15 najotravnejších viet, ktoré by si rodičia mali odpustiť
Ono je to ako so sladkosťami. Každý vie, že sa z nich priberá a že škodia zubom, ale len málokto im vie odolať. A tak si mnohí rodičia neodpustia práve tie vety, ktoré vo svojom detstve tak neradi počúvali od svojich rodičov a z duše ich nenávideli.
Vtedy si hovorili, že svojim deťom nikdy nebudú liezť na nervy takýmito výrokmi. A predsa...
15 najotravnejších viet, ktoré by si rodičia mali odpustiť
1. „Tak ti treba!“
Obyčajnému pripísaniu viny, akým je toto, by ste sa v komunikácii s dieťaťom mali vyhýbať. Vyplýva z neho škodoradosť a rodičovský pocit triumfu. To, čo sa deti z tejto (po obsahovej stránke prázdnej) vety ale nenaučia, je súvislosť medzi ich chybným správaním a z toho vyplývajúcimi dôsledkami.
2. „Radšej to nechaj tak, lebo to pokazíš!"
Ste netrpezliví, že vaša dcéra chce sama poutierať riad a výsledok je voda nakvapkaná všade navôkol a neporiadok? Zahryznite si do jazyka. Nechcete z nej predsa vychovať človeka s nízkym sebavedomím, ktorý je presvedčený, že pokazí všetko, na čo siahne?! Keď už máte pocit, že vaše dieťa nie je z tých najzručnejších, ponúknite sa, že to urobíte spolu.
TIP pre rodičov: Na tieto vety radšej zabudnite a skúste to TAKTO
3. „Choď mi z očí!“
Duša malého dieťaťa je veľmi krehká. Takáto veta môže u neho vzbudiť doslova existenčný strach zo straty rodiča či zo straty lásky zo strany rodiča. Staršie deti už vedia, že tak ľahko sa to zrealizovať nedá, a tak môžu vzdorovať, alebo utiecť z domu. Jednoducho chcú rodičovi ukázať, aké to je, keď zmiznú. Dospievajúci zase po takejto vete tresne dverami, odíde a nabudúce sa nezdôverí.
4. „Ak …, potom uvidíš, čo sa stane!“
Dieťaťu by sme sa vyhrážať nemali. Na zvládnutie konfliktu existujú úplne iné možnosti. Vysvetlite svojmu dieťaťu, že musí vždy konať zodpovedne a držať sa dohody, ktorú s vami uzavrelo. Ak to neurobí, nasledujú vopred ohlásené a zrozumiteľné dôsledky.
5. „To ti vysvetlím, keď budeš starší/ia!"
Toto je pravdepodobne špičkový predstaviteľ medzi výrokmi, ktorými rodičia privádzajú svoje deti do šialenstva. Nie je to fér, lebo aj keď sú pre malé deti niektoré súvislosti ťažko pochopiteľné, nemali by sme im brať odvahu klásť otázky. Pokúste sa namiesto toho odpovedať tak jednoducho, ako je to len možné, a vyhnite sa komplikovaným – pre deti nevhodným (niekedy i zatiaľ nepochopiteľným) – detailom. Tak uhasíte smäd dieťaťa po vedomostiach a posilníte jeho sebavedomie.
6. „Ty si beznádejný prípad!“
Neposudzujte a neodsudzujte správanie dieťaťa takýmto výrokom. Tým mu nepomôžete a len v ňom vyvoláte pocity menejcennosti. Čím častejšie bude dieťa od vás počuť takéto slová, tým viac im uverí a nebude si vôbec dôverovať.
10 viet, ktorými môžeme reagovať na plač, namiesto vety: Prestaň plakať!
7. „Prestaň, PROSÍM ťa!“
„Prosím“ a „ďakujem“ sú síce v rešpektujúcom spolužití základné a dôležité slová, ale najmä u detí je „prosba“ možnosťou požiadavku rodičov splniť, alebo aj nie. Ako náhradu môžeme formulovať požiadavku slovami „Chcel/a by som...“. Napríklad: „Chcela by som, aby si si teraz upratala izbu“, „Chcela by som, aby si s tým prestal“, „Chcela by som, aby si sa teraz poponáhľal“.
8. „Keď tvoji kamaráti skočia do studne, skočíš tiež?"
Pre detskú logiku neexistuje niekedy lepší argument ako: „Ale moji kamaráti to môžu, a ja nie!“ Po obsahovej stránke to možno nie je silný argument, ale kontrovať mu s múdrosťou o skákaní do studne je rovnako nerozumné. Ak chcete svojmu dieťaťu vysvetliť, že rozumné argumenty ho lepšie dovedú do cieľa ako zovšeobecňovanie, mali by ste sa ho pýtať konkrétne. Spýtajte sa ho napríklad, prečo jeho kamaráti chodia spať neskoro, a vysvetlite mu dôvody, prečo to nie je vhodné.
9. „Všetko ti musím trikrát opakovať!“
Veta, ktorú pravdepodobne museli v detstve počúvať súčasní rodičia, ale aj ich rodičia – a to väčšinou bez želaného účinku. Často tieto slová vykĺznu z úst rozhnevaným rodičom bez toho, aby si boli vedomí, že ich vyslovili už po štvrtýkrát. Mnohé deti to už pokladajú za rituál a namiesto poslúchania sa nad tým skôr pousmejú. Väčšinou si pomyslia: „To už dnes hovoríš desiatykrát. A aj tak to nakoniec urobíš sama.“
10. „To mám zasa kričať?“
Rétorická otázka, na ktorú si deti už dávno zvykli a nemá žiaden účinok. Zmenu ňou aj tak nedocielite. Deti buď vedia, že mama alebo otec tak či tak kričať nebudú, alebo sú na krik zvyknuté a bez účinku ho strpia. S x-krát vypočutými frázami, akou je táto, majú rodičia úspech jeden či dva razy, čoskoro však stratia účinok.
3 tipy, ako si udržať chladnú hlavu a nekričať na deti
11. „Ty si taká/ý hlúpa/y!“
To je nepríjemný spôsob posudzovania svojho dieťaťa. Je jedno, či sa správalo zle alebo neposlúchlo váš príkaz. Predtým, ako vyjadrite takéto negatívne hodnotenie dieťaťa, ktoré nie je práve povzbudzujúce pre jeho sebavedomie, mali by ste sa zamyslieť nad vašou vlastnou komunikáciou. Mohlo sa stať, že dieťa urobilo chybu, lebo to už lepšie nevedelo alebo vás nepochopilo správne.
12. „Dávaj si pozor!“
„Buď opatrný!“ To, že si rodičia robia starosti o svoje deti, je normálne a pochopiteľné. Nemali by to však preháňať a deti by nemali cítiť neprimerané obavy rodičov. V opačnom prípade sa jedná o formulácie, ktoré sú banálne a pre dieťa nevýznamné. Lebo takéto vety, ktoré dieťa počúva dookola, brzdia detskú zvedavosť a narúšajú chuť objavovať. Nevedome tak rodičia podporujú strach u dieťaťa, ktoré stráca odvahu a záujem o nové veci a bojí sa, že vďaka novým skúsenostiam zažije sklamanie.
13. „Však počkaj!“
„Už ti nikdy nič nenavarím!“ „Už sa s tebou nebudem nikdy hrať!“ Krátko potom, čo rozhorčení rodičia vyslovia takéto silné slová, začnú sa v nich ozývať pocity viny a želajú si, aby takéto niečo nikdy neboli nevyslovili. Následok je hnev a zúfalstvo dospelých, lebo nad sebou stratili kontrolu. Dieťa má v takejto situácii len jednu možnosť: Usmiať sa a vyčkať. Je síce pravda, že vo väčšine prípadov sú deti najskôr vystrašené, ale vedia tiež, že to rodičom čoskoro príde ľúto a splnia deťom to, čo chceli.
14. „Nepôjdeme...?"
„Nepôjdeme navštíviť starú mamu?“ „Neurobíme si zajtra výlet?“ Načo sa rodičia pýtajú, keď je už dávno rozhodnuté? To, že dospelí takýmto spôsobom jednania vyvolajú v dieťati mrzutosť, neprekvapuje. V konečnom dôsledku tým len predstierajú, že dieťa má právo spolurozhodovať. Tomu však nezostáva nič iné ako ľahostajne prikývnuť alebo sa začať s rodičmi hádať. Preto je lepšie povedať deťom o tom, čo sa plánuje, priamo.
Vety, ktoré by sme deťom nemali hovoriť
15. „Ako dnes bolo v škole?"
Deti, najmä také, ktoré prichádzajú do puberty, sú citlivejšie, ako si niektorí dospelí myslia. Presne vycítia, kedy rodičia namiesto preukázania skutočného záujmu vysúkajú zo seba len prázdne otázky – najmä vtedy, keď sa tie isté otázky opakujú každý deň po škole alebo škôlke. Potom sa cítia ako na výsluchu a väčšinou len pokrčia plecami alebo odpovedia veľmi stroho. Namiesto pýtania sa „ako“ a „prečo“ by mali rodičia voliť iné formulácie viet. „Porozprávaj mi o škole“ alebo „Porozprávaj mi, čo sa dnes dialo v škôlke“. Tak rodičia vyzvú svoje deti k samostatnému rozprávaniu, vlastnej formulácii viet a tým ukazujú, že berú osobnosť dieťaťa vážne.
Pri komunikácii myslite na to, že vaše dieťa je pre vás partnerom a slovne by ste sa ho nemali snažiť „prevyšovať“ a takto i znevažovať. Hovorte spolu otvorene, úprimne, s humorom, ale nie ironicky, až staršie deti chápu zmysel irónie. Namiesto rázneho „Tak ti treba“ využite vysvetlenie, zhodnotenie situácie a vyzvite dieťa, ako chce situáciu napraviť.