naviazanie na rodičov

Dobrý deň, pani doktorka. Chcela by som sa opýtať na 8,5 ročného syna. Od malička je naviazaný na nás, nikam nechce ísť - ani k tete, ani k starým rodičom. Od malička do 4 rokov nikde nechodieval, pretože bol "malý" a nik ho nebrával. Mali sme veľké problémy pri nástupe do škôlky, kde plakal tak vytrvalo 3 hodiny, že som musela chodiť poň a brávať ho domov ešte pred obedom. Učiteľky sa sťažovali, že ho nejde utíšiť a keď som poň prišla, bol úplne rozstrasený, uvzlykaný a akoby ma nepoznával - kopal ma a zúril. Po čase to ustalo, ale stále má problém ísť do kolektívu (nového), ísť na prázdniny bez nás a podobne. Od tých 4 rokov chodieval na prázdniny, vždy plakal, keď šiel od nás. Ale potom bol normálny a keď sa vrátil, šťastný. Lenže robieva to do teraz a aj teraz plakal pol dňa a prosil, aby som ho k starým rodičom neposielala, že chce byť doma, lebo aj ja som doma (na RD s 2,5 ročnými súrodencami).
Minulý rok bol u tety a tam ho občas nechali samého, ale tak, že on bol napr. pri TV a teta v kuchyni a bez toho, aby mu povedala išla napr. do pivnice. On keď bolo ticho, bežal do kuchyne, nikoho nenašiel a podľa mňa sa vyľakal. Volal mi, do telefónu nepríčetne kričal, že je sám a bojí sa. Keď som to s tetou preberala, povedala, že bola len chvíľu a že už je veľký, že taký cirkus nemôže robiť. Po návrate domov som mala pol roka peklo. Nemohla som ísť na WC, na dvor zavesiť prádlo bez toho, aby nekričal na mňa "mama už ideš?", "kde si tak dlho?". A to každú minútku... Teta mi povedala, že to nie je normálne a mám ísť s ním k lekárke. Ja sa ale bojím, že by som ho vystrašila ešte viacej. Po tom pol roku to ustalo a už ma "nesleduje". Ale ten plač, keď ide od nás pretrváva a teta tvrdí, že to robí naschvál, že nás chce trápiť. Ja tomu ale neverím a bola by som Vám veľmi vďačná, keby ste mi pomohli nájsť správne vysvetlenie jeho správania.
V škole je jednotkár, p. učiteľ ho vychvaľuje, že je to chalan s veľkým srdcom. Mne vždy na deň matiek niečo vyrobí a nakúpi kvietky na záhradku. Keď som chcela ružu, ale vravela som mu, že nemám korunky, on mi ju minulé leto tajne kúpil za svoje peniaze, keď sa s otcom vracal zo školy. Mňa to teší a mám ho za to rada a vážim si to. Tak, prosím, poraďte, čo sa deje, čo máme robiť a kde je chyba? Vyčítajú nám aj to, že ho nebijeme a že by sme mali, aby bol poslušnejší. Mne je ale vážne ľúto, biť ho. Alebo teda mám???
Keď sme sa sťahovali pred 2 rokmi, plakal, nechcel ísť, doteraz niekedy spomína na kamošov. Po presťahovaní sa pol roka občas v noci pocikal, ale už je dobre. V noci chodieva - po polnoci - za nami do spálne a do rána už spí tam.
Tak to je všetko, čo by Vám ho nejako mohlo vykresliť, aký je a aké problémy máme.

Veľmi pekne ďakujem za odpoveď.
Naďa

Vážená pani doktorka, ďakujem pekne za odpoveď. Ani neviete, ako ste ma potešili. Ja síce stále myslím na to, že je to stále dieťa a je proste asi "taký". Ale keď počúvam, že je to nevychované dieťa a že nás vykorisťuje a robí mu dobre, že sa trápime a preto plače a robí problémy keď má niekam ísť, tak začínam niekedy pochybovať. Viete, často som za "nesprávnu mamu" za to, že ho nebijem a skôr dohováram. Ono to je asi ťažšie, než dieťa zbiť, ale mne to príde lepšie do budúcna (teda vzťah k nám k rodičom až vyrastie a tak). Viete, s plačom šiel k môjmu otcovi, ku ktorému šiel teraz prvý krát sám a vypisuje mi maile, ako mu je dobre. Teda myslím si, že je to vždy problém okamihu - "teraz mám odísť" a príde mu ľúto a chce byť so mnou a deťmi doma. Popravde, takto nacvičovať ho musím, pretože na rok už nebudem na RD a cez prázdniny niekam musí ísť, my toľko dovolenky dvaja nemáme. Ale na druhej strane ma trápi, ako ho zhodnotia negatívne za to, že je podľa mňa veľmi citlivý. A samozrejme, mám oň aj strach - nechcem byť extrémista, ale ak ho nechajú samého a nepovedia mu, čo ak by spanikáril, vybehol na cestu alebo ja neviem, vyzeral ich z okna a vypadol ... a potom mám strach, keď sa vráti a je taký ustráchaný... Teda mám ho nechať aj prebiehať v noci k nám? Alebo ako to riešiť? V noci sa moc nedá dohovárať, on by sa asi rozplakal a mne to nejako zatiaľ nevadí, myslím, že ho to tak za rok prejde aj samého. Proste ak má potrebu byť s nami, napr. že sa bojí byť sám, mám mu to teda dovoliť?
Ešte raz veliká vďaka. Naďa