naviazanie na rodičov
, Autor: Registrovaný používateľ
Vážená pani doktorka, ďakujem pekne za odpoveď. Ani neviete, ako ste ma potešili. Ja síce stále myslím na to, že je to stále dieťa a je proste asi "taký". Ale keď počúvam, že je to nevychované dieťa a že nás vykorisťuje a robí mu dobre, že sa trápime a preto plače a robí problémy keď má niekam ísť, tak začínam niekedy pochybovať. Viete, často som za "nesprávnu mamu" za to, že ho nebijem a skôr dohováram. Ono to je asi ťažšie, než dieťa zbiť, ale mne to príde lepšie do budúcna (teda vzťah k nám k rodičom až vyrastie a tak). Viete, s plačom šiel k môjmu otcovi, ku ktorému šiel teraz prvý krát sám a vypisuje mi maile, ako mu je dobre. Teda myslím si, že je to vždy problém okamihu - "teraz mám odísť" a príde mu ľúto a chce byť so mnou a deťmi doma. Popravde, takto nacvičovať ho musím, pretože na rok už nebudem na RD a cez prázdniny niekam musí ísť, my toľko dovolenky dvaja nemáme. Ale na druhej strane ma trápi, ako ho zhodnotia negatívne za to, že je podľa mňa veľmi citlivý. A samozrejme, mám oň aj strach - nechcem byť extrémista, ale ak ho nechajú samého a nepovedia mu, čo ak by spanikáril, vybehol na cestu alebo ja neviem, vyzeral ich z okna a vypadol ... a potom mám strach, keď sa vráti a je taký ustráchaný... Teda mám ho nechať aj prebiehať v noci k nám? Alebo ako to riešiť? V noci sa moc nedá dohovárať, on by sa asi rozplakal a mne to nejako zatiaľ nevadí, myslím, že ho to tak za rok prejde aj samého. Proste ak má potrebu byť s nami, napr. že sa bojí byť sám, mám mu to teda dovoliť?
Ešte raz veliká vďaka. Naďa