Mama v Benátkach: Deťom predpisujú melatonín na spanie
Z čašníčky manažérka. Skvelá mama dvoch detí – Raffaele (2 mesiace) a Cristina (2 roky), ktorá búra predsudky. Prečo sa rozhodla ostať s deťmi doma? Prijala melatonín pre dieťa od pediatričky? O zaujímavom živote v talianskych Benátkach nám porozprávala Simona Borosová.
Do Talianska ma oficiálne privialo v roku 2016. Odmala ma lákal život v cudzine a tak som si ho vyskúšala vždy, keď sa dalo. Všetko som však prispôsobovala svojmu štúdiu na Slovensku a tak mojím jediným východiskom boli skôr len letá v zahraničí.
Vyskúšala som si rôzne farmárske práce v Nemecku a Anglicku, „aupairkovanie“ v Írsku a Dánsku, ale aj svet hotelierstva v Amerike. Vďaka týmto dobrodružstvám som spoznala množstvo úžasných ľudí, no paradoxne, môjho vyvoleného som spoznala u nás na Slovensku, v Trnave, keď som počas výšky brigádovala v hoteli ako recepčná.
Na Slovensku manažérka v zahraničí pomocná čašníčka
Hoci sme sa s Andrém poznali dlho, dali sme sa dokopy až o pár rokov neskôr. Nabralo to však rýchly spád a do dvoch rokov ma požiadal o ruku. Zanechala som prácu v Bratislave, presťahovala som sa k nemu do Talianska a vzali sme sa. Celý čas sme komunikovali po anglicky.
Keďže žijeme na predmestí Benátok, myslela som, že si v turistickom centre vystačím s angličtinou, no opak bol pravdou. Mesiac som chodila so životopisom od dverí k dverám, kým sa nado mnou zmilovali v jednom americkom hoteli a dali mi prácu. Hoci som na Slovensku pracovala ako account manažérka, tu som začínala ako pomocná čašníčka, ktorá utierala stoly a poháre.
Mala som však obrovské šťastie a dostala som sa na miesto, kde sa dalo kariérne rásť. Po troch rokoch som bola opäť manažérkou, ale tentokrát v hotelierskom biznise. Svoju prácu som milovala. Bola to kopa stresu, nadčasov a zároveň spolupráce s mojím perfektným talianskym tímom, vďaka ktorému som sa konečne naučila taliansky.
Dve čiarky, ale tehotná nie si
Keď mi to už pár dní meškalo, nijak extra som to neriešila. Nebolo to u mňa nič nezvyčajné a pri mojom hektickom živote, ktorý som vtedy viedla, aj prirodzené. Po týždni ma však kolegyňa nahovorila, aby som si kúpila test. Spravila som si ho skoro ráno. Bola som si istá, že bude negatívny, no o to väčší šok som zažila, keď na ňom žiarili dve silné čiarky.
Nikomu som nič nepovedala a po práci som si kúpila ďalšie tri. Všetky vyšli pozitívne. Stále som tomu nemohla uveriť. Manžel bol na služobnej ceste v Dubaji a tak som si toto prekvapenie šetrila až na jeho príchod. Za tých pár dní som to celé akosi spracovala a keď sa André vrátil, hneď som mu dala do ruky všetky testy.
Dodnes si pamätám, ako mi povedal „veď sú tam dve čiarky, to znamená, že tehotná nie si“. Vtedy som vybuchla od smiechu a podstrčila som mu pod nos všetky príbalové letáky. Čítal ich s obrovským úsmevom a slzami v očiach. Bol to krásny moment a veľmi sme sa spolu tešili, hoci sme bábätko plánovali až o nejaký rok.
V práci som dokončila svoje posledné eventy a projekty. Približne v štvrtom mesiaci som ukončila sezónu. Náš firemný lekár mi odporučil ostať doma. Bola som za to vďačná. Svoje tehotenstvo som od začiatku brala veľmi vážne. Mala som naštudované snáď všetky dostupné články, diskusie a knihy.
Len veľa nepriber v tehotenstve
Andrého família mi odporučila skvelú súkromnú gynekologičku, ktorá sprevádzala tehotenstvom snáď všetky ženy v rodine. Nemala som však pocit, že by kontroly prebiehali nejak inak ako na Slovensku. Každý mesiac som absolvovala sono a krvné testy. Doktorka ma vždy prehliadla, vysvetlila mi, čo sa s bábätkom deje, ako sa vyvíja a naordinovala mi čo a ako ďalej.
Jediné, čo ma zarazilo, bol obrovský dôraz na moju hmotnosť. Kým moje kamarátky na Slovensku bežne počas tehotenstva pribrali aj 15 – 20 kíl, mne donekonečna prízvukovala, že by som sa mala držať pod hranicou 10 kilogramov.
Celý čas som sa stravovala zdravo, no v šiestom mesiaci som pribrala tri kilá. Vtedy mi doktorka nasadila diétu a prehovorila poriadne do duše o tom, aké sú nadbytočné kilá pre mňa nebezpečné. Brala som to s rezervou, no pre istotu som sa prihlásila na tehotenské cvičenie. Bolo to dobré rozhodnutie.
Spoznala som tam skvelé budúce mamy, s ktorými sme sa vedeli navzájom podporiť a keď bolo treba, aj poľutovať. Hoci som v tom čase mala 29 rokov, bola som tam najmladšia. Niektoré prvorodičky mali dokonca nad 40 a mnohé sa ma pýtali, či som chcela mať bábätko tak skoro. Nebolo to súdenie, skôr ich zvedavosť a rozdielnosť mentalít.
Mnoho žien tu na severe buduje najskôr kariéru a až keď je „za vodou“, zvolí si materstvo. Na juhu však stretnete aj veľa mladších mamičiek, ktoré sa rozhodnú zasvätiť svoj život rodine a deťom. Mnohé majú aj viac detí, na severe je to v priemere tak dve-tri. Je to však veľmi individuálne.
Očkovanie počas tehotenstva
Počas tehotenstva ma gynekologička niekoľkokrát nahovárala, aby som sa dala zaočkovať proti čiernemu kašľu a chrípke. Tu v Taliansku je to už bežná praktika, ktorá by mala vlastne ochrániť dieťatko, kým nedostane svoje prvé očkovanie. Ja som to však odmietla. Vnútorne som nebola presvedčená, že je to správne. I keď, samozrejme, neburcujem proti lekárskym štúdiám. Osveta ohľadom očkovania je tu naozaj silná a veľmi sa podporuje.
Posledných pár týždňov tehotenstva som bola už sledovaná v nemocnici. Kontroly spočívali len v meraní tlaku a možných kontrakcií. V podstate som nevedela, ako na tom som, či sa otváram, či sa mi skracuje krček... nič.
Doma som celý čas cvičila s balónikom, ktorý tu ale nepoznajú a keď som lekárom opísala, o čo ide, boli šokovaní, že čo to vlastne na Slovensku robíme. Cristina sa narodila deň po termíne. Môj pôrod bol extrémne rýchly, bezproblémový a asi ako každý, aj dosť bolestivý. Hoci som prosila o epidurálku, nedali mi ju a to preto, že anestéziológ je na pôrodnom oddelení dostupný len od pondelka do piatku, v čase od 8. do 16.00 hod. Mimo toho má žena smolu, ak teda nejde o extrémny a komplikovaný prípad. Vtedy niekoho zoženú, no u relatívne bezproblémového pôrodu to žena musí zvládnuť prirodzene.
Toto je prípad mojej pôrodnice, v iných to môže fungovať inak. Pri pôrode bola prítomná len pôrodná asistentka, môj manžel a neskôr sestrička, ktorá vzala dcérku umyť. Lekár prichádza k pôrodu len v prípade vážnejších komplikácií, inak je to skôr na asistentke.
Personál bol úžasný a neskutočne ma podporoval, či už počas pôrodu aj po ňom. V nemocnici sme pobudli tri dni. Šokom boli návštevy. Len pár hodín po pôrode mi pri posteli stál môj muž, svokrovci, manželova teta, švagriná a neter. Všetci naraz.
Počas návštevných hodín bolo oddelenie plné ľudí. Bolo to pre mňa zvláštne a nie veľmi príjemné. Návštevy sa nejak extra nekontrolovali, ale bola som rada, keď skončili a na oddelení opäť zavládol pokoj. Príchodom korony sa však všetko zmenilo.
Dieťa vítajú ružovými alebo modrými stuhami
Ja mám aktuálne za sebou druhý pôrod a jedinou povolenou návštevou bol môj muž na pol hodinku denne. Pri pôrode bol len počas druhej pôrodnej fázy a s negatívnym covid testom. V susednom Mirane je návšteva povolená dokonca len na 15 minút denne.
Keď sme sa konečne vrátili domov, vchodová brána, dvere i náš balkón bol vyzdobený ružovými stuhami. V Taliansku je to tradícia, ktorou sa verejnosti dáva najavo, že k nám pribudol nový človiečik. Pri chlapcoch sa zas všetko zdobí namodro.
Ako to už v Taliansku býva, rodina drží pokope a každý sa teší z jej nového člena. Prvé dni sa teda u nás vystriedalo mnoho návštev manželových bratrancov, sesterníc, tiet... Počas prechádzok s malou nás zas často zastavovali rôzne babičky a susedy, ktoré sa s radosťou pozerali do kočíka a žehnali nám malú. Bolo to pre mňa milé, i keď nezvyčajné.
Na Slovensku je zvykom absolvovať prvú návštevu u pediatra prakticky hneď po návrate z pôrodnice. Tu dieťa vidí lekár, až keď má asi mesiac. Náš vtedajší pediater malú prehliadol, pomeral, pochválil, no keď videl, ako ju doslova počas celej prehliadky dojčím, odporúčal mi dojčiť po 10 minút, každé dve hodiny.
Stále na prsníku
U nás to však nefungovalo a malá chcela byť prisatá takmer stále. S dojčením som sa dosť trápila, no tu panuje skvelá osveta a dojčenie je veľmi podporované. V tom čase fungovalo v miestnom zdravotnom stredisku bezplatné laktačné poradenstvo, kde sa raz týždenne stretávali mamičky spolu s poradkyňami a sestričkami.
Tie nám deti vždy prevážili, skontrolovali, odsledovali nám prisatie, techniku dojčenia a poradili. Názory na dojčenie sa tu menia podľa generácie. Kým náš starší pediater prízvukoval pravidelnosť, tu mi odporúčali dojčiť na požiadanie, i keď to bude možno častejšie, než by som chcela.
Melatonín deťom
Ďalšou nezvyčajnosťou bolo pre mňa odporúčanie, ktoré som dostala na asi päťmesačnej kontrole Cristinky. Lamentovala som totiž nad jej nespavosťou, teda častým nočným budením. Nechcem pôsobiť ako padavka, ale malá sa budila tak 10- až 11-krát za noc a to celé mesiace.
Naša nová pediatrička jej chcela predpísať melatonín. Bolo to zvláštne, keďže v našich „končinách“ som nikdy nepočula o tom, že by takým malým deťom predpisovali hormóny na spanie. Odmietla som to a povedala som si, že to zvládneme aj bez toho, a tak aj bolo.
V našom okolí výborne fungovali materské centrá, ktoré boli riadené rôznymi asociáciami. Veľmi rada som tam chodila, hoci mala dcérka len pár mesiacov. Všetko však prekazila korona (ext. zdroj WHO). Taliansko sa na niekoľko mesiacov úplne uzavrelo. Skončili všetky naše aktivity, prechádzky a výlety. Mali sme naozaj tvrdý lockdown, nemohli sme ani vyjsť na ulicu, takže „udalosti“ ako povinné očkovanie sa pre nás stali jediným momentom, keď sme sa trochu prevetrali a videli iných ľudí.
Lockdown na balkóne
Celé toto obdobie bolo veľmi pochmúrne. Dcérka mala vtedy, našťastie, len pár mesiacov. Keďže bývame v paneláku, našim jediným útočiskom bol balkón, kde som s malou trávila v nosiči celé hodiny. Keď sa oteplilo, na zem som položila deku a hrali sme sa tam. Bol to jediný náš spôsob, ako byť „na čerstvom“ vzduchu.
Úprimne obdivujem všetky mamy, ktoré dokázali prežiť tieto mesiace zavreté v bytoch so staršími deťmi. Keď si predstavím, že by takýto prísny, niekoľkomesačný lockdown nastal teraz, keď ma malá skoro dva roky a chce byť neustále vonku, asi by sme sa obe zbláznili.
Toto obdobie najťažšie prežívali naše najbližšie rodiny – moji rodičia a brat na Slovensku, ktorí len sledovali hororové správy o Taliansku v televízii, ale aj svokrovci, ktorí bývajú len 10 minút od nás. Celý čas sme však boli v kontakte cez videohovor.
Po pár mesiacoch sa situácia, našťastie, začala zlepšovať a tak sa život začal pomaly, ale isto vracať do „normálu“. Dnes žijeme stále v určitých obmedzeniach. Veľa aktivít je neustále blokovaných a situácia sa, rovnako ako na Slovensku, prispôsobuje aktuálnej pandemickej situácii. Ľudia to poväčšine s pokorou rešpektujú a mám pocit, že sú zodpovednejší než na Slovensku.
Národ sa až tak neburcuje, rúško je samozrejmosť a očkovanie prebieha relatívne hladko a rýchlo. Veľa vecí sa zautomatizovalo a byrokracia prešla do online verzie, za čo sme všetci vďační. Školy sa snažia byť otvorené, i keď aj tu je vzdelávací systém v prípade núdze prehodený do online verzie.
Deti v jasliach, mamy doma
Mamičky sa vracajú do práce väčšinou skoro po pôrode. Všetko závisí aj od výšky a dĺžky materskej. Moja bola vysoká, no krátka. Šéf sa mi ozval, či so mnou môže rátať, keď mala dcérka tri mesiace. Odmietla som. S manželom som sa dohodla, že chcem byť doma aspoň do jej dvoch rokov. Keď niekomu spomeniem, že u nás matky zostávajú s deťmi zvyčajne do troch rokov, mnohí sa tomu čudujú, no zároveň to chvália.
Korona však aj tu zamiešala karty a tak je v tomto období mnoho mamičiek doma. Veľkú podporu majú jasle. Panuje tu (v mojom okolí) idea, že dieťa sa ma socializovať a učiť samostatnosti. Veľakrát sú mamy doma bez práce, no drobec je aspoň na pár hodín v jasliach.
V mnohých už deti na obed nespia (sú aj výnimky). Škôlky zväčša fungujú s deťmi po celý deň bez obedného spánku, alebo majú „relax zónu“, kde si deti môžu oddýchnuť, ak to potrebujú. S menšími vidíte na ihriskách skôr starých rodičov.
Mama v Škótsku: Tri-štyri deti sú tu štandardom
Separačná kríza
Moja Cristina si prešla dosť silným obdobím separačnej krízy. Niekoľko mesiacov som sa od nej nemohla ani pohnúť, pretože hneď spustila plač. Prišlo mi to vzhľadom na jej vek prirodzené a vedela som, že to zmizne. Chodila som s ňou do parku, na ihriská medzi deti, no i keď toto obdobie začalo odznievať, neraz som si vypočula, že je to preto, že nie je v jasliach. Veľakrát som sa stretla s poznámkou, že z nej takto vychovám mamičkárku a pod. V tomto som si však stála a stojím za svojím.
Netlačím na pílu a všetkému nechávam voľný priebeh. Cristina má dva roky a začala byť veľmi spoločenská, až teraz sme sa rozhodli prihlásiť ju do jaslí. Ak ju príjmu, nastúpi v septembri. Jasle sú súkromný sektor a ako aj na Slovensku, miesta v nich sú obmedzené. Deti sú vyberané hlavne podľa pracovnej vyťaženosti rodičov, ale i sociálnej a finančnej situácie rodiny.
Vrie vo mne slovenská krv
Taliansko je nádherná krajina, ktorá ma veľa naučila a veľa mi dala, no i napriek tomu sa stále cítim ako Slovenka. Manžel mi neraz navrhol, či by som nechcela požiadať o talianske občianstvo. Nikdy som však nemala potrebu. Hoci sa táto slnečná krajina stala mojím druhým domovom, vždy sa neskutočne teším na Slovensko a čoraz ťažšie sa mi z neho odchádza.
Mám pocit, že tým, že som sa stala mamou, to prežívam oveľa silnejšie. Rozhodne i preto budem svoje deti viesť aj k našej kultúre a tradíciám. Chcem, aby boli hrdé na to, že majú v sebe aj slovenskú krv. To je aspoň nateraz mojím malým-veľkým cieľom.
Viac sa o Simone dočítate na jej blogu