Pútanie negatívnej pozornosti: Ako prerušiť začarovaný kruh a neposilňovať negatívne prejavy dieťaťa?
Mnohí rodičia to poznajú. Dieťa využije všetky prostriedky, aby na seba upútalo pozornosť. Ak zistí, že sa to darí nevhodným správaním, začína sa formovať začarovaný kruh karhania, trestov a nikdy nekončiacich výmyslov a prehreškov dieťaťa.
Pútanie negatívnej pozornosti - vidíš ma, mama?
Začiatky bývajú často veľmi nenápadné a zväčša sa objavujú už v ranom veku dieťaťa. Príčinou môže byť aj veľmi živý temperament, aktivita a pohyblivosť dieťaťa. Mnohokrát za začiatkom negatívnych prejavov dieťaťa v staršom veku stojí nejaká závažná zmena v živote alebo súrodenecká rivalita – keď do rodiny k prvorodenému pribudol súrodenec. Dieťa sa snaží upútať na seba viac pozornosti a vybojovať pre seba späť to, čo príchodom súrodenca stráca – výsostné postavenie a veľkú časť maminej pozornosti.
Dieťa veľmi rýchlo zistí, aké správanie na upútanie rodičovskej pozornosti funguje. Často vie vystihnúť tú najcitlivejšiu strunu rodiča a na tú udrie. Je to tým, že citlivo vníma reakcie rodičov. Tak vie presne odhadnúť, čo rodiča najviac vytočí, nahnevá, rozruší. A práve po tomto spôsobe správania bude siahať – tam získava svoju vytúženú moc.
Trénovanie pozornosti v predškolskom veku: Skúste to s dieťaťom takto
Cieľom je nedosiahnuť cieľ (krikom, plačom, hádzaním sa o zem)
Trik je v tom, aby dieťa svojím negatívnym správaním nedosiahlo svoj cieľ. Ak si čokoľvek vydobýja krikom a plačom, nesmie týmito prejavmi dospieť k želanému cieľu. Jednoducho povedané, ak robí cirkus v obchode pre cukrík, nesmie ten cukrík dostať. Hneď ako totiž zistí, že dané správanie k dosiahnutiu cieľa funguje, bude ho používať o to cielenejšie a intenzívnejšie. Naopak, ak zistí, že nefunguje, postupne sa toto správanie vytráca.
Sú však aj zložitejšie situácie. Ak je cieľom dieťaťa dostať vytúženú pozornosť rodiča a siaha práve po negatívnom správaní, nesmie týmto spôsobom pozornosť rodiča získavať. Znie to ako sci-fi scenár – ako je možné nedávať dieťaťu pozornosť, hoci i negatívnu, keď provokuje, správa sa nevhodne, schválne robí niečo zlé? Skúsme sa na to pozrieť – akým spôsobom k takémuto správaniu dieťaťa pristúpiť?
Pozor na to, čo hovoríte o svojich deťoch
„Ej, dnes ale vystrájal! To bolo strašné, čo dnes robilo to dieťa! Katastrofa!“, posťažuje sa mamička kamarátke. „Rozlial vodu, neupratal si hračky, po celom byť je vďaka nemu neporiadok. Okrem toho mi stále všade vylieza a nemôžem ho nechať ani na malú chvíľočku bez dohľadu. Musím mu byť nonstop za pätami!“ Od kamarátky vedie cesta na návštevu k babičke, ktorá sa hneď medzi dverami spýta: „Poslúchal dnes?“ „Vôbec nie! Bol zlý...!“ a nasleduje príliv negatívnych zážitkov dňa z úst matky. Babička sa v dobrej vôli obráti k vnukovi a výchovne ho pokarhá. Dieťa toto všetko pozorne počúva a prostredníctvom toho, ako sa o ňom hovorí, formuje si o sebe obraz.
Som zlý. Som neposlušný. Je po mne všade neporiadok. Mama musí byť stále pri mne. A tak ďalej.
- Jedna kategória informácií, ktoré dieťa o sebe dostáva, je to, čo dostáva priamo. To, čo počuje od vás, a je to určené priamo jemu.
- Druhá kategória informácií je práve to, čo hovoríte o ňom v jeho prítomnosti druhým ľuďom. To, čo o sebe počúva, ale nie je to smerované priamo k nemu. Sú to informácie, ktoré hovoríte o dieťati svojim známym, babičkám, dedkom, kamarátom.
Školská psychologička: Deti sú veľmi krehké, aj keď to navonok často nevidno
Deti citlivo vnímajú práve to, čo sa o nich hovorí
Načúvajú a prijímajú tieto informácie ako súčasť ich sebaobrazu. Existujú aj neverbálne línie, ktoré sú tiež vo vnímaní dieťaťa dôležité, v tomto článku sa však zameriavame len na tú oblasť, ktorá je hovorená. Ako vplýva to, čo si myslíme/hovoríme o dieťati na to, ako sa správa a aké je? Pre dieťa je oveľa dôležitejšie to, čo o ňom hovoríte druhým, ako to, čo hovoríte jemu samotnému. Deti sa prirodzene snažia napĺňať predstavu rodičov – a za zaujímavé považujú to, o čom sa hovorí
Dieťa teda získava dva druhy informácií o sebe a tie sa stávajú súčasťou jeho vnímania seba samého. Tým, že deti majú tendenciu napĺňať predstavy rodičov, snažia sa správať sa v súlade s obrazom seba u rodičov a zároveň v súlade so svojím sebaobrazom. Prirodzene potom siahajú po tom správaní, ktoré púta pozornosť rodičov a je to správanie, o ktorom sa hovorí. Takto vzniká začarovaný kruh negatívneho správania a pútania negatívnej pozornosti. Ak sa o dieťati hovorí v zlom svetle, dieťa sa naďalej bude správať v zlom svetle...
Napĺňa tak predstavy rodičov, správa sa podľa toho, ako ho rodičia vnímajú a zároveň podľa toho, ktoré jeho správanie získava najviac pozornosti.