Prečo sa z našich životov vytráca trpezllivosť?

Prečo sa z našich životov vytráca trpezllivosť?
2.12.2016 v kategórii Mama, autor Marika Koscelníková, foto: istockphoto.com

Čakanie na čokoľvek je pre mnohých z nás problém. Chceme mať všetko naraz a hneď. Pri pokladni v obchode sa postavíme do radu a vo chvíli, keď si starší človek hľadá v peňaženke drobné, začneme nespokojne hundrať. Strácame trpezlivosť.

Sme netrpezliví na život

Nespokojnosť sa šíri ako nákaza. Jeden začne, druhý sa pridá a pokladníčka vyberá rýchlo zo starcovej dlane centy. Nemáme čas čakať. Nielen v rade pri pokladni. Nemáme trpezlivosť čakať ani na emailovú odpoveď, na dobré počasie, na toho pravého, na prvé kroky či slová svojich detí. Chceme to, čo požadujeme a chceme to ihneď! Sme netrpezliví na život.

Prečo sme stále menej a menej trpezlliví?

Digitálna technika, mobily, fotoaparáty, e-maily a iPody, sociálne siete, to všetko mení náš život. Umožňuje nám okamžite vidieť výsledok. Nemusíme čakať, kým sa film vyvolá, niekto nám odpíše na list, či sa dočkáme telefónneho spojenia s blízkymi.

To všetko v nás podnecuje túžbu a snahu po okamžitom uspokojení aj v ostatných oblastiach života. Viacero vecí v bežnom živote zvládneme vďaka technike omnoho rýchlejšie. Moderné technológie šetria náš čas a my sme zabudli trpezlivo čakať. Chceme byť pánmi situácie a ak to tak nie je, strácame istotu.     

Pre nás ženy je veľkou skúškou trpezlivosti deväťmesačné čakanie na deň, keď príde na svet nový človek. Vieme, že to tak musí a má byť. Že každý týždeň sa malé stvorenie v našom brušku mení, rastie, dozrieva.

Potrebuje každučký deň na to, aby bolo schopné prežiť. Aj v tejto oblasti už technika pošteklila našu trpezlivosť. Chceme mať fotku od prvého možného záberu. Chceme vedieť pohlavie. Chceme vidieť tváričku. Či sa narodí zdravé.

 

Zasahujeme a ovplyvňujeme dokonca aj to, kedy sa narodí. Práve tých deväť mesiacov je pre nás časom, keď si môžeme uvedomiť, že čakanie prináša svoje výsledky. Že čas, ktorý strávime čakaním, má svoj dôvod. 

Materstvo nás trpezlivosti naučí. Alebo NIE?

Byť vytrvalé, keď sa budí v noci každú hodinu, keď cez deň nespinká viac ako dvadsať minút, keď rozhadzuje jedlo a jeho neustály plač nám vháňa slzy do očí. Snažíme sa pochopiť, že nejde o boj kto z koho.

Dieťa nebojuje, dieťa potrebuje. Ako matky čakáme. Kedy začne sedieť, chodiť, rozprávať, cikať do nočníka a ak náhodou „mešká“ za ostatnými deťmi, máme strach. Dieťa nás naučí, že čas nie je podstatný. Že potrebuje trpezlivú mamu na to, aby všetko zvládlo ľahšie. Hovorí nám „spomaľ“. Hraj sa so mnou. Zastav sa aj ty pri kamienku. Skoč do mláky. Sleduj chrobáka.

Prečítajte si: Pre všetky mamy: Rady, ako zvládať každodenný stres

Dieťa sa učí reagovať na životné situácie aj na základe toho, čo vidí u svojich rodičov. Odpozoruje, že znervóznieme, ak dlho čakáme na križovatke, pri pokladni v obchode, u lekára či na autobus. Naučí sa od nás nemať čas čakať. Naučí sa byť netrpezlivý.

    

Trpezlivosť, teda schopnosť načas odložiť svoje túžby, je vzácna vlastnosť

V šesťdesiatych rokoch bol na Stanfordskej univerzite uskutočnený experiment, ktorý skúmal silu vôle u štvorročných detí. Položili pred nich veľký cukrík maršmelov. Potom im povedali, že ho môžu zjesť hneď. No ak počkajú 15 minút, môžu dostať dva cukríky maršmelov.

Niektoré deti zjedli cukríky maršmelov hneď, niektoré vydržali čakať pár minút, kým ich zjedli, ale len tridsať percent detí bolo ochotných čakať. Po rokoch sa k deťom, ktoré sa zúčastnili na experimente, vrátili.

Pokus odhalil zaujímavý vzájomný vzťah. Deti, ktoré nevedeli počkať a cukríky zjedli hneď, neskôr vo svojom živote zápasili s ťažkosťami a mali viac problémov so správaním sa, kým tie, ktoré vyčkali, získali vyššie vzdelanie a mali vyšší príjem a lepšie fungujúce vzťahy.

Z jednoduchého pokusu s deťmi a cukríkmi maršmelov, vznikla významná štúdia.  Dokazuje, že schopnosť čakať – byť trpezlivý – je kľúčovou povahovou črtou, ktorá môže predurčovať neskorší úspech v živote. (Jonah Lehrer, „Don’t! The Secret of Self-Control“)

Už naše staré mamy vedeli, že čas všetko lieči a najlepším riešením väčšiny problémov je práve trpezlivosť. Snažme sa počkať, kým dozrieme na veci, po ktorých túžime. Ako napísal  Antoine de Saint-Exupery:

Neprosím o zázrak, Pane, ale o silu pre všedný život.

Nauč ma umeniu malých krokov.

Sprav ma vynaliezavým a vynachádzavým, sprav ma sebaistým v správny čas.

Obdar ma jemnocitom, aby som dokázal odlíšiť prvoradé od druhoradého.

Prosím o silu disciplíny a miery, aby som len tak neprekĺzol životom a svoje dni si rozumne rozdelil; aby som neprespal záblesky svetla a vrcholy a aby som si aspoň tu a tam našiel čas na umelecky zážitok.

Dovoľ mi utvrdiť sa v tom, že snívať o minulosti či budúcnosti mi nepomôže.

Pomôž mi čo najlepšie zvládnuť to, čo je najbližšie, pomôž mi považovať práve prežívanú hodinu za najdôležitejšiu.

Ochráň ma pred naivnou vierou, že v živote musí ísť všetko hladko.

Daruj mi triezve poznanie, že ťažkosti, porážky, neúspechy a sklamania sú prirodzenou súčasťou života, že vďaka nim rastieme a dozrievame.

Pripomínaj mi, že srdce sa často stavia proti rozumu.

Pošli mi v pravej chvíli niekoho, kto má odvahu povedať mi pravdu s láskou.

Chlieb náš každodenný daj mi pre telo i dušu, prejav Tvojej lásky, priateľské echo a aspoň tu a tam náznak, že som užitočný.

Viem, že veľa problémov sa rieši nekonaním; daj, aby som vedel čakať.

Nech vždy nechám Teba i ostatných dohovoriť.

To najdôležitejšie si človek nehovorí sám, to najdôležitejšie mu býva povedané.

Ty vieš, ako veľmi potrebujem priateľstvo. Daj, aby som dorástol do tejto najkrajšej,

najťažšej, najriskantnejšej a najnežnejšej záležitosti života.

Vnukni mi pravú chvíľu a pravé miesto, kde môžem zanechať balíček dobra – slovami, či bez slov.

Chráň ma pred strachom, že by som mohol premárniť svoj život.

Nedaj mi to, čo si želám, ale to, čo potrebujem.

Nauč ma umeniu malých krokov!

Prečítajte si: Viete ako relaxovať tak, aby si vaše telo naozaj oddýchlo?