Deti nie sú našimi partnermi: Za kvalitu vzťahu nesie zodpovednosť vždy dospelý, nie dieťa
Toto je potrebné si uvedomiť. Na rozdiel od partnerských vzťahov, kde sú obaja partneri zodpovední za to, čo sa deje v rámci ich vzťahu, v tomto prípade nesie zodpovednosť vždy dospelý. Deti nie sú schopné a ani by nemali byť nútené niesť túto zodpovednosť.
3 dôvody, prečo deti nie sú našimi partnermi vo vzťahu
1. Nie sú psychicky a emocionálne zrelé
Deti sa stále len učia chápať svoje vlastné emócie a potreby. Ako môžu byť schopné pochopiť a reagovať na emócie dospelých, keď utápajú vo svojich vlastných? Neočakávajme od detí reakcie, na ktoré ešte nedozreli.
2. Vedie rodič nie dieťa
Rodičia sú tí, ktorí určujú smer a vymedzujú hranice, ale zároveň poskytujú dieťaťu podporu a bezpečie. Dieťa potrebuje vedieť, že dospelí sú tam na to, aby ich viedli a chránili. Často sa hovorí o emocionálnej dostupnosti rodiča - som tu pre teba, môžeš sa na mňa obrátiť bez ohľadu na to, ako sa cítiš a čo si spravil. Aktívne počúvajte dieťa, reagujte aj na neverbálne signály a emocionálne výrazy. Dieťa potrebuje vedieť, že ste tu pre neho a rozumiete mu. Zároveň vo vás musí mať istotu, že viete, čo robiť.
3. Rodič je ten, kto si vie zachovať chladnú hlavu a stanovuje hranice
Konflikty sú prirodzenou súčasťou každého vzťahu, vrátane toho medzi rodičom a dieťaťom. Podľa doktora Johna Gottmana, zakladateľa Gottmanovho inštitútu, je dôležité, aby rodičia počas konfliktu zostali pokojní, prejavili porozumenie a hľadali riešenia, ktoré sú pre obe strany prijateľné. Stanovovanie hraníc by malo byť jasné a konzistentné, ale zároveň láskavé a rešpektujúce.
Vzťahy dieťa – rodič nemôžu byť za každých okolností rovnoprávne
Dieťa nemôže byť vždy rovnoprávnym partnerom dospelých – deti sa samozrejme musia primerane podieľať na rodinnom dianí a zúčastňovať sa na rozhovoroch o veciach, ktoré sa dotýkajú všetkých. Ale výsledné riešenia a rozhodnutia sú vo väčšine prípadov výsledkom názorov a úsudkov dospelých a deti sa s tým musia vyrovnať.
Nemá význam pýtať sa trojročného dieťaťa, aké auto si má rodina zaobstarať alebo kde by bolo najlepšie stráviť letnú dovolenku. Je vhodné začať s rozhodnutiami, ktoré sú v podstate bezvýznamné: „Mám pripraviť na večeru krupicovú kašu alebo párky? Oblečieš si na narodeninovú párty červený alebo modrý sveter?“ Postupne môžete stupňovať: „Pôjdeme cez víkend do bábkového divadla alebo do cirkusu?“
Viac praxe a príkladu, menej vysvetľovania
Deti sa učia najmä napodobňovaním. Neustály príval výčitiek a vysvetľovaní spôsobí, že dieťa sa cíti hlúpe a zlé. Deti sa učia pozorovaním a experimentovaním, čo je primerané správanie v ich veku. Sledujú vaše reakcie, skúšajú, čo sa stane, ak... Vy im dávate svojím správaním návod, ako reagovať v určitých situáciách. Často chceme od detí, aby boli "ukážkové" a pritom nič také doma nezažívajú a nevidia. Menej teórie a viac praxe pomôže.
Keď dospelí neprevezmú zodpovednosť, pripadne to dieťaťu, čo je preň však preťažujúce a mätúce. Nevzdávajte sa zodpovednosti za to, ako vyzerá váš vzťah s dieťaťom.
Rovnoprávnosť a vzájomné rešpektovanie osobností sú dve rôzne kvality. Vzájomne sa môžu rešpektovať aj ľudia, ktorí nie sú z pozície životnej situácie rovnocenní. Vzťah rodič-dieťa nemôže byť vždy demokratický, ale môže byť založený na vzájomnom rešpekte a pochopení.
