľa čítala a teoreticky si myslím, že som sa naň viac-menej pripravila. Ale realita ma trochu zaskočila. Dcéra ma nepočúva, je trucovitá, zaháňa sa na deti, na príbuzných, všetko okolo len rozhadzuje, sama sa neprehrá ani chvíľu. Keď sme niekde u lekára alebo v uzavretom priestore, to je neskutočné, čo dokáže predvádzať, mám pocit, ako keby chcela na seba upozorniť. Keď vyjdeme na vzduch, väčšinou sa aspoň na čas skľudní. Samozrejme, nie každý deň je takýto, vie byť aj poslušná, dobrá, skutočne neviem od čoho to záleží. Ja viem, že ide o náročné obdobie, ktoré prejde. Ale mne už je niekedy do plaču, lebo mám pocit, že ju nezvládam. Cez týždeň som s ňou sama, manžel chodí na týždňovky, rodičov, svokrovcov, súrodencov nablízku nemám, kamarátky sú v práci. Snažím sa jej počas dňa venovať, nečakám, že si vystačí sama so sebou, hráme sa rôzne hry (pokiaľ ju hra zaujme, dokáže sa hrať dookola to isté aj hodinu - so mnou), skladáme puzzle, kocky, čítame knižky, spievame, stretávame sa s rovesníkmi na ihrisku... Pokiaľ sa jej takto venujem a sme len my dve, je väčšinou všetko v poriadku. Všetko sa snažím robiť s ňou, variť, pripravovať kúpanie, ustieľať a pod. Večer som už úplne unavená, hlavne psychicky. Chcela by som sa s vami poradiť ako sa mám zachovať v situáciách, keď to u nás doslova vrie. Lebo väčšinou to skončí krikom a capnutím po zadku, čo je to posledné, čo ja chcem ... bohužiaľ, vždy po všetkom si do budúcna sľúbim, že to už budem riešiť inak, ale väčšinou to skončí rovnako. Ďakujem za odpoveď.

Dobry den,

vopred velmi pekne dakujem za Vas cas a odpoved. Moja dcerka zacala tento rok v septembri navstevovat skolku. V tom istom case dovrsila 3 roky. Je to bezne mile dievcatko, este pred pol rokom bola az zazracne pokojna a velmi mila na vsetkych, velmi spolocenska a hrava, nikdy nemala zachvaty placu, problemy so zaspavanim, jedenim obliekanim, odchodom z nastev, NIKDY neboli. Posledne tyzdne sa rapidne zmenila. Myslim, ze hlavnou pricinou je vobec obdobie samo " ako sa hovori obdobie vzdoru", a tiez nastup do skolky, novy rezim, nove prostredie, novi kamarati, nove autority. Vludne som jej hovorievala, ako tam budu deticky, pani ucitelky, zdala sa, ze postupne vstrebavala tieto informacie a prve dni klasicky prezila pekne nemala problem, druhy tyzden bol mierne kriticky, teraz sa uz len kazdy vecer pred spanim milion krat uistuje ci si pre nu poobede pridem, ale ked pridem nezda sa ze je tam nerada, neplace ani nic.Ale pocas dna resp. poobedia ked sa vraciame zo skolky domov zacina horor. Nikdy neviem kedy pride, ani neviem konkretnu pricinu, ani neviem kedy skonci. Priemerne tento "horor":-) trva tak 30-45min. aj 2-3x za poobedie. cez vikend castejsie. Z nicoho nic mi povie, ze nema rada nejaku kamaratku a zacne o tom hovorit sama len tak na otazky preco neodpoveda, alebo mi povie ze dnes nepojdeme von, pritom som to este ani nevyslovila ze by sme mali ist, alebo nechce nastupit do auta, ze ona chce ist pesi, pociem ze ideme k babicke, vsetko je ok, sme na prvom schodku v baraku, tam si sadne a zacne rev a krik a sacanie a buchanie ze nikam neide, a to je jedno kam, mame ist alebo nemame, kriky pri zaspavani, jedeni vsetko je teda vzdy zasadne naopak, a vzdy je to sprevadzane kricanim, plakanim sacanim, buchnatovanim, uz som jej dala aj po zadku riadne, bez absolutneho respektu alebo zlepsenia, tak to uzu robit nebudem, lebo som sa tomu vzdy chcela vyvarovat, atk ju vacsinou ignorujem ked sa to da....ale vacsinou sa ukludni az ked sa pokusim jo objat a moj pokus je uspesny tak vtedy to postupne ustupuje a zrazu z nicoho nic ako keby utal, akoby zly duch:-) z nej vysiel a ona nahodi uuuplne ale uplne odveci temu a je nesmierne pokorna a mila / je to v tej situacii velmi srandovne/ a vtedy sa snazim jej dohovorit, ze to co robila je skarede a ze ju moc lubim ... ale ona rozprava uplne o inom a absolutne nereaguje na to co jej hovorim, tak to potom vzdam a zacnem sa teda bavit na jej temu:-)...prosim Vas poradte mi ako mam v tychto situaciach reagovat je to pre mna velmi nove, myslim v jej pripade, / starala som sa o sestrine deti, tiez mali vybuchy no myslim ze nie tak intenzivne/, ale mojmu manzelovi musim velmi vysvetlovat hram sa na detsku psychologicku, lebo ten pri tomto straca nervy.

este raz dakujem
a.

prajem príjemné popoludnie...som už v zúfalom stave-náš trojročný syn nás doslova terorizuje. sme jeho otroci. je to už naše druhé dieťa,ale v živote by som neverila,že sa obrátim o pomoc na poradňu. v septmebri som nastúpila do roboty a malý do škôlky. od vtedy sa u nás po poobediach dejú hrozné veci. desím sa poobedí s mojim synom,nakoľko začal byť strašne ukričaný, jedovatý, upišťaný,všetko si vydobíja plačom-až hysterickým rebom, ak mu nevyhovieme,búcha vecami okolo seba, jeduje sa, hádže sa o zem...ako keby do neho vošiel nejaký zlý duch. sme z toho už všetci vyčerpaní a nešťastní. myslím,či to nie je náhodou tým,že je so mnou menej a do toho tá škôlka-ale tam sa na neho nesťažujú. vždy bol veľmi živé dieťa,ale čo predvádza teraz,to je doslova horor. zaspáva až o desiatej večer a to len s "maminkou". večer všetci padáme na nos-nevládzeme sa mu venovať,vyžaduje neustálu pozornosť, bije staršiu sestru-donekonečna mu vysvetľujem , že sa to nemá. som učiteľka, snažím sa využiť všetky fígle,ale strácam zem pod nohami a som bezradná. možno je to len jeho túžba byť viac s mamou. nemôžeme s ním nikde ísť,ani do obchodu,robí tam estrády, vydobíja si všetky veci,uteká nám a podobne...neviem,či nebude hyperaktívny,nevieme si s ním rady....:(ja viem,že takto sa ťažko radí,ale prosím aspoň o názor na môj problém...ďakujem

Michaela
Náročné obdobie
13.09.2010, 18:00



Dobrý deň. Ani neviem ako mám začať. Mám takmer 3 ročnú dcérku. Je veľmi živá a náročná na pozornosť. Prežíva obdobie vzdoru, o ktorom som veľa čítala a teoreticky si myslím, že som sa naň viac-menej pripravila. Ale realita ma trochu zaskočila. Dcéra ma nepočúva, je trucovitá, zaháňa sa na deti, na príbuzných, všetko okolo len rozhadzuje, sama sa neprehrá ani chvíľu. Keď sme niekde u lekára alebo v uzavretom priestore, to je neskutočné, čo dokáže predvádzať, mám pocit, ako keby chcela na seba upozorniť. Keď vyjdeme na vzduch, väčšinou sa aspoň na čas skľudní. Samozrejme, nie každý deň je takýto, vie byť aj poslušná, dobrá, skutočne neviem od čoho to záleží. Ja viem, že ide o náročné obdobie, ktoré prejde. Ale mne už je niekedy do plaču, lebo mám pocit, že ju nezvládam. Cez týždeň som s ňou sama, manžel chodí na týždňovky, rodičov, svokrovcov, súrodencov nablízku nemám, kamarátky sú v práci. Snažím sa jej počas dňa venovať, nečakám, že si vystačí sama so sebou, hráme sa rôzne hry (pokiaľ ju hra zaujme, dokáže sa hrať dookola to isté aj hodinu - so mnou), skladáme puzzle, kocky, čítame knižky, spievame, stretávame sa s rovesníkmi na ihrisku... Pokiaľ sa jej takto venujem a sme len my dve, je väčšinou všetko v poriadku. Všetko sa snažím robiť s ňou, variť, pripravovať kúpanie, ustieľať a pod. Večer som už úplne unavená, hlavne psychicky. Chcela by som sa s vami poradiť ako sa mám zachovať v situáciách, keď to u nás doslova vrie. Lebo väčšinou to skončí krikom a capnutím po zadku, čo je to posledné, čo ja chcem ... bohužiaľ, vždy po všetkom si do budúcna sľúbim, že to už budem riešiť inak, ale väčšinou to skončí rovnako. Ďakujem za odpoveď.

Odpovedá Jana Kašáková Hlavne si oddýchnite aspoň cez tie dni, počas ktorých je váš muž doma. Zorganizujte si ten čas tak, aby ste mohli aspoň do nejakej miery zrelaxovať, vypnúť "funkciu matky", prepnúť na iné veci, ktoré v živote okrem materstva tiež existujú a ktoré vás podporia a posilnia aj v materskej roli.
Bolo by tiež fajn, keby ste čas od času odišli na nejaký čas k rodičom alebo niekomu, u koho môžete byť a oddychovať aspoň trochu, kto vám aspoň tých pár dní pomôže s dcérou, postará sa o ňu aspoň počas nejakej doby cez deň, aby ste vy mohli "vypadnúť" sama alebo s priateľmi, známymi, ísť cvičiť, behať, do kina, či len na prechádzku či nákupy. Prípadne spať.
Mimochodom, na dieťa sa asi nedá pripraviť, rovnako ako na pôrod. Asi vždy sa objavia aspoň nejaké situácie, ktoré nás zaskočia... Deti sú naši učitelia a veľa sa prostredníctvom nich o sebe dozvedáme.

neviem, či ste pochopila správne otázku ... myslím, že by ste si ju mali prečítať aspoń dvakrát, kým prispejete takouto lacnou odpovedou

Dobry deň,mam 2,5 ročneho syna si neviem niekedy poradiť.Je hrozne hyperaktivny,musi si stale všetko presadiť,neposedi ani minutku,nič ho na dlhšie ako 3 min.nezaujme stale vymyšla niečo nové.Neviem či to môže byť obdobie vzdoru ale ked nedosiahne čo chce chyti ho doslova zachvat zurivosti...Nedavam mu všetko čo chce,v obchode ked si vyžaduje 5 sladkosti dostane len jednu,myslim že by mal poznať svoje hranice ak sa na tom doma dohodneme,no hrozne potom vyvadza.Chodi už do škôlky/od malička velmi vyhladaval spločnosť deri,rychlo sa začleni do kolektivu,nie je na nas upnuty.Nechce sa seliť o hračky,bije občas ine deti ked nedosiahne čo chce,občas nam vonku uteka...No na druhej strane je to velmi rozumny a inteligentny chlapec.Vie čo chce,doma nam pomaha,nebyť tej hyperaktivity učitelky ho v školke velmi chvalia,sam sa oblieka,vyzlieka,papa sam už dosť slho,bez plienky je od dvoch rokov nepotreboval ju ani na noc.Mame ešte jedno 2mesačne dieťa...pomaha mi,nosi čiste plienočky,cumlik,nežiarli...Ako mam k nemu pristupovať,ako skrotiť jeho hyperaktivitu?.ďakujem pekne... Anna

Dobry den, pani doktorka. Nutne by som vas prosila o radu. Mame dvojrocnu dcerku, s ktorou mame problemy pre jej navaly zlosti. Mam problem ju prebalit, obliect, vyzliect alebo dostat dnu bez toho, aby pri tom nerobila hrozny cirkus. Snazila som si ju nevsimat, alebo jej pohrozit, nieco jej slubit ale malokedy nieco z toho zabera. Problem je, ze sa nam zachadza a dokonca mi pred nedavnom odpadla. Na vysledky vysetreni este cakame. Takze kazdeho jej vystupu sa bojim. Navaly zlosti mava niekolkokrat za den a ja uz neviem ako mam reagovat. Prosim o radu.