Valentína Sedileková: Za slovíčkom TUČNÁ hovoríme tisíc iných vecí
Zakladateľka projektu Chuť žiť Valentína Sedileková (23) má dnes už naozaj reálnu chuť žiť. Nebolo tomu však vždy tak. Nedostatočný pocit sebahodnoty za pomoci anorexie a bulímie ju dohnal temer na pokraj smrti. Dnes Valentína pomáha ľuďom, ktorí si prechádzajú tým istým, len s tým rozdielom, že mnohé služby, za ktorými dnes stojí, vtedy neboli dostupné.
Valentína Sedileková: Za slovíčkom TUČNÁ hovoríme tisíc iných vecí
Valentína, pôsobíte ako veselé nežné žieňa, ktoré má však za sebou neľahkú životnú cestu anorexie a bulímie. Ak sa obzriete späť, čo vám toto ochorenie dalo a čo vzalo?
Vnímam to tak, že život mi výrazne ovplyvnila liečba z porúch príjmu potravy, viac než ochorenie samotné. Samozrejme, nemôžem povedať, že som vďačná, že som bola chorá, ale pozerám sa na to tak, že to bola veľká škola a že som sa veľa naučila. Aj psychoterapiu, na ktorú stále chodím, aj keď už neriešim symptómy porúch príjmu potravy, ale iné témy, beriem ako spôsob poznávania samej seba. V neposlednom rade by mi prišlo pokrytecké nepovedať, že moja skúsenosť ovplyvnila aj môj pracovný život. Práca v Chuť žiť je pre mňa veľkým naplnením a dáva mi obrovský zmysel. Našla som sa v nej, a teda táto moja skúsenosť zmenila aj moje študijné ambície a priviedla ma k psychológii.
Valentína Sedileková: Všetci ma chcú zničiť, chcú, aby som pribrala
Určite vám to dodalo nesmierne veľa empatie...
Dalo mi to veľa pochopenia pre ľudí, ktorí si prežívajú ťažšie obdobie alebo pre ľudí, ktorí kvôli niečomu náročnému siahajú po sebapoškodzovaní alebo sa uchyľujú k závislostiam. Snažím sa menej súdiť a viac počúvať. Vo všeobecnosti si myslím, že keď si človek zažije niečo náročné, dokáže lepšie porozumieť ostatným s obdobným trápením.
Takisto trošku lepšie rozumiem sebe samej. Liečba, ktorá by mala zahŕňať aj psychologickú a psychiatrickú pomoc, vedie k lepšiemu porozumeniu, prečo robíme to, čo robíme, prečo sa správame tak, ako sa správame. Dostáva nás do väčšieho kontaktu so sebou samým. Vnímam, že vekom a dospievaním som zmenila pohľad sama na seba a aj prehodnotila určité hodnoty vo svojom živote. Inak nahliadam na zovňajšok, na svoje telo, inak vnímam spoločenský tlak. Kritickejšie nahliadam na skutočnosť, akú rolu zohráva výzor a potreba vyniknúť v spoločnosti.
Myslíte si, že citlivejší ľudia so sklonom k perfekcionizmu majú viac sklon vkĺznuť do porúch príjmu potravy?
Podľa odborníkov medzi rizikové faktory patria aj osobnostné predispozície, pri poruchách príjmu potravy napríklad perfekcionizmus, zvýšená úzkostlivosť, potreba poriadku či problémy s prácou, s emóciami. Ľudia s poruchami príjmu potravy majú často nízke sebavedomie, pocity nedostatočnosti, bývajú zameraní na výkon, prežiť zaťažujúce a nespracované stresujúce zážitky počas dospievania alebo si niesť nenaplnené emocionálne potreby z detstva. Môžeme ich vnímať v niektorých ohľadoch ako citlivých, ale to vôbec neznamená, že sú krehkí.
Koľko ste mali rokov, keď ste začali o sebe a o svojom vzhľade pochybovať? Pamätáte si to?
Ak si správne pamätám, bolo to na prvom stupni základnej školy, keď som mala približne osem rokov. Bol to vek, kedy som začala vnímať nepríjemné pocity zo svojho tela a cítila som úzkosť. Pamätám si, že som si stláčala svoje bruško, mala som pocit, že je veľké, skrývala som ho a začala som sa na seba viac negatívne pozerať. Svojím spôsobom som sa nemala rada, nepáčilo sa mi, ako vyzerám a necítila som sa vo svojom tele dobre.
Mohli za to nevhodné komentáre? Čo bolo tým spúšťačom?
Body imidž (to, ako interpretujeme svoj vzhľad, ako vnímame samy seba), ovplyvňuje opäť kombinácia rôznych vecí. Nejakú rolu tam aj u mňa zohralo okolie. Či už vo forme poznámok (ja mám širšiu sánku a väčšie líčka, takže uštipačné slová boli na svete) alebo vo frekvencii a dôležitosti, aká sa prikladala tomu, ako kto vyzerá. Zažila som, ako bola moja spolužiačka v triede šikanovaná za to, že má nadváhu, ako dospelí ľudia riešili tému diét a chudnutia, ako sme sa s rovesníčkami porovnávali, kto má aký chudý pás… Dokonca sa téma výzoru objavovala aj v detských seriáloch či filmoch, hlavné záporné postavy boli často vykreslené ako tučné a v sitcomoch sa z pribratých postáv robila sranda.
Keď som dospievala, chlapci začali hodnotiť zmeny môjho tela či mojich kamošiek. Všetky tieto zážitky mi potvrdzovali presvedčenie, že to, či som štíhla alebo nie, dramaticky ovplyvňuje môj život a to, ako sa ku mne správajú druhí ľudia.
Telo vyzerá väčšinou inak ako telo modelky z Instagramu
Aké komentáre sa vedia dotknúť aj malého dieťaťa? Na čo by si rodičia mali dať pozor?
Príbehy ľudí s poruchami príjmu potravy sú rôzne, ale tak ako aj v tom mojom, aj u iných môžete nájsť potrebu podávať výkon, mať veci pod kontrolou, túžbu niekam zapadnú, patriť, byť prijatý rodinou, okolím, spoločnosťou… Preto by som odporúčala rodičom svoje deti v prvom rade prijímať také, aké sú a pristupovať k nim s bezpodmienečnou láskou. Ľúbiť ich a vyjadrovať im to bez ohľadu na výkon, ktorí podávajú, výzor, aký majú, či ambície v živote, ktoré sa môžu, ale nemusia stotožňovať s tými rodičovskými. Nehovorím, že deťom nemáme dávať zdravé hranice alebo ich podporovať k sebarozvoju a zdravému životnému štýlu. Poukazujem na rôzne presvedčenia a rodové stereotypy, ktoré si nesieme od vlastných rodičov typu: „keď budeš jesť toľko sladkostí, priberieš a žiadneho frajera si nenájdeš” alebo „toľko sme do teba investovali a ty sa vôbec nesnažíš.”
Nie som rodič, takže ovládam len teóriu a som presvedčená, že rodičia svoje rady a výchovné spôsoby myslia dobre. Aj preto mi príde dôležité nie ich poučovať, ale skôr im priblížiť, že dieťa za tými slovami počuje napríklad to, že ak nebude dostatočne štíhle, nebude nikým ľúbené ani hodné lásky. Tuční ľudia sú často vykresľovaní ako nešťastní, leniví, hluční, osamelí a neúspešní, ale to jednoducho nie je pravda. Keď budeme podporovať deti k akceptácii seba a svojho tela, podporujeme ich v zdraví aj v starostlivosti o svoje telo omnoho viac, než keď démonizujeme tučnotu. Pre istotu vysvetlím – nehovorím, že obezita je pre zdravie prospešná, hovorím, že obezita z nás nerobí zlých ľudí, rovnako, ako z nás štíhlosť automaticky nerobí samaritánov, hrdinov ani boháčov. Podporujme preto deti v charakterových vlastnostiach, oceňujme ich za veci, ktoré robia. Podporujme ich za to, aké sú a ako sa správajú namiesto upriamovania pozornosti na to, kto ako vyzerá.
Človek by si myslel, že pocity neprijatia a zranenia sa objavujú vtedy, ak sa v rodine dejú vážne udalosti…, avšak to nebol váš prípad. Dá sa tomu vôbec nejako predísť?
Žiadna rodina nie je dokonalá a v každej jednej rodine sa nachádzajú nejaké vzorce správania, ktoré môžu byť rizikové pre vznik porúch príjmu potravy. Každé dieťa sa s niečím narodí, má nejaké vlastnosti a predispozície, niečo navníma v rodine, niečo od rovesníkov, niečo z médií, niečo zo sociokultúrneho kontextu. V mojej rodine sa nediali žiadne strašné veci, žiadne násilie, zneužívanie a chudoba. Bola som však odmalička úzkostné, vnímavé dieťa, ťažko som znášala stres, téma výzoru a hmotnosti rezonovala mojím okolím, chýbal mi vnútorný pocit bezpečia, ktorý som si detsky kompenzovala spôsobmi, ktoré neboli zdravé – medzi iným aj kontrolou hmotnosti. Rodičia k môjmu narodeniu nedostali manuál, nevedeli ideálne reagovať na niektoré moje potreby, čo z nich však nerobí zlých rodičov.
Spomenuli ste v jednom rozhovore, že ochorenie je z veľkej miery o chýbajúcom pocite sebahodnoty. Ako však vštepiť deťom správny pocit hodnoty, sebaprijatia? Čo by ste im poradili?
Aby boli láskaví a vzorom v hodnotách, ktoré chcú deťom odovzdať. Aby boli starostliví, ale zároveň nastavovali hranice. Aby dieťa podporovali a prijímali bez ohľadu na podaný výkon. Aby mu dovolili robiť chyby a zlyhať, ale aj nájsť u seba bezpečný priestor, kde je možné začať odznova. Komunikovať, vyjadrovať emócie a nebyť dokonalý, lebo nikto nie je. Nevyčítať a nedevalvovať dieťa za to, aké je, ale poukazovať na konkrétne správanie - nehovoriť „si hlúpy“, ale „táto písomka ti nevyšla“. Pri detskom veku je podľa mňa nesmierne dôležité napĺňať emocionálne a fyziologické potreby dieťaťa, byť prítomný a pomáhať mu zvládať distress, najmä v období raného detstva.
Čo by ste poradili rodičom, ktorí vidia začínajúci problém u detí?
V prvom rade odhodiť predsudky a presvedčenie, že chudnutie a diéty sú u dievčat normálnou súčasťou dospievania. Lebo nie sú, ubližujú zdravému vývinu tela, ale aj psychiky. U detí, ktoré diétovali, sa v dospelosti zvyšuje riziko vzniku depresie. Zároveň je dôležité o tejto téme s deťmi otvorene komunikovať.
Ale to je veľmi náročné...
Určite je, obzvlášť, ak je dieťa v puberte. Verím však, že cez záujem a náš vzťah je možné sa k dieťaťu dostať. Ak už sú prítomné symptómy, je potrebné otvorene pomenovať naše obavy. Dôležité je nedávať diagnózy, nekritizovať a nehodnotiť výzor vo forme: „ty si strašne chudá“ alebo „ty si pribrala“ a podobne. Poukazujme na to, ako sa cítime a na zmeny, ktoré sme si všimli u dieťaťa. Ak dieťa niečo trápi, a môže to byť akákoľvek psychická ťažkosť, rodič zvyčajne spozoruje zmenu v správaní a prežívaní. A to sú práve faktory, ktoré si vieme všimnúť pri poruche príjmu potravy ešte skôr než fyzické prejavy a zmeny vzhľadu.
Čo je vtedy dobré povedať?
Bez výčitiek hovoriť o tom, čo cítim a o tom, čo sa zmenilo. Napríklad: „Mám o Teba strach. Vidím, že si prestala chodiť s kamošmi von, že sa zatváraš často v izbe, že nejedávaš večere ani desiaty, že sa skrývaš do veľkého oblečenia. Vidím, že si často smutná. Záleží mi na tebe a chcem, aby si vedela, že som tu pre teba. Chcela by si mi o tom povedať viac?” Myslím si, že vzťahy majú liečivú silu. Aj k našim blízkym sa nám môže podariť dostať bližšie práve cez láskavý záujem.
Spoveď mamy: Moja dcéra bola anorektička
Je rozdiel, v akom štádiu zachytíme ako rodičia poruchy príjmu potravy?
Určite. Ak sa nám podarí zachytiť včas, dieťa býva ešte otvorené s nami o tom hovoriť, vie si priznať problém, povie, že sa necíti dobre a nevie, čo má robiť. Liečba a riešenie ťažkostí je omnoho jednoduchšie. Aj samotné dieťa je motivované o tom hovoriť... Ak však už ochorenie trvá dlhšie a vnímame aj o úbytok hmotnosti, dieťa je už zacyklené, je už prítomná hanba, strach, je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude v odpore, vybuchne alebo bude reagovať podráždene, nakoľko (pri mentálnej anorexii) je miera podváhy a podvýživy vyššia. Vtedy je dôležité nebáť sa nastaviť zdravú hranicu. Ak vidím, že moje dieťa má problém a očividne vnímam závažné ochorenie, ja ako rodič som zodpovedná za zdravie svojho dieťaťa. A preto vyhľadám odbornú pomoc.
V oboch prípadoch je dôležité odhodiť predsudky, nakoľko je naozaj veľmi dôležité zveriť sa do rúk odborníkov. „Lepšie je prísť k lekárovi zbytočne ako neskoro,“ hovorí moja kolegyňa psychiatrička. Obzvlášť to platí pri poruchách príjmu potravy.
Mnohé ženy, mamy, často komentujú svoj vzhľad, aj doma, pred deťmi. Posťažujú sa na „šunky“, „pneumatiky“ okolo brucha, často to riešia najmä ženy po pôrodoch. Hoci to znie naoko nevinne, deti to zrejme vnímajú inak, však? Či myslíte, že takéto „komentovanie“ je v pohode?
Dieťa vníma, aký má matka vzťah k svojmu telu a k samej sebe. Vidí úzkosť, vidí odpor, ale vidí aj rešpektujúci vzťah. Deti veľa čerpajú zo vzoru rodičov. Z rodiny si v podstate odnášame aj samotné stravovacie návyky i životný štýl. To isté platí aj pri prevencii obezity a aj pri prevencii porúch príjmu potravy. Rodičia sú obrovský vzor, a ak majú rešpektujúci a láskavý alebo aspoň akceptujúci vzťah k sebe a svojmu telu, aj dieťa je podporené k tomu, aby reagovalo na seba s väčším rešpektom a akceptáciou. Myslím si však, že to ženy a matky nerobia vedome. Nesieme si to so sebou.
Mne je veľmi ľúto, že to vnímame ako normu a vidíme, že sa to deje až tak veľmi bežne. Respektíve, ani to nevnímame...
Hoci neustále vnímame štíhle a krásne ženy, téma body positivity je v spoločnosti stále aktuálnejšou. No sú ľudia, predovšetkým ženy, ktoré si myslia, že ak je niekto trošku viac pri sebe, tak je lenivý, nedbá o seba, veľa je, málo sa hýbe, nech sa nečuduje, ak ho partner nechá... Akoby výzor a postava boli až také smerodajné, že od nich závisí celkové naplnenie života. Prípadne prvoplánové odsúdenie. Ak má dieťa takúto mamu, ktorá je síce prísna na seba, ale takto hodnotí aj ostatných, aké posolstvo vysiela dieťaťu?
Toto je presne podľa mňa tá najväčšia galiba… Zdravé telo môže mať rôzne podoby. Niektorí ľudia môžu mať miernu nadváhu alebo podváhu, ale neznamená to, že sú chorí alebo ich hmotnosť bude mať negatívny dopad na ich zdravie z dlhodobého hľadiska. Vrátila by som sa teda k spoločenskému vnímaniu tučnoty a štíhlosti. To, ako by mal vyzerať ideálny muž a žena, je ovplyvnené aj rodovými stereotypmi.
Ženské telo je často sexualizované, pri mužoch sa zase tlačí na silu, teda aj funkčnosť (svalnatosť). Komentáre o tučnote alebo malých prsiach pri ženách a o chudosti pri mužoch využívame ako urážky. Naše reči ospravedlníme tým, že keď niekoho okomentujeme, že je tučný, tak ho vlastne chceme podporiť, aby žil zdravšie, ale v realite mu zdravšie žiť nepomôžeme. Štúdie hovoria, že ak človeka stigmatizujeme alebo zahanbujeme za jeho hmotnosť, tak ho dostávame do stresu a zvyšujeme pravdepodobnosť, že využije nezdravý mechanizmus na zvládnutie toho stavu, ako je napríklad jedenie. Nepomáhame mu teda k zdravšiemu životu, len ho podporujeme k prehĺbeniu aktuálneho stavu.
Za slovíčkom „TUČNÁ“ hovoríme tisíc iných vecí. A ďalších tisíc vecí za tým počujeme.
Koľko rokov majú väčšinou dievčatá, ktoré sa k vám hlásia s prosbou o pomoc?
Máme viacero služieb, takže štatistiky sa líšia pri poskytovaní psychologického poradenstva a inak podľa toho, kto nám volá na linku pomoci. Vo všeobecnosti máme vekovú hranicu, komu vieme a sme kompetentní pomôcť. Obracajú sa na nás ľudia od 12 do cca 65 rokov. Naša najčastejšia klientela je od 16 do 25 rokov, to je „gro“, potom máme veľa klientov od 12 - 15 rokov, následne od 25 - 32 rokov. Máme však aj starších klientov, napríklad ženy v produktívnom veku, ktoré majú chronickú alebo dlhodobo pretrvávajúcu anorexiu, pričom mentálna anorexia im prepukla počas puberty a stále sa s nimi v nejakej miere ťahá. Máme aj ženy, ktoré trpia záchvatovým prejedaním. Klienti sú aj muži a chlapci, ale z celkového počtu priamej pomoci ide o približne 10 %.
Predpokladám, že najčastejšou poruchou príjmu potravy je anorexia, mám pravdu?
Mentálna anorexia nie je najčastejšia sa vyskytujúca porucha príjmu potravy. Dokonca je zaujímavá skutočnosť, že iba 6 % ľudí s poruchami príjmu potravy má podváhu. Existuje veľké množstvo ľudí s poruchami príjmu potravy, ktorých ochorenie zahŕňa záchvatové prejedanie a ich hmotnosť je v norme alebo majú miernu nadváhu.
Pri záchvatom prejedaní dochádza k stavu, kedy človek stráca kontrolu nad stravovaním. Je to zvláštny pocit, akoby ste v danom momente trošku prestali rozmýšľať a zjedli veľký objem jedla za pomerne krátky čas a niekedy aj potraviny, ktoré by ste bežne nekonzumovali. Často ide o opakované správanie sa, podobne ako pri bulímii.
V čom je iná Valentína Sedileková dnes a kedysi?
Mám v sebe o trošku viac sebasúcitu. V liečbe porúch príjmu potravy sa učíme byť sami k sebe menej kritickí a viac súcitní. Aj ja som začala krok po kroku vyvažovať ten pocit menejcennosti, v určitých obdobiach až sebanenávisti, väčšou akceptáciou, porozumením sebe a začala si vytvárať akýsi súcitný hlások. Učím sa, že nemusím byť „dokonalá Valentína”, že je v poriadku nevyhovieť každému, že to, že mám aj negatívne vlastnosti, zo mňa nerobí zlého človeka. Prehlbovaním vzťahu samého k sebe prehlbujeme aj naše vzťahy s ostatnými. Toto je oblasť, kde u seba vidím posun, aj keď cesta predo mnou je stále ďaleká. Ale však o tom je asi život – neustále sa objavujeme a spoznávame v každej jeho novej kapitole.