Tehotenstvo: Mojich 11 písmen šťastia
Písmená, ktoré znamenali a znamenajú pre mňa šťastie, lásku a nový život...
T – ako tvrdohlavosť a túžba
Keď sa mi tie dve ružové čiarky na tehotenskom teste nechceli ukázať, bola som teda riadne tvrdohlavá. S nádejou som kupovala ďalší test, a potom ďalší, hoci môj muž nechápavo krútil hlavou, že načo? Veď včera si si robila test a nič. No moja tvrdohlavosť a túžba po dieťatku bola väčšia, až som nakoniec kúpila ten posledný test (no v skutočnosti som kúpila ešte jeden pre potvrdenie), ktorý mi ukázal vysnívané dve čiarky.
Nová nádej pre snažilky: Zázrak zvaný vitamín B8
E – ako emócie
No tak tie ma prepadli okamžite ako som uvidela pozitívny tehotenský test. A bezhlavo som sa rozbehla aj k mojej gynekologičke, hoci moje dni mi meškali slabý týždeň. No a moja pani gynekologička sa len usmiala a objednala si ma o dva týždne na odbery a sono. Vtedy som z ordinácie odchádzala sklamaná. Chcela som, aby mi na sto percent potvrdila, že som „v tom“. Lebo červík pochybností vo mne driemal, napriek dvom pozitívnym tehotenským testom.
H – ako hlad
Aj ten ma prepadol okamžite, ale nie po jedle (hoci aj k tomu došlo, ale po informáciách. Nakúpila som si knižky o tehotenstve a tiež časopisy. Tie boli pre mňa oázou radosti, hlavne príbehy mamičiek. Čítala som ich jedným dychom.
O – ako obrázok.
No a dočkala som sa. Išla som na svoje prvé sono, ktoré malo potvrdiť moju graviditu. Keďže menštruácia mi za tie dva dlhé týždne čakania neprišla, mala som už istotu, že som tehotná. A tak som sa tešila, že svoje dieťatko uvidím na obrazovke počítača a dokonca si ten obrázok odnesiem aj domov. Na to, čo som zažila na prvom sone, však nezabudnem do smrti.
Sestrička, ktorá mi ho robila, sa ma monotónnym hlasom opýtala, či máme v rodine dvojičky. Ležala som tam, neschopná slova. Moje mlčanie prinútilo sestričku pozrieť na mňa, a keď uvidela moju bledú tvár s vytreštenými očami, milo sa usmiala a otočila obrazovku počítača smerom ku mne, aby mi ukázala moje dve detičky a zahrnula ma informáciami, ktoré som vôbec nevnímala. Jediné, čo si pamätám je, že sú dvojvaječné a že sú dve!!!!!
T – ako tato
Môj manžel a ešte nič netušiaci budúci, jednou ranou dvojnásobný, tato ma čakal na parkovisku. Vlastne chcel zaparkovať a prísť do čakárne za mnou, ale kým to všetko stihol, ja som už k nemu kráčala s ešte stále roztrasenými nohami aj so svojím obrázkom v ruke. Niežeby som sa netešila, no moja tvár asi ukazovala zmätok a môj manžel si to vysvetlil tak, že som nešťastná a asi nie som tehotná.
Tak mi povedal, aby som nebola smutná, že to nabudúce vyjde. Ale skôr ako stihol dokončiť tú vetu, som mu ukázala obrázok zo sona. Zostal zaskočený, tak som mu to jasne a stručne vysvetlila: tu máš obrázok tvojich dvoch detí! Začal sa vytešovať a konečne aj ja spolu s ním. Neviem, prečo sme to urobili, veď sa hovorí, že to neprináša šťastie a tak, ale asi v tom bolo kusisko radosti a zmätku, a tak sme to roztrúbili do sveta. A to hneď v ten deň, po telefóne alebo osobne sme sa delili o našu radosť s našimi najbližšími. A poviem vám, pekne sme ich usadili na zadok!!!
Silné momenty: Ocko klokankuje svoje dvojičky
E – ako energia
Tej som mala zo začiatku veľa, no potom to s ňou išlo dolu vodou. Hoci som išla asi v 16. t. t. na rizikové, tehotenstvo som si užívala. Nemohla som sa dočkať, kým si kúpim tehotenské veci a budem ukazovať svetu svoje guľaté bruško. A to teda rástlo, to vám poviem. Ale všetko bolo v najlepšom poriadku.
Krvné testy, soná. A tiež som bola posadnutá čítaním. Mala som svoju obľúbenú polohu doma na gauči. V dosahu ruky nesmelo chýbať niečo dobré pod zub a už spomínaná kniha. A neboli to len knihy o tehotenstve, ale aj romány, hlavne tie z nemocničného prostredia. Asi predtucha, či čo!
N – ako nemocnica
Asi v 32. t. t. ma hospitalizovali kvôli veľkým opuchom na nohách. Moja gynekologička sa ich doslova zľakla a hneď ma poslala ležať do nemocnice. Malo ísť len o zistenie, či nehrozí preeklampsia a potom ma pustia domov. Všetky výsledky boli v poriadku, aj moč, aj soná, aj prietoky, len som mala trochu vyšší tlak krvi, tak si ma tam nechali týždeň. Bolo mi tam smutno, v podstate mi nič nebolo a musela som tam byť.
Ležala som na izbe s mamičkami, ktorým robili amniocentézu kvôli zlým AFP testom, a zažívala som s nimi ich strach zo zákroku aj z výsledku. A tých sa tam počas môjho pobytu vystriedalo neúrekom. No nakoniec ma pustili domov a ja som posledné týždne môjho tehotenstva mohla stráviť v pohodlí doma.
S – ako sekcia
A tak prišiel ten deň. Vytúžený, nakoľko som sa nevedela dočkať, kedy už uvidím tie svoje dva zázraky. Ráno ma trochu pobolieval chrbát, ale nebolo to nič strašné, ako keby som sa zle vyspala. V noci mi síce odišla hlienová zátka, ale neznepokojovala som sa, lebo kamarátka rodila asi mesiac potom, ako jej zátka odišla.
Navečer, keď prišiel manžel z práce, zaviezol ma na príjem, nech si ma tam radšej nechajú na pozorovanie. Nechceli sme nič riskovať. Na príjme ma napojili na monitor a sestrička skonštatovala, že mám kontrakcie. No ja som nič necítila, malí sa vrteli a kopali jeden cez druhého ako obvykle. Končila som 36. t. t. Myslela som, že si ma tam nechajú na oddelení, no dali ma hneď na pôrodnú sálu, že musia spraviť sekciu.
Lebo dieťaťko A išlo zadočkom a dieťatko B hlavičkou. Mohli by sa im pri normálnom pôrode zakliesniť hlavičky. Tak som čakala na vzdychárni na anesteziologičky. Nakoniec sa o 23:15 hod. začal môj pôrod sekciou. Bolo to niečo neskutočné, všetko som vnímala, počula som zaplakať nášho Martinka a o pár minút aj našu Simonku.
Fotogaléria: Krásne obrázky materstva
T – ako trpezlivosť
Tak tá mi chýbala. Potom ako mi moje detičky ukázali, odniesli ich na vyšetrenia. Mňa dali na izbu. Bolo niečo po polnoci a do rána som vôbec nespala. Bol to pre mňa silný a nezabudnuteľný zážitok. Chcela som mať drobcov pri sebe, chcela som sa na nich poriadne vynadívať, veď za tých pár sekúnd, čo som ich videla, som nič nestihla. Netrpezlivo som čakala aj na doktora, aby mi povedal niečo bližšie o deťoch. Dočkala som sa až pred obedom.
Malí boli v poriadku, nemuseli byť ani v inkubátore. Martinko vážil 2 600 g a meral 46 cm, Simonka 2 400 g a 47 cm. Chvíľku po odchode doktora mi ich priniesli na priloženie. Boli neskutočne drobní. Obaja sa zmestili do jednej vaničky na prenášanie detí.
V – ako výnimočnosť
Presne tak som sa cítila, keď som si drobcov odnášala z nemocnice domov. Výnimočne a popravde aj trochu ubolene. Ale bola som neskutočne pyšná na to, že som dala život týmto dvom zázrakom. Ale takto sa cíti asi každá mamina, ktorá s radosťou očakáva príchod svojho dieťatka.
O – ako opora
Tak na tú nesmiem zabudnúť. Dostávalo sa mi jej z každej strany. Predovšetkým zo strany môjho manžela, ktorý napriek všetkému a všetkým, ktorí to nechápali a nechápu dodnes, vždy stál pri nás a pomáhal nám zo všetkých síl. Neváhal sa vzdať aj svojich koníčkov a načas aj svojich priateľov, len aby sa nám venoval. Oporou mi boli a dodnes sú aj moji rodičia, a hlavne mamina, ktorá mi so starostlivosťou o dvojčatá veľmi pomáhala. Za to jej chcem touto cestou vysloviť jedno veľké Ďakujem!