nevie, co chce

Dobry den, moj syn bude mat 23 mesiacov. Od roka sa jedoval na vsetko, co sme mu nedovolili alebo nechceli dat, klasika - hadzal sa o zem, buchal si hlavu, hadzal vsetko, co bolo po ruke atd. Povedala som si, ze to je isto vekom (zacalo to zo dna na den a nemal to od koho odkukat) a ze to snad po par mesiacoch prejde, ale trva to dodnes. Snazime sa teda trpezlivo napominat, vysvetlovat. Niekedy ale nic ine nezaberie, len ho zatvorit za dvere - ked ho nevieme inak oddelit od niecoho, s cim robi zle a on neposluchne na upozornenia. Iny sposob sme doteraz nenasli. Donedavna to fungovalo perfektne, stacila mu pol minuta za dverami a ked sa vratil, bol kludny a sam nam povedal, ze to a to sa nesmie.
V poslednej dobe sa ale jeho spravanie zmenilo. Neviem, ci teda uz zacalo to dlhoobavane obdobie vzdoru, ale o to mi ani tak nejde. Chcela by som vediet, ako sa zachovat. Dost dobre nerozumiem, ako mam postupovat. Citala som si nejake Vase odpovede tykajuce sa deti podobneho veku, ale velmi mudra z toho nie som, tak sa spytam priamo. Pisete (aj inde to citam), ze netreba nanho kricat, treba mu kludne vysvetlit, netrestat ho za to a nezatvarat za dvere. Ale co ked bucha do vsetkeho, co vidi? Poviem mu "neplac, povedz mi, co chces." Prestane plakat, ale zacne do niecoho buchat. Poviem: "Nebuchaj, ukludni sa." Zacne znova jacat. A tak dookola. Skusam aj pozitivnu motivaciu - ked teda aj viem, co chce - "Prestan plakat a pojdeme si citat." Nepomaha. Teda velakrat sa s nim da dohodnut, ale chcem vediet, co robit v takychto pripadoch, ked nic nezabera.
Priklad: Vcera sa zobudil z poobedneho spanku s vreskotom. Pravdepodobne sa potreboval napit vody a este znova ist spat. Alebo mozno len jedno z toho. Za 20 minut som z neho nedostala, co chce. A naozaj som nekricala ani neodisla. Skusala som ho pritulit, kludne sa ho spytat, co chce. Stale bud vrieskal alebo buchal. Myslim, ze celu tu dobu (mozno okrem prvej minuty-dvoch) nevedel, co chce. Ked nemohol buchat do dveri, isiel buchat inde. Ked ani tam nie, tak si zasa nasiel nieco ine. A pomezi to vzdy spustil vreskot. Potom zbadal na zemi svoje ponozky, tak zacal jacat, ze "ponozky". Ked sa spytam, ci ich chce obut, tak ano. "Dobre, tak si sadni." Sadne, idem mu ich obut, a uz zrazu nechce. Tak poviem "dobre, tak ich neobujeme." Zasa vreskot. Tak by som to mohla robit aj 50 krat, nemyslim, ze by ho to same preslo. Toto robi v tychto stavoch casto - ked uz to aj vyzera, ze sa zacina ukludnovat, ked sa nanho da rozpravat, ako keby sa nevedel rozhodnut, co chce.
Inak som ho nevedela ukludnit ako ho nechat zatvoreneho. Potom sa napil, ale spat uz samozrejme nesiel.
Chcem sa spytat, ako postupovat, ked ho nechcem nechat buchat do vsetkeho, co vidi alebo hadzat vsetko na zem - a vsetko sa neda poupratovat za tych par sekund.
A este co sa tyka metody pevneho objatia - teda este som si to nenastudovala, ako to treba robit, ale chcem sa spytat - od akeho veku sa ma pouzivat a ako to kombinovat s tym dohovaranim. Neviem si to v praxi predstavit. Ked sa jeduje a budem ho chciet objat, bude ma bit. Ak mu chytim ruky, podla mna sa bude jedovat, ze ho drzim a nema volnost. Neviem si predstavit, ze by sa takto ukludnil. Alebo ho mam drzat tak dlho, kym sa neukludni, pol hodinu, hodinu?
Mozno u syna vobec nejde o obdobie vzdoru, tak v tom pripade to nepatri do tejto kategorie, ale aj tak sa chcem spytat, ako postupovat v tychto situaciach, pretoze uz aj tato jedina metoda prestava fungovat - uz sa dlho a tazko ukludnuje. Ked za nim po par minutach pridem s otazkou, ci uz bude posluchat (resp. ci uz sa chce obliect, ci uz ma nebude bit), pripravena ho pritulit atd., alebo len otvorim a nic nepoviem, povie "nie" a utecie prec (hoci predtym krical, ze mam otvorit, dokonca aj poprosil). To sa opakuje niekolko krat, nez sa ukludni uplne. Cize aj za tymi dverami mu to trva aj 15-20, mozno aj 30 minut. Ale ani bez zatvorenia sa nevedel 20 minut ukludnit.
A este jedna otazka: ked aj budem pouzivat vsetky Vase rady, mam ocakavat, ze sa jeho spravanie zlepsi - ze sa nauci, co sa patri a co nie, alebo je to tak, ze ho to proste musi same prejst a to obdobie vzdoru bude trvat rovnako dlho tak ci tak? Ja len ze doteraz som cakala, ze sa to casom nauci - ze ked mu budem trpezlivo niekolkokrat denne hovorit o jednej a tej istej veci, ze toto nema robit, ze to casom prijme a prestane s tym. Ale presiel rok a v podstate nic sa nezmenilo. Samozrejme to, co je zakazane, ho laka este viac. Tak ak ma teraz este len prist nanho nejake tazke obdobie, tak predpokladam, ze sa mam vzdat svojich predstav o tom, ze snad v dohladnej dobe (teda skor ako o dva roky) bude aj posluchat, aspon v zakladnych veciach, aspon po niekolkych upozorneniach.
Ospravedlnujem sa za zdlhavu otazku, neviem to strucnejsie napisat tak, aby som to vystihla.
Vopred Vam dakujem za Vas cas a namahu odpovedat mi.
Maria

Dobrý deň, mám 3 ročnú dcérku a 9 mesačného synčeka. Máme problém s dcérkiným správaním. Je to veľmi živé dieťa už od malička, je veľmi tvrdohlavá a veľmi cieľavedomá, ak si niečo vezme do hlavy, tak sa jej to takmer vždy podarí dosiahnuť. V roku a pol vedela zrozumiteľne rozprávať, v dvoch rokoch sa sama obliecť a sama napapať. Vážnejšie to začalo byť keď sa nám narodil synček. Začala mať strašné stavy zúrivosti, kričala, plakala, hádzala sa o zem, čo však bolo najhoršie, že útočila aj na bračeka, často sa jej plač končil až povracaním sa. Trvalo to asi dva mesiace a potom sa to akosi utriaslo. Samozrejme, že si ho všimla a štuchla ho aj potom, ale bolo to omnoho lepšie. Pravdepodobne to bola žiarlivosť, začala na mne viac visieť, aj keď pred jeho narodením nebola na mne až taká závislá. Jednoducho sa nikdy nepotrebovala mojkať ani pusinkovať, až mi to bolo často ľúto. Posledné dva týždne sa začala znovu zvláštne správať. Je ako anielik a zrazu z ničoho nič, sa zasekne a na všetko odpovedá nie, zaháňa sa po mne a bez dôvodu aj plače. Nepomáha ani keď jej pekne dohováram, ani keď zvýšim hlas. Napríklad večer nechcela byť v izbe keď išla spať, rozplakala sa, že máme byť pri nej a skončilo to až povracaním sa. Potom sme ju umyli, prezliekli a zrazu bolo všetko ok. Zakývala nám na dobrú noc a poslala vzušnú pusinku. Problém však má aj večer so zaspávaním. Je tak strašne unavená a dokáže s tým bojovať aj do desiatej. Stále vstáva z postele a vybieha, že potrebuje tamto a tamto... Ale s tým zaspávaním mala v podstate problémy od narodenia. Vždy jej dlho trvalo, kým zaspala. Ďalšia situácia nastala včera: prišla som po ňu do skôlky, začala som ju vítať a tešiť sa. Učiteľka povedala, že sa na mňa tešila, ale v šatni ani za svet obliecť sa, plač a plač. Najhoršie však bolo, že som z nej nedostala ani jedno slovo, čo chce alebo nechce. Iba plakala a hovorila mama... A tak som jej dlho dohovárala, že som sa na ňu tešila, že ideme domov a tak ďalej, ale s ňou to ani nepohlo. A tak som ju musela nasilu obliecť, nasilu vyjsť s ňou zo škôlky a tam stála ešte ďalšiu pol hodinu, kým ju to prešlo. Bola to hrozná situácia, kyždý kto okolo prešiel sa jej prihovoril, ale nič. Po pol hodine ju to prešlo a anielskym hlasom mi povedala, že ideme domov. Ale skutočne neviem čo bolo príčinou tejto situácie. Jej učiteľka pozerala, že čo sa to deje, že oni ju takú ešte nevideli. Bolo mi až do plaču, všetky deti bežkali porpi svojich mamách šťastné, že idú domov a ja som tam stála akoby som k nej ani nepatrila. Prosím poďte mi ako správne reagovať v takejto situácii. Dá sa takémuto niečomu predísť. Niekedy ma privedie do stavu, že dosť zvýšim hlas, ale keď ona je veľmi tvrdohlavá a nedá sa s ňou pohnúť.
Ešte jedna situácia: išla som obliekať malého, že ho dám spinkať, sadla si na jeho kombinézu a ani za svet z nej odísť, pekne som jej asi 3 krát povedala, prosím choď dole, Adamko ide spinkať, nešla a tak som ju chytila a odtiahla preč a ona sa s takým zúrivým pohladom na mňa zahnala až mi zle došlo. Ledva som tam stihla dať ruku, inak by udrela bračeka, ktorého som obliekala. Bola vtedy u nás aj mama a čudovala sa kde sa to v nej berie.Dostala vtedy aj po zadku a potom mi zahlásila, že ona sa ide obliecť a ide za tatinom. Mám ju vraj za ním odviesť. S manželom si vždy veľmi rozumeli a má ho veľmi rada. Niekedy mam až pocit, že ho má radšej ako mňa. On sa s ňou často blázni, ale keď treba tak je na ňu takisto prísny. Takže neviem prečo to tak je. Možno preto, že s ním je iba málo času a so mnou je stále.
Ďakujem veľmi pekne za odpoveď