Mama v TOKIU: O tehotenských opaskoch a iných (ne)príjemnostiach tehotných žien

Adriana Takada, Spracovala: Kristína Majerová | 30. apríl 2021
život v Japonsku
foto: archív rodiny

Hmotnosť v tehotenstve sa prísne stráži, mnohí lekári až takmer šikanujú ženy, že nemajú pribrať viac ako 7 až 11 kíl!

Adriana Takada je Slovenka, pre ktorú je Japonsko druhým domovom. Zažila ho ako turistka, študentka, pracujúca, manželka aj matka. V každom období objavila niečo iné a videla ho inými očami. Napriek všetkým mínusom je vďačná, že ho môže stále objavovať a teraz už aj so svojimi synmi. 

Život mamy v Japonsku

Aké to je byť mamou v Japonsku? „Neviem. Neviem preto, že ja som mamou v Tokiu, čo je iné, ako byť mamou v ktoromkoľvek ďalšom meste v Japonsku či na svete. Tokio je úplne odlišná galaxia! Ale aby som to nepreháňala, určité spoločné body tam, samozrejme, sú. Len tie možnosti, tie sú nekonečné! V Tokiu sa dá nájsť úplne všetko. To, čo neexistuje v Tokiu, určite neexistuje nikde inde.“

Tehotenstvo ako privilégium i príťaž

Oficiálne sa mamou v Japonsku žena stáva návštevou mestského úradu. Tam na oddelení pre zdravie okrem gratulácií získava aj brožúrky s informáciami pre matky, tehotenskú knižku, kupóny na zľavu u lekára či tehotenský prívesok.

A po narodení dieťaťa aj jednorazový príspevok 420-tisíc jenov (asi 3 300 eur). Príspevok je všade rovnaký, ostatné benefity si určujú mestá samy a môžu ich použiť na prilákanie mladých rodín. Okrem základných kupónov k lekárovi a zubárovi to bývajú kupóny na tehotenskú jogu či prípravný kurz. Tehotenská visačka je tiež univerzálna, okrúhla s obrázkom matky s dieťatkom v brušku. Budúce mamičky ju nosia zavesenú na taškách, aby všetci videli, že majú nárok na prioritné sedadlá v dopravných prostriedkoch.

Japonkám sa visačka veľmi zíde, pri veľkosti ich brúch by totiž často ani v 9. mesiaci človek nevedel, že sú tehotné. Na druhej strane, ich reálne využitie nie je také ružové ako visačka samotná... Japonci, ktorí sú všade známi ako extrémne úctivý a slušný národ, sa v dopravnej špičke menia na divoké stádo, ktoré nehľadí na suseda.

Na vyhradených miestach sedia takmer vždy muži v najlepších rokoch a nepustia ženu sadnúť ani keď im doslova búcha pupkom do čela. Jeden môj známy Japonec mi povedal, že netušil, aké je ťažké byť tehotná, kým neotehotnela jeho žena a odvtedy si dáva veľký pozor, aby tehotné pustil. 

Suši je dovolené, šikana bežná 

Návštevy u lekára sú zo začiatku každý mesiac, neskôr každé dva týždne a posledný mesiac každý týždeň. Lekára väčšinou nemá žena svojho, či už pri prehliadkach alebo pri pôrode, ide jednoducho k tomu, ktorý má práve službu. Preferuje sa prirodzená cesta, doplnky výživy sa predpisujú minimálne, dbajú hlavne na vyváženú stravu. Dokonca treba pri návšteve lekára vypĺňať dotazník o jedálničku, aby sa uistil, že žena prijíma všetky dôležité zložky potravy.

No a do jedálnička tehotnej patrí aj suši! Treba si len dávať pozor, aby tehotná nejedla príliš veľa rýb obsahujúcich ortuť, ako napr. tuniak. Rovnako je to aj so zeleným čajom. Ten si Japonci neodoprú za žiadnych okolností! Jediné, čo mi ako tehotnej zakázali, boli surové vajcia, surové mäso a surovú pečeň. Čo je v Japonsku súčasťou tých najväčších lahôdok. Hmotnosť sa prísne stráži, mnohí lekári až takmer šikanujú ženy, že nemajú pribrať viac ako 7 až 11 kíl! 

A nie je to jediná šikana, ktorú tehotné ženy v Japonsku zažívajú. Pokiaľ žena robí vo veľmi tradičnej firme, snaží sa tehotenstvo nepriznať najdlhšie, ako je to možné. Očakáva sa, že keď otehotnie, z firmy odíde a jej novým povolaním už naveky bude žena v domácnosti.

Sú firmy, v ktorých je to dokonca také zlé, že existuje špeciálny termín „materské šikanovanie”, ktorým sa snažia „neprispôsobivé” ženy (tzn. také, čo neodídu samy) z práce vyštvať. Samozrejme, existujú aj progresívne firmy, ktoré platia plnú materskú až do troch rokov veku dieťaťa, no tie spiatočnícke sú zatiaľ vo väčšine. Navyše, stále prevažuje celkový pohľad spoločnosti, že žena patrí do domácnosti. Mnohé Japonky však prestanú pracovať rady a dobrovoľne. Niektoré hneď po svadbe. A tie, ktoré pracujú, väčšinou nastúpia na materskú pomerne skoro, už v 7. mesiaci tehotenstva. 

Opasok – povinná ochrana i amulet

Ďalšia „šikana“, hoci zďaleka nie taká nepríjemná ako vyššie spomenuté, súvisí s japonskou poverou, že brucho a členky tehotnej majú byť celý čas v teple. A tak ženy nosia aj uprostred neuveriteľne horúceho a vlhkého leta hrubé ponožky a opasky.

Japonských tehotenských opaskov sa však musím zastať, lebo je to fakt dobrá vec! Moderné opasky veľmi uľahčujú nosenie brušiska a dokonca sú aj také, ktoré neprepúštajú vyžarovanie z mobilov. Tradične sa žena omotávala dlhým kusom látky, v ktorom jej bolo asi akurát tak horúco. No už aj vtedy mal ochrannú funkciu. Tieto tradičné opasky sa totiž kupovali a kupujú v špeciálnych šintoistických svätyniach a slúžia ako ochranný amulet dieťatka v brušku.

Tiež sa v nich dajú kúpiť amulety na ľahký pôrod, alebo úplne na začiatku sa v nich možno modliť za splodenie potomka. Do dnešných dní sú jednými z najnavštevovanejších svätýň v Japonsku. Dokonca aj môj manžel, akože ateista, považoval za dôležité tam so mnou ísť. A nie hocikedy, ale vo vybraný dátum – presne na Deň psa v piatom mesiaci tehotenstva. Je to preto, že psa považujú za zviera, ktoré sa ľahko a rýchlo rozmnožuje, tak aby to aj budúcej mamičke išlo ako po masle. 

Pôrod a šestonedelie v Japonsku

Žena pred pôrodom zvyčajne odchádza bývať späť k svojej matke, ktorá jej pomáha aj prvých pár týždňov po pôrode. Podporuje sa prirodzený pôrod, bez akýchkoľvek utišujúcich prostriedkov. Ak chce žena epidurál, musí oň požiadať vopred. Vlastne všetko sa plánuje vopred a potom sa už ide bez mihnutia oka podľa plánu.

Žena po pôrode ostáva v nemocnici 5 dní až týždeň, niekedy aj dlhšie. A je o ňu kráľovsky postarané! Jedlo v nemocniciach je veľmi chutné a zdravé – pokiaľ teda máte radi japonskú kuchyňu. Sestričky matku obskakujú a ona len leží a oddychuje. Občas ju teda aj učia, ako dojčiť či kúpať. 

Keďže ženy v Japonsku pobudnú v nemocnici dlhšie, odchádzajú zväčša s darčekom – malou drevenou škatuľkou vystlanou vankúšikmi, v ktorej tróni vysušený pupok ich dieťatka. 

Po odchode z nemocnice trávi matka s dieťaťom takmer celý čas doma, je to niečo podobné ako naše šestonedelie, akurát trvá len mesiac. Ak aj potrebuje niečo vybaviť, dieťa postráži babička. Chodiť von s novorodencom čo i len na prechádzku je takmer nevídané.

mama v Japonsku
Pokoj prvých týždňov narúša len oshichiya, siedma noc po narodení bábätka. Je to čas, keď sa oficiálne oznamuje jeho meno. Otec kaligraficky napíše znaky, ktoré mu vybrali a jeho dátum narodenia na biely hárok papiera a zavesí ho na stenu. Rodina si potom dá spolu doma slávnostnú večeru. Je to prvá z mnohých ceremónií v živote dieťaťa. 

Po mesiaci je zvykom vziať dieťa na jeho prvú návštevu šintoistickej svätyne, tzv. omiyamairi. Všetci sa oblečú do tradičných kimon a v úzkom rodinnom kruhu navštívia lokálnu, prípadne svoju obľúbenú svätyňu.

Dieťa dostane požehnanie na prvé roky svojho života a neskôr sa odoberú na slávnostný obed či večeru. Tento míľnik väčšinou tiež znamená začiatok väčšieho socializovania sa matky aj dieťaťa. Matky si nájdu kamarátky s deťmi podobného veku buď vo svojom okolí, alebo dnes už prostredníctvom asi všade rozšírených lokálnych skupín matiek na internete, ktoré tiež slúžia ako poradňa a psychologické okienko. 

Detské herne a parky v Japonsku

V Japonsku sa matky stretávajú najčastejšie v parkoch alebo v tzv. džidókanoch, čo sú mestom zriadené špeciálne zariadenia pre malé deti. Sú v nich miestnosti na rôzne druhy hier, hračky, kreatívne pomôcky a tiež sa v nich konajú hodiny hudby či pohybových aktivít pre každú vekovú kategóriu zvlášť vrátane bábätiek. Všetko zadarmo.

A je ich toľko, že každý má vo svojej štvrti minimálne jeden. Mnohé sú skutočne nádherné aj po architektonickej stránke a majú krásne drevené hračky. Dokonca sa dajú rezervovať na usporiadanie narodeninovej či inej párty. 

Parky sú kategória sama osebe. Také nádherné a rôznorodé parky ako v Tokiu nie sú nikde inde na svete. Okrem tých ozdobných, kde je „len” pekná výsadba, sú rôzne tematické – vlakový, lietadlový, dinosaurový, na čo si len človek spomenie! Ďalšou možnosťou sú múzeá a galérie, ktorých je tiež neúrekom – požiarnické, policajné, námornícke, múzeá vlakov, metra, či klasickejšie ako prírodovedné, vedecké a majú veľa aktivít zameraných na deti rôzneho veku. A ešte sú aj zadarmo alebo sa platí len nízke vstupné. Trochu drahšie sú zoologické záhrady, akváriá či zábavné parky, ale do tých vždy existuje ročný pas a s tým potom tiež vychádzajú lacno. 

Japonská sezónnosť ma najviac fascinuje a s deťmi si ju skutočne užívam. Poetiku a krásu striedania ročných období tu človek vníma ako nikde inde. Japonci tradične rozlišujú 72 sezón a každý týždeň sa tu dá robiť niečo iné. Každý pozná krásu japonských čerešní, no málokto vie, že Japonci sú rovnako posadnutí aj inými kvetinami.

Dávno pred sakurou najviac obdivovali slivky a rovnakú mániu vzbudzujú hortenzie v lete či javory meniace farby na jeseň. Krásu prírody dopĺňajú sezónne festivaly. Prakticky každý deň sa dá ísť na nejaký festival, čím majú deti aj dospelí o zábavu postarané. 

Príkrmy, reštaurácie a lekári v Japonsku

Prvé jedlo začína bábätko jesť 100 dní po narodení pri obrade okuizome. Bábätku sa pripraví veľmi tradičné, plnohodnotné menu obsahujúce pečenú rybu, ryžu s fazuľkami, mušľovú polievku a rôznu zeleninu. Rodičia kúpia kompletnú sadu nových červených riadov pre chlapcov alebo nových čiernych riadov pre dievčatá, aby im toto jedlo naservírovali.

Na slávnostnom podujatí rodičia akože kŕmia dieťa a dúfajú, že mu tým symbolicky zabezpečia dostatok potravy počas celého života. V skutočnosti sa však s jedlom začína podobne ako u nás, približne v 6. mesiaci. Hoci začiatok je rovnaký, jedlo je iné. Prvé jedlo malých Japoncov je, ako inak, základ ich stravy – ryža. Síce rozvarená, ale ryža.

V každom obchodnom dome, múzeu či parku sú detské toalety, plne vybavené a krásne zariadené miestnosti na dojčenie či prebaľovanie. Človek sa nikdy nemusí báť niekam s deťmi ísť. Všade je čisto a bezpečne, až tak, že si môže pokojne nechať otvorenú tašku s peňaženkou či mobilom položenú niekde bez dozoru. Toto je skutočne veľká výhoda, môcť si bez stresu užívať čas s deťmi, nebáť sa za nimi odbehnúť a nechať len tak kočík aj s kabelkou.

Nestrachovať sa, že dieťa pozbiera odpadky, lebo nikde žiadne nie sú! Ani psie výkaly. Keď dieťaťu spadne lyžička na zem, skôr než doznie cinknutie, je tam čašníčka s novou. A pritom podlaha je všade taká čistá, že by sa z nej dalo jesť... Služby sú tu bezkonkurenčne najlepšie na svete. Napríklad keď ide matka k lekárovi či zubárovi, môže si zadarmo objednať stráženie dieťaťa priamo tam. 

mama v japonsku

Japonci nie sú galantní

Na druhej strane, obyčajnú každodennú galantnosť v Japonsku človek čakať nemôže. Nikto, a predovšetkým nie muži, nepomôžu mamičkám vyniesť kočík do schodov, nepodržia im dvere a nedajú im prednosť do výťahu, ani vtedy, keď je hneď vedľa eskalátor! Ale zasa keď niečo vypadne z kočíka, vždy mamičku upozornia, dokonca aj za ňou bežia, aby jej to podali. 

Obliekanie detí je v Japonsku fenomén 

Pre mňa dodnes nepochopiteľný. Hoci na tele majú niekoľko vrstiev, je úplne bežné, že všetky vytŕčajúce časti majú aj v treskúcej zime úplne odhalené! Žiadne čiapky, rukavice a len tenučké ponožky alebo aj úplne bosé nohy! Keď nechám syna u svokry a vrátim sa po neho, je vždy bosý s úplne ľadovými nohami. Vraj aby sa mu nešmýkalo.

Keď bola kamarátka Japonka, mimochodom lekárka, s nami na lyžovačke na Slovensku, niekto sa jej vyhrážal, že na ňu zavolá políciu za týranie detí, lebo boli vonku bez čapíc. Na ihriskách sa dievčatá v zime hrávajú v sukniach a podkolienkach, školské uniformy sú celoročne krátke nohavice a sukne, bábätkám trčia z nosičov holé nohy. A pritom matky také obnažené nie sú. „Matka štýl“ je v Japonsku celoročne dlhé široké gate a dlhé rukávy.

V zime sa tak chránia pred zimou a v lete pred slnkom, lebo v Japonsku je odjakživa najkrajšia pokožka biela. Sú vždy dokonale upravené a učesané, nikdy som nevidela matku vyjsť von v teplákoch či inom športovom oblečení, hoci by išla len na ihrisko pred domom. Špecialita japonských matiek je mať dieťa v nosiči a pred sebou tlačiť prázdny kočík. Alebo jazdiť na bicykli, jedno detské sedadlo vpredu, druhé vzadu. V Japonsku má totiž málokto len jedno dieťa. 

Tradičné rituály v Japonsku

Počas prvého roka zažijú bábätká ešte niekoľko výnimočných udalostí. Deň dievčat alebo Festival bábik sa koná 3. marca a malé dievčatká dostávajú od svojich starých rodičov do daru sadu hina bábik. Tieto bábiky sú veľmi drahé, môžu stáť až niekoľko tisíc eur a budú ich používať počas tohto festivalu celý svoj život, nie je výnimkou, že sa aj dedia.

Sú to nádherné bábiky v kimonách, neslúžia však na hranie, ale na výstavu. Vystavujú sa na schodoch pokrytých červeným kobercom a počet poschodí závisí od zámožnosti rodiny. Základ je cisársky pár, ktorý tróni úplne hore a potom podľa finančných možností nasledujú poschodia dvoranov. 

Chlapci na svoj deň 5. mája dostávajú buď bábiky samurajov alebo samurajské brnenia. Na rozdiel od dievčat však majú aj vonkajšie ozdoby – vlajky v tvare kaprov. Za každého chlapca v rodine jeden kaprík. Všetko sa to robí vo viere, že deti vyrastú zdravé a silné. A, samozrejme, pritom si pochutnávajú na tradičných pokrmoch.

Prvý rok dieťaťa tak ako všade inde zavŕši oslava prvých narodenín. No v Japonsku prebieha inak. Detičky sa na svoje prvé narodeniny prechádzajú alebo plazia s obrovským, takmer dvojkilovým moči zaviazaným v batôžku na chrbte.

Moči je koláčik z lepkavej ryže, ktorý sa v šintoizme považuje za veľmi posvätné jedlo. Konzumuje sa pri rôznych slávnostných udalostiach, vrátane Nového roka, čo je najdôležitejší rodinný sviatok, podobne ako u nás Vianoce. A keďže Japonci Vianoce tradične neslávia, my máme po probléme a nemusíme ich deliť medzi dve rodiny. Naši sú šťastní, že sme každé Vianoce s nimi a ja som šťastná, že moji chlapci zažívajú také Vianoce ako ja, keď som bola malá... 

Míľnik troch rokov

Z detí sa nestávajú len veľkáči, čo nosia kimono, ale v prvom rade veľkáči, čo môžu začať chodiť do škôlky. Začiatok školského aj pracovného roka je v Japonsku v apríli. Deti pritom musia dovŕšiť vek troch rokov pred nástupom do škôlky, ak majú narodeniny čo i len o deň neskôr, musia si počkať doma ďalší rok. Do najpopulárnejších škôlok sa robia dokonca pohovory a prijímacie pohovory! Za normálnych okolností majú prednosť deti z danej štvrte a deti, čo už majú v škôlke staršieho súrodenca.

Tieto klasické škôlky však neslúžia na to, aby tam matky svoje deti odložili a mohli ísť do práce. Práve naopak, miesto odbremenenia môžu znamenať ešte viac práce. Deti sú v škôlke len do 13. – 14. hodiny, škôlky často nemajú obed vôbec alebo len v určité dni a tak im matky musia pripravovať obedárik. Musia „dobrovoľne“ spolupracovať na príprave rôznych podujatí ako škôlkarsky festival či divadelné predstavenie. Musia prísť deti vyzdvihnúť skôr, keď je nácvik evakuácie pri zemetrasení (áno, nacvičujú to už od škôlky, keďže je to doslova životne dôležité). 

Existuje aj druhý typ škôlky, niečo ako celodenná starostlivosť, kde deti môžu ostať až do večera a kde sa od matiek nečaká taká spolupráca, no sem sa dostanú len deti pracujúcich matiek a aj tie majú neraz problém, keďže týchto zariadení je nedostatok a sú, samozrejme, drahšie.

A keďže klasické štátne škôlky majú byť od októbra tohto roku zadarmo, bude to ešte väčší rozdiel. Drahé sú aj uniformy, ktoré navyše vyzerajú ako z minulého tisícročia a v prípade škôlok sú to takmer vždy extra krátke nohavice pre chlapcov, ktoré musia nosiť aj v zime! K tomu prezuvky, ktoré veľmi pripomínajú naše komunistické cvičky a asi sto tašiek a taštičiek rôznych, presne daných rozmerov, ktoré musia matky v ideálnom prípade ušiť, najlepšie ako set.

mama v Japonsku

Taška na plášť, taška na cvičebný úbor, taška na náhradné oblečenie, taška na prezuvky, taška, taška, taška... A ešte môžu k tomu pridať napríklad látkový sedák na stoličku. Samozrejme, všade musí byť vyšité alebo nažehlené meno dieťaťa. Uniformu potrebuje aj matka, a to na prijímací ceremoniál. Všetky matky sa vtedy obliekajú do konzervatívnych kostýmov s perlami.

Škola, krúžky a doučovanie v Japonsku

Vstupom do škôlky pre dieťa začína aj nekonečná reťaz krúžkov a doučovaní. Niektoré premotivované mamy začínajú dokonca ešte skôr. Asi každé dieťa v Japonsku chodí aspoň na jeden šport a hrá na aspoň jeden hudobný nástroj. V škole sú potom tieto aktivity povinné a berú sa smrteľne vážne. Pričom platí, že čím tradičnejší krúžok, tým prísnejšie pravidlá. Doučovania sú kapitola sama osebe a deti často chodia od malička na niekoľko, a to až do večerných hodín. 

Podobne ako pred nástupom do škôlky, aj pred nástupom do školy treba nakúpiť a nachytať množstvo vecí a jednou z nich je randoseru, klasická (a veľmi ťažká) kožená aktovka. Je dosť drahá, ale to zväčša od radosti, že majú prváčika, zasponzorujú starí rodičia.

Takže Elzy ani Tomášov tu na taškách nečakajte. A vlastne ani nikde inde, japonské školy sú v tomto dosť prísne. Žiadne náušnice ani iné šperky, žiadne farbenie vlasov. Len školská uniforma. Deti si musia samy servírovať obedy, dokonca aj umývať triedy a záchody.

S manželom rozmýšľame, že by sme chlapcov dali do medzinárodnej školy, no ešte nie je rozhodnuté. Zatiaľ sa po anglicky ani neučia, my sa totiž snažíme, aby za svoje materinské jazyky považovali slovenčinu a japončinu.

Máme výhodu, že manžel vie po slovensky a ja po japonsky, takže si všetci navzájom rozumieme, aj keď používame metódu OPOL (jeden rodič, jeden jazyk). Aj keď so starším synom sa po slovensky denne rozprávam iba ja, čiže je to preňho menšinový jazyk, zatiaľ mám to šťastie, že vôbec nezaostáva, práve naopak! Určite tomu pomohlo aj to, že som nakoniec ostala doma, hoci som to vôbec neplánovala. Teraz si však neviem predstaviť, že by som normálne pracovala a premeškala by som ten krátky čas s mladším synom, keď preňho znamenám ešte celý svet.

Áno, je to náročné, ale keďže mám aj staršieho syna, už viem, že to vlastne prešlo až príliš rýchlo. A nejaké projekty pritom predsa len chystám, ako výlety po Japonsku pre rodiny s malými deťmi. 

Fotogaléria

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: