Prázdniny

Dobrý deň,
mám dvoch chlapcov, 5 ročného a 2,5 ročného. Náš problém sa týka staršieho syna. Cez prázdniny nastal v jeho správaní obrovský zlom (po tej negatívnej stránke).Na jednej strane je príšerne papuľnatý, protivný, uškriekaný, no na strane druhej začal byť veľmi bojazlivý a začal mať problémy so zaspávaním, ale aj samotným spaním. Dovtedy obaja spali vo svojich postieľkach v detskej izbe a vedel pekne zaspinkať aj sám. Prázdniny strávili väčšinu času pri mojich rodičoch, keďže som musela nastúpiť do práce. Prvé dva týždne boli vcelku pohodové, boli spokojní aj chalani aj moji rodičia. Len potom nastal ten zlom. Mali sme v tom období malú autonehodu, jedna slečna nás nevidela a vrazila nám do auta, rovno do dverí, kde sedel on. Veľmi začal plakať, no po chvíli sa upokojil a bolo dobre. Môže to byť z toho? Ďalej stále tvrdí, že sa bojí hadov, nepomáha ani vyhnanie hadov, ani vysvetlenie, že hady v izbe nie sú. Upokojí sa až v spálni, tam aj zaspí a spí pri mne celú noc, i keď niekedy má veľmi zlé sny aj pri mne. Mama vravela, že je neznesiteľný, nepočúval, keď mu dohovárala, aj ho pár krát vybila, on mi zase vraví ,že babina je zlá, a nechce ísť k nim teraz na návštevu.
A ešte jedna vec ma veľmi zarazila, že povedal mojim rodičom, že ma manžel bije, čo podotýkam nie je vôbec pravda, že okrem menších hádok je naše manželstvo úplne v pohode, a aj tie menšie hádky sú ohľadom našich detí. Neviem pri akej príležitosti to bolo povedané, ale s rodičmi som sa porozprávala a snažila som sa ich ubezpečiť, že to nie je pravda ,no mám pocit, že neveria. Veľmi nás zaujíma ako máme pomôcť synovi, aby už nebol taký bojazlivý a ako ho usmerniť pri tom odvrávaní, lebo pri všetkom má posledné slovo a už mám problém udržať sa na uzde a potom len kričím a niekedy aj dostane. Je možné, že toto všetko pramení z toho, že sme ich museli dať na prázdniny, keď dovtedy boli stále pri mne?
Veľmi pekne Vám ďakujem za pomoc a cenné rady.

Dobry den, obraciam sa na vas s problemom, mam 10 rocnu dcerku ktora ma spoluziacku, poznaju sa takmer od narodenia, my rodicia sme priatelia, problem zacal od narodenia ked matka dcerkinej spoluziacky zacala chciet aby jej dcera mala vsetko co ma moja, samozrejme boli aj konflikty, chodili spolu do skolky teraz aj do skoly, problem je cely v tom, ze to dievca Livia sa na moju dceru strasne naviazala, nema v skole kamaratov, pretoze si casto vymysla a klame a jediny kto sa s nou kamarati je moja dcera, ked su spolu nevidela som v tom neviem aky strasny problem, pekne sa hraju a su spokojne, problem zacina byt v tedy ked sa moja dcera chce kamaratit aj s inymi spoluziackami, vtedy to ta Livia nezvlada a uraza sa a navyse stale vydiera oju dceru placom, maju uz 10 rokov a zda sa mi aj trapne ze hned Livia place, dokonca to je nie plac ale rev, problem sa vystupnoval, boli v skole prirode, nezmesti sa mi to sem vsetko tak spomeniem len nieco, ked s nou moja dcera nechcela ist na wc livia sa to snazila zdrziavat azisla v krcoch a udajne jej poedala, ze to preto, aby sa zatial nezacala bavit s niekym inym, pri obede si pri moju dceru chcela sadnut spoluziacka a tak jej livia naliala z pohara dzus na stolicku, moja dcera to zbadala a tak obetovala svoju mikinu a dala ju na stolicku aby si ta spoluziacka do toho nesedla, dcera je velmi citliva, len akosi je toho uz na nu privela, cokolvek nerobila s nou, vzdy Livia revala, raz som ju aj pocula do telefonu a to nebol plac ale tak placu 4rocne deti ked si rozbiju koleno, dalej ju Livia vecne nahravala na mobil a chodila za nou a pustala jej to dookola, na upozornenia a prosby od mojej dcery nereagovala a rehotala sa jej do tvare, navyse si kupuje vsetko nausnice, okuliare , oblecenie take ako ma moja dcera, problem je, ze jej to jej mama toleruje a podporuje ju v tom, ano, samozrejme som sa s nou uz velakrat o tom bavila a jej odpoved je, ze ona moju dceru miluje a tym to konci, uz som hovorila aj s ucitelkou pretoz si to sama vsimla, len ma tiez upozornila ze s tym nemoze nic robit nakolko by mohla mat problemy, viete dnes sa vsetko otoci proti vam ale dcera prisla zo skoly prirody a strasne psychicky znicena, dokonca nam odtial pisala zvlastne sms - ze si nici zivot, na to som chcela vysvetlenie, jej odpoved ze to preto ze sa s nou kamarati a tym padom od nej bocia ostatne deti, zachadza to tak daleko ze Livia zacina byt protivna na ine deti a akoze nechtiac ich strci alebo tak...snazila som sa s dcerou porozpravat, do inej triedy ani nechce pocut ze by isla, ma strach ze liviina mama pride do skoly a bude sa chciet s mojou rozpravat lebo ju vo vsetkom podporuje, od manzela moc pomoc nedostanem, nejak mu to nepripada ako velky problem, chce aby sme to riesili tak, ze ju budeme od nej vo volnom case drzat dalej, na ake kruzky chodi nasa dcera a ze sme ju od vsade museli dat prec, lebo tam zacala chodit aj Livia vam nemusim radsej hovorit, zacala so to riesit tak, ze si moja dcera dohaduje kamosky aj tak aby to livia pocula, aby vedela, ze neni jedina jej kamaratka, aj v skole spolu sedia a ked sa chcela moja dcera presadit tak Livia zahrala na ucitelku divadielko s placom a zabralo... dokonca akoze musia sediet vpredu lebo obidve nosia okuliae, ze kjto ich ma prvy vam nemusim hovorit... dcera s nou nechcela travit vsetok cas v skole prirode a Livia to nezvladala ta celu skolu prirodu prezjapala a hrala na city mojej dcery, samozrejme ze som jej dala instruktaz ako sa ma v danej chvii k tomu postavit a nevsimat si ju ale nie vzdy to ide, neviem co dalej, zacinam byt zufala, moja dcera je velmi ale velmi chuducka a strasny dobracisko, to o nej hovria aj ucitelia, toto dievca je preikane a plne intrig a aj ked budu cez prazdniny 2 mesiace bez akehokolvek kontaktu pocas roka sa to zase zacne a to nevravim o tom ako bude akoze livia trpiet bez nej.... nechcem zmenit skolu ani triedu pretoze moju dceru tam deti miluju, neda sa to spravit rozhovorom s matkou Livii ani s otcom a tak neviem co mam daej robit, dakujem za kazdu rada
s pozdravom
erika

Dobrý deň, rada by som sa poradila. Mám 3 ročného syna. Do škôlky nastúpil ešte minulý september - to mal 2roky a 3 mesiace. Jeho začiatky v škôlke boli dosť ťažké, ráno plakal a občas aj zvracal. Tak sme si potom skúšali privykať spoločne. Chodili sme najprv do škôlky na cca 2 hodiny spolu, potom zostával sám len na dopoludnie, no a ku koncu roka si už celkom aj zvykol, našiel si kamarátov a obľúbil si svoju triedu i pani učiteľku. Celé prázdniny sme sa rozprávali o kamarátoch zo škôlky a pripomínali si príjemné veci, ktoré zažil. No tento školský rok nastala zmena. Pani riaditeľka ho preradila do inej triedy - nové pani učiteľky, noví spolužiaci. Hneď na konci augusta ako boli v škôlke vyvesené zoznamy kto bude v akej triede, som sa hneď ozvala so žiadosťou o preradenie. Konečne si zvykol a tu zas zmena. No pani riaditeľka nás presviedčala, že to treba skúsiť, ak budú nejaké problémy tak ho preradí. Že je vraj medzi rovesníkmi, no je medzi deťmi aj o rok mladšími. Tak sme začali nový školský rok v novej triede. Každé ráno plače od chvíle čo sa zobudí, že on do škôlky nejde. Prvý týždeň sa aj v noci tak dva krát zobudil, plakal na posteli, musela som ho upokojovať. Prešiel druhý týždeň, a celú cestu do škôlky preplačeme. Opäť som bola požiadať o jeho preradenie. Dostala som odpoveď že cez deň je v pohode, že plače len pri rannom lúčení. Takže preradený späť nebude, a rodičia nemajú čo hovoriť do toho kde bude dieťa preradené. Jasné že ma to pobúrilo.
Snažím sa synovi to vysvetliť, že aj v novej triede si nájde kamarátov a budú nové hračky. Chodíme veľa von, ocko s ním trávi veľa času, hľadáme spôsoby ako ho motivovať. Synček zatiaľ reaguje, že sa ma ako mamky odmieta pustiť, stále kontroluje či niekam neodchádzam. Začína sa správať ako menšie deti - premazuje sa v reči, cmúľa si prsty. To už vôbec nerobieval. Poraďte ako dlho môže trvať jeho adaptácia. Ako mu pomôcť zvyknúť si. Pomohla by prestávka v návšteve škôlky alebo zmeny škôlky? Za odpoveď ďakujem.

Dobry den. Chcela by som sa poradit ohladom syna, do skolky chodi uz treti rok, je predskolak. Doteraz chodieval len na doobedie, no tento rok ho tam nechavame aj na spanok. Velmi tazko si na skolku zvykal, prvy rok nam preplakal, ten druhy sa to ako tak dalo. Tento rok sa do skolky tesil, prvy tyzden chodil rad, to este nespaval. No odkedy spava, neda sa to s nim vydrzat, stale place a vyjednava, ze jemu je tam smutno a nevydrzi to. Rano odmieta ist do triedy, sprava sa ako ked do skolky nastupoval a ucitelka mi ho musela trhat z ruk :-(. Uz som skusala tusim vsetky mozne argumenty, motivaciu (strasne rad chodieva na treningy a do hudobnej a musi byt oddychnuty)....Do skolky chodi aj jeho 3-rocna sestra, ale do inej triedy. Ta nema ziadny problem. No a moj problem je v tom, ze pracujem prevazne z domu a teoreticky by som ho na obed mohla bravat domov, ak by bolo najhorsie. Lenze sa obavam reakcie dcery, ktora by to nasledne mohla vyzadovat tiez, a pri dvoch sa uz pracovat nebude dat. (pochybujem ze sa to nedozvie, deti si to povedia) Navyse si myslim, ze obidvom spanok poobede velmi prospieva, doma mi nespavaju.
Neviem ako dosiahnut, aby syn neplakal, jeho jediny dovod je smutok, vraj sa aj snazi to vydrzat a neplakat, ale to nejde a je to velmi tazke. Ked pre neho pridem, je uplakany. Pritom predtym chodieval do skolky uz celkom rad. Mame este vydrzat?
Ak by som ho bravala na obed domov, skomplikuje a stazi sa mi praca, no nie je to uplne nemozne. Aj ked sa tomu branim prave kvoli mladsej dcere.
Neviem co je mensie zlo, ci ukratit aj dceru o spanok a skomplikovat si pracu alebo riskovat nejake psychicke problemy u syna, netusim kam to az moze zajst. Zatial spava relativne kludne (od nocneho preliezania ku mne do postele si nevie stale odvyknut, ale aspon spi a nema nocne mory), aj stravovanie je v normale. Zatial jedinym prejavom je ten plac a vyjednavanie, doslova pilenie usi.

Este by som chcela dodat, ze cez prazdniny bol 2 tyzdne u mojej sestry, bezo mna, vzdialeny 400 km a neplakal za mnou ani raz. Ani u babky za mnou neplace.

Jemu som o tej alternative nic nehovorila, ze by mohol na obed chodit domov, stale mu omielam, ze som v praci. Toto je moja dalsia otazka, ci mu hovorit ze chodim niekam do prace (do kancelarie), alebo ze som doma a pracujem (povedat pravdu).

Dakujem vopred za odpoved.

Dobrý deň! Náš 4, 5 ročný syn sa cca pred 6 mesiacmi začal sťažovať vždy len večer pred spaním na bolesti bruška v oblasti epigastria. Mysleli sme si, že ide o psychologický problém, a tak sme sa snažili o celkové ukľudnenie atmosféry vo večených hodinách, robili masáž bruška + teplý suchý obklad (len poskladaný šál pod pyžamkom) - pomohlo. Do škôlky sa teší na pani učiteľky aj na kamarátov, čiže tu problém nepredpokladám. (o probl=éme sme sa spolu rozprávali éme sme sa s obidvomi učiteľkami rozprávali a obidve ho charakterizujú ako asertívneho a medzi deťmi obľúbeného). V júni prekonal črevnú virózu s TT do 38 ´C a hnačkami. Momentálne cez prázdniny sa bolesti objavili znova, vo väčšej frekvencii a intenzite, nielen večer, ale aj v priebehu dňa. Pri každom jedle zje 2 – 3 sústa a ďalej odmieta, lebo ho bolí bruško. Odbieha od jedla aj 5 – 6-krát. V domnení, že nás s manželom „testuje“, aby nemusel jesť a mohol si dať neskôr sladkosť, dostal podmienku, že len po jedle (Ak sa naje, na sladkosti väčšinou zabudne a nepýta si ich. Celkovo mu ich príjem minimalizujeme – 1-krát za 3 dni.). Naje sa lepšie, ale stále tvrdí, že ho bolí bruško. Niekedy sa aj pri hre chytá za bruško a verbalizuje bolesť. 2-krát sa stalo, že sa na ňu v noci zobudil. Momentálne mu podávame čaje podporujúce trávenie, Hylak a Espumisan. Za zmienku stojí ešte skutočnosť, že ak zažije situáciu, pri ktorej je niekto potenciálne ohrozený (cyklista bez prilby, človek pri rieke, nezabrzdený kočík...), začne cítiť veľkú úzkosť, nahlas plače, trasie sa, kričí na cudzích ľudí, aby si dávali pozor...a tvrdí, že ho bolí bruško. Sám na sebe traumatizujúcu udalosť nezažil, bol iba svedkom bežných detských „pádov“. Tieto situácie sa mu snažíme trpezlivo, veku primerane vysvetľovať, nedramatizovať, ale ani nebagatelizovať. Prosím Vás o radu, či treba navštíviť pediatra a žiadať vyšetrenia stolice (kultivácia, parazity...), návštevu gastroenterológa alebo psychológa, resp. detského psychiatra. Za odpoveď veľmi pekne ďakujem.

Vážená pani doktorka, ďakujem pekne za odpoveď. Ani neviete, ako ste ma potešili. Ja síce stále myslím na to, že je to stále dieťa a je proste asi "taký". Ale keď počúvam, že je to nevychované dieťa a že nás vykorisťuje a robí mu dobre, že sa trápime a preto plače a robí problémy keď má niekam ísť, tak začínam niekedy pochybovať. Viete, často som za "nesprávnu mamu" za to, že ho nebijem a skôr dohováram. Ono to je asi ťažšie, než dieťa zbiť, ale mne to príde lepšie do budúcna (teda vzťah k nám k rodičom až vyrastie a tak). Viete, s plačom šiel k môjmu otcovi, ku ktorému šiel teraz prvý krát sám a vypisuje mi maile, ako mu je dobre. Teda myslím si, že je to vždy problém okamihu - "teraz mám odísť" a príde mu ľúto a chce byť so mnou a deťmi doma. Popravde, takto nacvičovať ho musím, pretože na rok už nebudem na RD a cez prázdniny niekam musí ísť, my toľko dovolenky dvaja nemáme. Ale na druhej strane ma trápi, ako ho zhodnotia negatívne za to, že je podľa mňa veľmi citlivý. A samozrejme, mám oň aj strach - nechcem byť extrémista, ale ak ho nechajú samého a nepovedia mu, čo ak by spanikáril, vybehol na cestu alebo ja neviem, vyzeral ich z okna a vypadol ... a potom mám strach, keď sa vráti a je taký ustráchaný... Teda mám ho nechať aj prebiehať v noci k nám? Alebo ako to riešiť? V noci sa moc nedá dohovárať, on by sa asi rozplakal a mne to nejako zatiaľ nevadí, myslím, že ho to tak za rok prejde aj samého. Proste ak má potrebu byť s nami, napr. že sa bojí byť sám, mám mu to teda dovoliť?
Ešte raz veliká vďaka. Naďa