otázka

Michaela
Náročné obdobie
13.09.2010, 18:00



Dobrý deň. Ani neviem ako mám začať. Mám takmer 3 ročnú dcérku. Je veľmi živá a náročná na pozornosť. Prežíva obdobie vzdoru, o ktorom som veľa čítala a teoreticky si myslím, že som sa naň viac-menej pripravila. Ale realita ma trochu zaskočila. Dcéra ma nepočúva, je trucovitá, zaháňa sa na deti, na príbuzných, všetko okolo len rozhadzuje, sama sa neprehrá ani chvíľu. Keď sme niekde u lekára alebo v uzavretom priestore, to je neskutočné, čo dokáže predvádzať, mám pocit, ako keby chcela na seba upozorniť. Keď vyjdeme na vzduch, väčšinou sa aspoň na čas skľudní. Samozrejme, nie každý deň je takýto, vie byť aj poslušná, dobrá, skutočne neviem od čoho to záleží. Ja viem, že ide o náročné obdobie, ktoré prejde. Ale mne už je niekedy do plaču, lebo mám pocit, že ju nezvládam. Cez týždeň som s ňou sama, manžel chodí na týždňovky, rodičov, svokrovcov, súrodencov nablízku nemám, kamarátky sú v práci. Snažím sa jej počas dňa venovať, nečakám, že si vystačí sama so sebou, hráme sa rôzne hry (pokiaľ ju hra zaujme, dokáže sa hrať dookola to isté aj hodinu - so mnou), skladáme puzzle, kocky, čítame knižky, spievame, stretávame sa s rovesníkmi na ihrisku... Pokiaľ sa jej takto venujem a sme len my dve, je väčšinou všetko v poriadku. Všetko sa snažím robiť s ňou, variť, pripravovať kúpanie, ustieľať a pod. Večer som už úplne unavená, hlavne psychicky. Chcela by som sa s vami poradiť ako sa mám zachovať v situáciách, keď to u nás doslova vrie. Lebo väčšinou to skončí krikom a capnutím po zadku, čo je to posledné, čo ja chcem ... bohužiaľ, vždy po všetkom si do budúcna sľúbim, že to už budem riešiť inak, ale väčšinou to skončí rovnako. Ďakujem za odpoveď.

Odpovedá Jana Kašáková Hlavne si oddýchnite aspoň cez tie dni, počas ktorých je váš muž doma. Zorganizujte si ten čas tak, aby ste mohli aspoň do nejakej miery zrelaxovať, vypnúť "funkciu matky", prepnúť na iné veci, ktoré v živote okrem materstva tiež existujú a ktoré vás podporia a posilnia aj v materskej roli.
Bolo by tiež fajn, keby ste čas od času odišli na nejaký čas k rodičom alebo niekomu, u koho môžete byť a oddychovať aspoň trochu, kto vám aspoň tých pár dní pomôže s dcérou, postará sa o ňu aspoň počas nejakej doby cez deň, aby ste vy mohli "vypadnúť" sama alebo s priateľmi, známymi, ísť cvičiť, behať, do kina, či len na prechádzku či nákupy. Prípadne spať.
Mimochodom, na dieťa sa asi nedá pripraviť, rovnako ako na pôrod. Asi vždy sa objavia aspoň nejaké situácie, ktoré nás zaskočia... Deti sú naši učitelia a veľa sa prostredníctvom nich o sebe dozvedáme.

neviem, či ste pochopila správne otázku ... myslím, že by ste si ju mali prečítať aspoń dvakrát, kým prispejete takouto lacnou odpovedou

Dobry den prajem, mam 30 rokov, som vydata, a nasa dcera ma 2 roky a 8 mesiacov, zijeme sporiadane, kludne. Dcera sa narodila v 38 tt, akutnou sekciou pre vymiznute pohyby plodu a zle CTG. Dost som sa obavala moznych nasledkov, vyvin ale siel primerane, je pohybliva, dobra slovna zasoba, vela pesniciek, farby pozna, pocita do 10, ale nas vzdor...vsetci ma upokojuju ze je to normalne a ze to moc prezivam / mozno aj tam je kus pravdy / a ze to prejde, ale nie som si ista. Od narodenia bola narocna, v noci sice spavala dobre, ale cez den to bol samy plac, na rukach, spavala 4-5x po 20 mint, ani v kociari vonku nevydrzala, bolo to dost hrozne, ako rastla sa to postupne zlepsilo, ale myslim ze taka nejaka predrazdenost v nej stale je.Uz ked mala nieco cez 1,5 roka zacala byt vzdorovita, nie obliekat, nie prebalovat lezmo...vsetko sa nejako zvladlo, ale teraz to asi vrcholi a ja uvazujem ci je to este normalne. Nehadze sa o zem, neublizuje si, ale jej plac, lepsie povedane rev je casto neznesitelny. Zacne to zvacsa pre nejaku uplnu banalitu, vysavam, vypnem vysavac, schovam dnu snuru a ona si v tom zmyli ze ona ju chcela schovat a ked jej nedovolim ju opat vytiahnut a schovat / co nedovolim, lebo si mylim ze to je roztopas /tak hotovo - zacne tak plakat ze by ste si mysleli ze aka krivda sa jej stala a je schopna revat aj 15 minut, casto sa pritom pocika. A takychto spornych momentov byva dost. tiez problem ked k nam pride kmotra s jej rovesnickou - niekedy sa krasne hraju, pozicaju si, uz aj naznak spoluprace, ale niekedy nasa pre uplnu hlupost zacne / pritom nic jej nikto nezoberie - len ona si nieco zmyli ze to chce a hotovo a ked nie, tak koniec / a potom uz tomu nieje konca kraja a uz je po peknej hre. Moje riesenia - mam pocit ze som skusala vsetko. Mozno to tak hrozne nevyzera, ale to je niekedy aj 5-6 x denne takyto krik a to je potom len jeden velky boj. Takze jeden cas nam pomahalo pevne si ju privinut, chvilu zurila, ale potom to preslo a bolo dobre, teraz ale ju to rozpumpuje a je to este horsie, tak to som prestala robit, v izbe samu- ani sa mi to moc nepozdava a este viac zacala zurit / buchat nieci do dveri atd / tak to tiez nepomaha, zatial jedine co ked som pri nej vezmem si knizku a tvarim sa ze mi toje jedno, ale aj tak vydrzi dost dlho revat. 2-3 tyzdne som skusala taky volnesi rezim doma ze som jej viac doma dovolila, bolo sice kludnejsie ale to by nas terorizovala svojimi nezmyselnymi poziadavkami, tak to nejde. Priznavam ze jeden cas som mala problem udrazat chladnu hlavu pri tycto jej vystupoch / casto som pokricala, obcas po zadku /, ale uz to vcelku zvladam, tak neviem. snazim sa naozaj zakazovat len nevyhnutne,ale neviem ci je to este v norme, ci to mam nejako riesit. Ked ju to prejde tak sa jej snazim vzdy nejako vyvetlit ze preco to alebo ono nemoze. Pri inych detoch to nerobi, aj na ihrisku je v pohode, deti ma rada, skor je taka hanblivejsia a bojazlivejsia, nieje agresivna, - robi to viacmenej len doma a pri ludoch ktorych dobre pozna.Pritom ziadne vyhody z tych svojich vystupov nema, nikto ju nelutuje, nedovolim jej to co chcela...tak moja otazka je ci myslite ze je to este veku primerane a ci to ma sancu sa urovnat.
Dakujem za Vas cas a zelam vela sil, s pozdravom Martina

Dobry den,
rada by som sa chcela zlepsit ako matka a chcela by som vediet ako najlepsie zvladat situacie s 1,5 rocnym syncekom, ktory mam pocit, ze robi veci naschval, ale mozno tomu len nerozumie a ja neviem ako mu to vysvetlit, pripadne riesit. Napriklad sa hrabe rucickami v bahnovej mlake a roztiera si to po obleceni, pripadne bahno hodi na mna a cim viac mu vysvetlujem a hnevam sa, tym viac ho to tesi. Ako riesit situacie tomuto podobne? Dakujem.

Dobry den, moj syn bude mat 23 mesiacov. Od roka sa jedoval na vsetko, co sme mu nedovolili alebo nechceli dat, klasika - hadzal sa o zem, buchal si hlavu, hadzal vsetko, co bolo po ruke atd. Povedala som si, ze to je isto vekom (zacalo to zo dna na den a nemal to od koho odkukat) a ze to snad po par mesiacoch prejde, ale trva to dodnes. Snazime sa teda trpezlivo napominat, vysvetlovat. Niekedy ale nic ine nezaberie, len ho zatvorit za dvere - ked ho nevieme inak oddelit od niecoho, s cim robi zle a on neposluchne na upozornenia. Iny sposob sme doteraz nenasli. Donedavna to fungovalo perfektne, stacila mu pol minuta za dverami a ked sa vratil, bol kludny a sam nam povedal, ze to a to sa nesmie.
V poslednej dobe sa ale jeho spravanie zmenilo. Neviem, ci teda uz zacalo to dlhoobavane obdobie vzdoru, ale o to mi ani tak nejde. Chcela by som vediet, ako sa zachovat. Dost dobre nerozumiem, ako mam postupovat. Citala som si nejake Vase odpovede tykajuce sa deti podobneho veku, ale velmi mudra z toho nie som, tak sa spytam priamo. Pisete (aj inde to citam), ze netreba nanho kricat, treba mu kludne vysvetlit, netrestat ho za to a nezatvarat za dvere. Ale co ked bucha do vsetkeho, co vidi? Poviem mu "neplac, povedz mi, co chces." Prestane plakat, ale zacne do niecoho buchat. Poviem: "Nebuchaj, ukludni sa." Zacne znova jacat. A tak dookola. Skusam aj pozitivnu motivaciu - ked teda aj viem, co chce - "Prestan plakat a pojdeme si citat." Nepomaha. Teda velakrat sa s nim da dohodnut, ale chcem vediet, co robit v takychto pripadoch, ked nic nezabera.
Priklad: Vcera sa zobudil z poobedneho spanku s vreskotom. Pravdepodobne sa potreboval napit vody a este znova ist spat. Alebo mozno len jedno z toho. Za 20 minut som z neho nedostala, co chce. A naozaj som nekricala ani neodisla. Skusala som ho pritulit, kludne sa ho spytat, co chce. Stale bud vrieskal alebo buchal. Myslim, ze celu tu dobu (mozno okrem prvej minuty-dvoch) nevedel, co chce. Ked nemohol buchat do dveri, isiel buchat inde. Ked ani tam nie, tak si zasa nasiel nieco ine. A pomezi to vzdy spustil vreskot. Potom zbadal na zemi svoje ponozky, tak zacal jacat, ze "ponozky". Ked sa spytam, ci ich chce obut, tak ano. "Dobre, tak si sadni." Sadne, idem mu ich obut, a uz zrazu nechce. Tak poviem "dobre, tak ich neobujeme." Zasa vreskot. Tak by som to mohla robit aj 50 krat, nemyslim, ze by ho to same preslo. Toto robi v tychto stavoch casto - ked uz to aj vyzera, ze sa zacina ukludnovat, ked sa nanho da rozpravat, ako keby sa nevedel rozhodnut, co chce.
Inak som ho nevedela ukludnit ako ho nechat zatvoreneho. Potom sa napil, ale spat uz samozrejme nesiel.
Chcem sa spytat, ako postupovat, ked ho nechcem nechat buchat do vsetkeho, co vidi alebo hadzat vsetko na zem - a vsetko sa neda poupratovat za tych par sekund.
A este co sa tyka metody pevneho objatia - teda este som si to nenastudovala, ako to treba robit, ale chcem sa spytat - od akeho veku sa ma pouzivat a ako to kombinovat s tym dohovaranim. Neviem si to v praxi predstavit. Ked sa jeduje a budem ho chciet objat, bude ma bit. Ak mu chytim ruky, podla mna sa bude jedovat, ze ho drzim a nema volnost. Neviem si predstavit, ze by sa takto ukludnil. Alebo ho mam drzat tak dlho, kym sa neukludni, pol hodinu, hodinu?
Mozno u syna vobec nejde o obdobie vzdoru, tak v tom pripade to nepatri do tejto kategorie, ale aj tak sa chcem spytat, ako postupovat v tychto situaciach, pretoze uz aj tato jedina metoda prestava fungovat - uz sa dlho a tazko ukludnuje. Ked za nim po par minutach pridem s otazkou, ci uz bude posluchat (resp. ci uz sa chce obliect, ci uz ma nebude bit), pripravena ho pritulit atd., alebo len otvorim a nic nepoviem, povie "nie" a utecie prec (hoci predtym krical, ze mam otvorit, dokonca aj poprosil). To sa opakuje niekolko krat, nez sa ukludni uplne. Cize aj za tymi dverami mu to trva aj 15-20, mozno aj 30 minut. Ale ani bez zatvorenia sa nevedel 20 minut ukludnit.
A este jedna otazka: ked aj budem pouzivat vsetky Vase rady, mam ocakavat, ze sa jeho spravanie zlepsi - ze sa nauci, co sa patri a co nie, alebo je to tak, ze ho to proste musi same prejst a to obdobie vzdoru bude trvat rovnako dlho tak ci tak? Ja len ze doteraz som cakala, ze sa to casom nauci - ze ked mu budem trpezlivo niekolkokrat denne hovorit o jednej a tej istej veci, ze toto nema robit, ze to casom prijme a prestane s tym. Ale presiel rok a v podstate nic sa nezmenilo. Samozrejme to, co je zakazane, ho laka este viac. Tak ak ma teraz este len prist nanho nejake tazke obdobie, tak predpokladam, ze sa mam vzdat svojich predstav o tom, ze snad v dohladnej dobe (teda skor ako o dva roky) bude aj posluchat, aspon v zakladnych veciach, aspon po niekolkych upozorneniach.
Ospravedlnujem sa za zdlhavu otazku, neviem to strucnejsie napisat tak, aby som to vystihla.
Vopred Vam dakujem za Vas cas a namahu odpovedat mi.
Maria

Dobrý deň.
Len malá otázka- 6 ročný odvráva/ nadáva matke a klasika nepočúva-robí naschvál ...
Skôr by ma zaujímalo , či už 6 ročné dieťa vie , teda si uvedomuje čo hovorí , ak matke nadáva : ty hlúpa a podobne. Vie už dieťa v tomto veku pochopiť , čo to vlastne hovorí??? A ako by mala matka taký čas na toto reágovať?
Ďalšia vec-ak mu povie že nerob to , alebo hento-on to urobí aj tak. Vie že to nesmie , ale aj tak to spravý , lebo si myslí (asi) že mu to prejde. A keď mu to neprejde , cirkus do nepríčetna. Máme viacmenej jasné hranice od-do , ale bude ich prekračovať stoj čo stoj ! A pritom vie , že po jeho nebude , ale skúša vytrvalo naďalej ...
Nič by tak nevadilo , len to stojí obrovské nervy to občas vydržať.

Dobrý deň pani doktorka, prosím Vás o radu a názor, vopred veľmi pekne ďakujem.
Môj synček má 2 roky a 2 mesiace. Je veľmi šikovný, neposedí, stále je v pohybe, plný energie, všetci ho chvália. Máme takéto problémy:

Nechce ísť na nočník ani na dosku na záchode. Keď sa pokaká, povie že robil len puk a nechce sa dať ani prebaliť. Povie, že chodte preč z izby. Teraz sme po operácii predkožky, 3x denne robíme starostlivosť o cikáčika, tak je teraz ešte haklivejší na túto tému. Neviem, ako už postupovať, ako s ním komunikovať.

Nechce požičiavať hračky! Keď mu niekto zoberie jeho vyukladané autá s ktorými sa momentálne nehrá, zaútočí. Hlavne sesterničke, ktorá je o trištvrte roka staršia a často nás navštevuje. Niekedy jej vytrhne vlasy, alebo keď okolo nej prejde, strčí ju, potiahne za sveter. Ona sa bráni uhryznutím, a to má môj syn potom modriny, To sa mi nepáči, že má modriny. Keď bol menší, všetko len zatiaľ pozoroval, robila mu to sesternička, že ho strkala pre nič za nič, vešala sa naňho, atď. mám pocit, že to "odkukáva od druhých" a teraz to robí aj on. Trápi ma to, lebo keď k nám prídu, musím ho stále napomínať. Vysvetľujem mu, že sa to nepatrí, že to nesmie, nie je to pekné.musí hračky požičiavať. Niekedy ho dám do kúta, lebo slovné vysvetlenie nezaberá. Samozrejme, ked na obed nespí, je to pobede ešte horšie.
Má prejavy niekedy také, keď sa chce blázniť, alebo pritúliť, alebo len tak sa silno pritlačí (napr. ked dáva pusu/, až to niekedy zabolí, tak zatne zuby. Hovoríme mu, že nak nemá pasiu, tak sme to nazvali.
Pani doktorka, nie je agresívny? Je to všetko normálne? Ako ho usmerníť, ako postupovať, kde robím chybu?

ďakujem veľmi pekne za odpovede k mojím otázkam a prajem veľa osobných a pracovných úspechov.
Ostávam s pozdravom
Michaela