KEDY bude ZAJTRA? – Ako deťom vysvetliť vnímanie ČASU?

KEDY bude ZAJTRA? – Ako deťom vysvetliť vnímanie ČASU?
21.8.2017 v kategórii Dieťa, autor redakcia Mama a Ja, foto: istockphoto.com

Čo odpovedia dospelí, keď sa ich dieťa opýta, čo je to „čas“? Je to ťažké, lebo deťom „tikajú“ hodiny inak. Ich pojem o čase sa ešte len formuje. Fantázie, hry a sny ešte nie sú narúšané hranicami, termínmi a plánovaním. Kým deti pochopia, koľko trvajú minúty, hodiny alebo dni, prejdú roky.

Pre deti je čas nekonečný. Tešia sa tu a teraz, neboja sa zajtrajška. Vedia sa zahĺbiť do hry, maximálne sa sústreďujú pri tom, keď kladú jednu kocku stavebnice na druhú. Pritom zabúdajú na všetko, čo sa okolo nich deje alebo na to, čo bolo pôvodne ich cieľom.

Vnímanie času: deti a dospelí vnímajú čas úplne inak. TOTO ste možno nevedeli!

Deti majú potrebu objavovať. Vedia sa úplne oddať nejakému okamihu. V protiklade k dospelým však nemajú ešte prehľad o minulých a budúcich časových úsekoch. Tak nevedia napríklad odhadnúť, ako dlho trvá hodina alebo kedy bude zajtra. Pre ne platí len tento moment.

Bábätká nepoznajú pojem času

Tak napríklad: bábätká síce pociťujú hlad a bolesť, ale nevedia ešte,  kedy a že tento stav raz aj skončí. Dôvodom je, že nepoznajú žiadne „predtým“ a „potom“. Len si postupne osvojujú skúsenosť, že sa hlad a sýtosť striedajú. Opakovanie je teda prvým časovým formátom, ktorý bábätká vnímajú. Lebo veci, ktoré sa stále vracajú, im poskytujú oporu.

čas a dieťa

Okrem toho si podľa odborníkov deti zvnútorňujú opakujúce sa časové štruktúry. Príklad: Ak sa uskutočňuje uspávanie každý deň rovnako, môžu už trojročné deti rozprávať, čo znamená časový údaj „večer“: totiž zjesť večeru, vyčistiť si zuby, prečítať si s mamou alebo otcom nejakú knihu a potom ísť do postele.

Dôvodom toho, že deti ešte nemajú vypestovaný pocit času je ten, že 10-mesačné bábätko ani dvojročné dieťa ešte nevedia počítať. Ani nepremýšľajú o čase. Užívajú si teda dni a používajú čas asi tak ako vzduch na dýchanie.

Malé deti sú teda bezhranične šťastné. Vznášajú sa časom a  časový stres dospelých je pre ne neznámym javom. Deti v tomto veku totiž nepoznajú pojem času. Schopnosť dospelých rozlišovať minulosť, súčasnosť a budúcnosť sa rozvíja až neskôr. Malé deti žijú tu a teraz. Poznajú len súčasnosť.

Čas na priamke?

Čas sa posúva po časovej priamke. Postupuje po línií. Beží priamou cestou ako bežec na pretekárskej dráhe. Často sa čas zobrazuje ako šíp. Na ňom možno vykonávať rôzne delenia, napríklad zaznamenať sekundy, hodiny ale i roky. Takéto delenie času, jeho meranie, riadenie ale aj zmocnenie sa ho, charakterizuje moderného človeka, ktorý chce vedieť pomocou hodín všetko presne: „Koľká hodina práve odbila?“

Niektorí vedci za tým vidia strach dnešného človeka, že by mu čas ubehol príliš rýchlo alebo že by ho nevyužil. Ešte horšia je obchodnícka perspektíva: Kto stráca čas, stráca svoje peniaze, svoj majetok.

Ale toto nemá s deťmi nič spoločné  - alebo áno? Odpoveď je veru áno. Lebo chápanie času u detí sa popisuje a posudzuje z pohľadu dospelých. Pri mnohých výskumoch išlo o jednu a tú istú otázku: Ako presne vedia deti odhadovať čas? Niekedy dokonca aj: Koľko trvá podľa detí jedna minúta?

Môže vás zaujímať: Štastný život sa začína v rodine

Bol to známy psychológ Jan Piaget, ktorý popísal vnímanie času u detí celkom presne: Deti majú v porovnaní s dospelými nedostatočne vyvinuté chápanie času. Povedané prísnejšie: malé deti vôbec nepoznajú ubiehanie času na časovej osi.

A tak sú deti do tretieho roku života schopné vytvoriť si len schémy pre bežné činnosti. Vo veku od troch do siedmych rokov majú deti názorné predstavy o čase: Kto je väčší, musí byť aj starší. „Rok je dlhý sedem kilometrov“, myslí si sedemročné dievča.

čas a dieťa

V školskom veku sa dieťa naučí narábať s číslami a rozvíja sa uňho dokonalejšia predstava o čase, ktorá sa už približuje predstavám dospelých: čas sa dá rozdeliť na úseky, čas pozná intervaly, čas sa dá počítať a merať.

Na základe týchto výskumov sa od výchovy požaduje včleňovať deti do časového režimu dospelých: učiť ich presnosti, odvyknúť ich od vyjednávania, ísť včas do postele a vstávať  - to sú potom príslušné požiadavky.

Deň sa člení podľa udalostí

Čas sa teda zo začiatku u detí spája so životnými podmienkami. Deň pre ne nemá 24 hodín, ale člení sa na udalosti ako raňajky, chodenie do škôlky, návštevu starej mamy alebo sánkovačku.

Štvorročný chlapec, ktorý túžobne čaká na svoje narodeniny, nechápe, že potrvá ešte tri dni, kým ich bude oslavovať. Ak mu však mama vysvetlí, že sa musí ešte trikrát vyspať, vie túto dobu odhadnúť lepšie. Tak ako si človek v dejinách uvedomoval deň iba ako trvanie od východu slnka po jeho západ, tak sa deti orientujú podľa udalostí, ak chcú získať predstavu o čase.

Prečo sa z našich životov vytráca trpezllivosť?

V rozvojových krajinách to robia dospelí dodnes. Tam časový úsek netrvá napríklad 20 minút, ale toľko, kým sa uvarí kaša.

Ponáhľaj sa! – bez odozvy

Až keď prídu deti do školy, darí sa im postupne chápať čas nielen ako dobu vymedzenú udalosťami. Počas niekoľkých rokov sa totiž naučili niečo veľmi rozhodujúce: aj keď udalosti nevidia alebo ich samy neprežívajú, aj napriek tomu sa dejú – paralelne k ich vlastnej aktivite.

Mladším deťom toto poznanie ešte chýba. Preto mnohé rodičovské vyzvania končia v prázdne. Napríklad, keď mama prosí trojročnú dcéru, aby sa ponáhľala s obliekaním, lebo inak zmeškajú autobus do škôlky. Pre dievčatko jestvuje autobus až  vtedy, keď ho skutočne uvidí. Dovtedy nemá žiadnu predstavu o tom, že autobus je už na ceste a odrátava si jednu zastávku za druhou, kým si ona oblieka bundu a obúva čižmy.

Aby dieťa pochopilo, že sa môžu diať udalosti paralelne, potrebuje životnú skúsenosť. Až keď ju majú, podarí sa deťom vybudovať pocit času. Potom si vytvoria pomocou svojich piatich zmyslov akési vnútorné hodiny.

V približne šiestich rokoch postupne chápu, čo znamená ponáhľať sa. A až ako osemročné pochopia správne, čo to znamená byť presný – aj keď sa už dávno predtým naučili určovať hodiny. Teraz napríklad vedia, že si ráno musia naplánovať dostatok času na raňajky a čistenie zubov, aby prišli do školy načas. A to je enormný výkon. Dieťa teda musí samo zhodnotiť, koľko času potrebuje na svoje činnosti.

dieťa a čas

Deň má 24 hodín

V základnej škole sa potom deti učia, že sa čas dá merať. Aj to, že deň má 24 hodín – a to v každom mieste sveta. Včera a dnes sa stávajú dostupnejšími.

Staršie deti chcú už vedieť, aké to bolo, keď boli bábätkami. Čoskoro sa objaví záujem o veci v ďalekej budúcnosti a aj o čas pred vlastným narodením dieťaťa. Mnohé deti potom považujú za vzrušujúce, keď si môžu listovať v rodinnom fotoalbume. Ďalšia možnosť, ako synovi či dcére znázorniť jeho alebo jej život a rodinný príbeh je časový harmonogram na stene. Na ňu možno pripevniť dôležité udalosti a priložiť fotky alebo vlastnoručne maľované obrázky.

Zabudnime na chvíľu na čas

Vnímanie času sa postupne približuje vnímaniu dospelého človeka. Deti staršieho školského veku vedia byť presné a ponáhľať sa. Vedia, že sa musia ešte raz vyspať, keď im mama rozpráva, že zajtra príde na návštevu babka s dedkom.

Aj keď je tento proces veľmi pozitívny, jednu vec pri tom dieťa stráca: tou je schopnosť plne sa koncentrovať na nejaký okamih. Namiesto toho si rýchlo osvojujeme pocit, že sme v časovej tiesni alebo že nám čas uteká. Vedomie nedostatku času stojí v našej spoločnosti väčšinou v popredí. Preto je správanie sa detí, ktoré zabúdajú na čas, pre rodičov aj určitou šancou.

Keď sa vie dieťa na niečo sústrediť, je to niečo nádherné a určite nejde o mrhanie časom. Rodičia by sa mali preto občas oddať tejto bezčasovosti a užívať si vzácne okamihy so svojimi deťmi!

4 tipy, ako sa možno vyhnúť neustálym kolíziám medzi prežívaním času u detí a dospelých:

Kto má deti vie, že ich môže napomínať aj prosiť, aby robili veci rýchlo. Môže im vysvetľovať, prečo sa musí ponáhľať, stále dokola, deň čo deň. Aj tak to nie je nič platné. Rodičia preťažujú svoje deti dokonca aj vtedy, keď od nich vyžadujú dospelácke zaobchádzanie s časom.

1. Nehnevajte sa, keď sa vaše dieťa neponáhľa aj napriek napomínaniu.

Nerobí to preto, aby vás „vytočilo“, ono jednoducho nevie konať inak. Ujasnite si aj: Pobádanie k rýchlosti a presnosti sa bude ťahať celým detstvom. Namiesto toho, aby ste rozkázali dieťaťu, že sa má prichystať do škôlky za 15 minút, mali by ste mu ponúknuť pomoc alebo paralelne s ním mu oblečte bundu a čiapku.

Prečítajte si aj: Zasnené dieťa: problém?

Čo deti mimoriadne motivuje, je súťaženie. Vyzvite teda svojho syna alebo dcéru na malú súťaž. Kto bude stáť na chodbe oblečený ako prvý? Takýmto súperením deti zistia aj to, čo znamená rýchlo niečo vybaviť.

2. Zabezpečte, aby mohlo dieťa vnímať čas svojimi zmyslami.

Môžete napríklad natiahnuť budík a povedať dieťaťu, že sa môže hrať dovtedy, kým nezazvoní budík. Potom si musí ísť do kúpeľne vyčistiť zuby. Druhý príklad: Nemôže sa už vaše dieťa dočkať, kým bude môcť ísť na víkend k starým rodičom? Nakreslite na papier pre každý deň jednu guľôčku a vždy ráno po prebudení ju smie dieťa prečiarknuť.

3. Zaveďte rituály.

Ak sa udalosti opakujú, dodáva to deťom istotu. Ak napríklad vie, že hneď po obede si pôjde robiť domáce úlohy, nebudete s ním musieť denno-denne diskutovať o tom, kedy si ich pôjde urobiť. Okrem toho zistíte, že veci, ktoré sa dejú pravidelne, pôjdu lepšie od ruky – vám aj vášmu dieťaťu. Všetko, čo je nové, si vyžaduje viac času.

4. Naplánujte si dostatok „tlmiacich zón“, lebo práve s deťmi sa mnohé veci stávajú nepredvídateľne:

bábätko má plnú plienku, dvojročné dieťa vyleje pohár s mliekom... Ak si však vo vašom dennom pláne vymedzíte krátke extra chvíle, nedostanete sa do časovej tiesne a podarí sa vám aj ráno načas opustiť byt.

Ako deti trávia voľný čas? Neradi sa nudia, ale...
Žena doma: Využite svoj čas

čas a dieťa