Zvládne to moje dieťa? 5 situácii, ktoré bežne riešia rodičia
Koľko pomoci od nás ešte potrebujú? A čo všetko už môžu zvládnuť samé?
Obdobie 12 – 24 mesiacov je pre dieťa i rodičov veľkou zaťažkávajúcou skúškou. Rodičia často hovoria o svojich deťoch ako o „nezvládnuteľných“, neposlušných či náročných. Príčinou je ich tvrdohlavosť, záchvaty vzdoru a neschopnosť prijať akékoľvek obmedzenie.
Ale málokto vie, že aj dieťa prekonáva ťažké obdobie: musí sa naučiť vhodne sa správať, zdokonaľovať svoje schopnosti a najmä vyrovnať sa s potrebou závislosti a zároveň nezávislosti (svojbytnosti, samostatnosti), ktoré si vzájomne odporujú. Preto sa nemožno čudovať, že sa dieťa ťažko rozhoduje a často odmieta i to, čo vlastne samo chce.
5 situácii, ktoré bežne riešia rodičia
Ako je to teda s 1 – 2-ročnými deťmi? Koľko pomoci od nás ešte potrebujú? A čo všetko už môžu zvládnuť samé?
1. Hojdanie, šplhanie po preliezačkách, šmýkanie – je to nebezpečné?
Z pohľadu dieťaťa: Simonka, 19 mesiacov, má novú záľubu: vlastné telo. Čo všetko sa dá s touto podivnou vecičkou vykonávať! Konečne má rúčky dosť pevné na to, aby vyliezla hore po rebríku šmykľavky. A bude jej zasa tak čudne, keď sa zavesí na preliezačke dolu hlavou? A čo sa stane, ak vylezie na ramennej hojdačke až do prostriedku?
Z pohľadu rodičov: Simonkin otec je uveličený: Kam všade jeho malý drobec vylezie! Neustále je jej v pätách pre prípad, že by potrebovala pomoc. Keby sa jej niečo stalo, vyčítal by si to. Ale na druhej strane: Ako má jeho dcéra spoznávať svoje telo a hranice, ak si všetko sama nevyskúša na vlastnej koži?
Z pohľadu odborníka: Pohyb a duševný vývoj sú u batoliat úzko prepojené. Deti smú robiť malé chyby, iba tak môžu rozvíjať svoju motoriku. Prílišné ochraňovanie dieťaťa spôsobí pravý opak: Dieťa bude neisté, bojazlivé – a v podstate nešikovnejšie ako jeho rovesníci. Zasiahnuť by mali rodičia len vtedy, keď sa dieťa dostane do vážneho nebezpečenstva. Ani vtedy však netreba urobiť paniku a skríknuť na dieťa – inak spadne z hojdačky len preto, lebo sa vydesí. Stačí len povedať „stop“ a potom dieťaťu v pokoji vysvetliť, čo sa mohlo stať.
Na druhej strane – ak je dieťa zdržanlivejšie, má to svoj dôvod – ono samo cíti, že ešte nie je tak ďaleko, aby bolo odvážnejšie. Nesnažte sa ho neustále navádzať na náročnejšie kúsky! Devízou je nechať mu čas a možno mu ukázať, ako to robia ostatné deti. Deti odpozerajú rôzne pohybové činnosti najľahšie od rovesníkov.
2. Môžeme si urobiť víkend len vo dvojici a nechať ročné dieťa u babky?
Z pohľadu dieťaťa: Filip, má niečo vyše roka, cíti, že sa niečo chystá. Mama zrazu neustále rozpráva o babičke a tvári sa pritom veľmi vážne. Čo robiť? Najlepšie bude mamu viac nespustiť z očí.
Z pohľadu rodičov: K Filipkovým prvým narodeninám dostala jeho mama darček: poukaz na víkend do Tatier. S manželom, bez dieťaťa. Filip by mohol zostať u svojej babky. Znie to ako sen: môcť jesť konečne opäť v pokoji v reštaurácii, mať trochu času len jeden pre druhého. Ale môžeme to urobiť nášmu synovi? Nenaruší sa tým naše vzájomné puto? Smieme byť takíto egoistickí?
Z pohľadu odborníka: Či ročné dieťa zvládne takéto odlúčenie, závisí od viacerých faktorov. Po prvé od vzťahu matka – dieťa. Ak Filip doteraz vnímal mamu ako spoľahlivú a láskavú, je veľmi pravdepodobné, že je – ako odborníci hovoria – „bezpečne pripútaný“. Potom síce odlúčenie v jednom okamihu bolí, ale dieťa verí tomu, že mama opäť príde.
Druhým faktorom je temperament: Objavovacie a nebojácne typy znášajú odlúčenie od rodičov ľahšie ako deti, ktoré citlivo reagujú na rôzne zmeny. A potom je tu ešte jedna nie nepodstatná vec: Ako dobre Filip pozná babku starú mamu. Čím je Filip viac oboznámený s babkou a jej bytom, tým lepšie sa u nej bude cítiť. A rozhodujúce je aj to, že čím viac sú si mama a otec istí svojím rozhodnutím, tým lepšie to bude znášať aj ich syn. Ak Filip vycíti u svojich rodičov strach a výčitky svedomia, bude to pokladať za svoje ohrozenie: Ak sú mama a ocko takí ustarostení, musí to byť niečo strašné, čo sa mi chystajú urobiť. Psychológovia odporúčajú metódu pomalých krokov: Mama môže napríklad s Filipom občas u babky prespať. Ak bude mať so sebou dôverne známe veci ako napr. svoju posteľnú bielizeň, upokojí sa rýchlejšie.
Ak ani po takýchto opatreniach nemajú rodičia dobrý pocit, musí výlet ešte počkať. O rok budú Tatry rovnako pekné.
10 tipov pre rodičov: Keď sa dieťa „drží maminej sukne“
3. Moje dieťa sa nehrá s inými deťmi – nie je niečo v poriadku?
Z pohľadu dieťaťa: Lenka (1 a pol roka) sa čuduje. To, že ocko pozerá v sobotu popoludní so svojím kamošom Maťom futbal – OK. Ale čo si má počať s tým cudzím dieťaťom vo svojej detskej izbe? A hlavne čo to tejto Karolíne zišlo na um, prehrabávať sa v jej škatuli s hračkami?
Z pohľadu rodičov: Otcovia sa tiež čudujú. Prečo sa ich rovnako staré dcéry nevedia spolu zabaviť aspoň jeden polčas? Urobili sme niečo zlé? Nevychovávame z nich malé egoistky? A čo máme urobiť, aby si našli k sebe cestu?
Z pohľadu odborníka: V druhom roku života sa deti v skutočnosti spolu ešte nehrajú. Skôr sa hrajú vedľa seba. Keď si 1,5-ročné deti vymenia formičky a vedierka do piesku, je to prvý krok k spoločnej hre. To, čo platí pri učení chodiť a rozprávať, sa dá aplikovať aj pri sociálnej hre: Sú deti, ktoré to zvládnu veľmi skoro, a potom aj také, ktoré si dávajú načas.
Deti, ktoré chodia do jaslí alebo majú mladších súrodencov, sú o krok vpred: Musia sa už čoskoro vysporiadať s otázkou „moje“ a „tvoje“ a imitujú hru väčších detí. Lebo aj sociálnemu správaniu sa treba učiť. Malým sólistom pomôže, keď budú môcť navštevovať skupinu detí – napr. v materskom centre, na detskom ihrisku, plávaní a pod. A odporúčanie pre oboch otcov: Zabávať vaše deti ani im pomáhať nájsť spoločnú reč nemusíte. Ale nemali by ste sa ani hnevať, ak si jedno z dievčat bude chcieť radšej pozrieť futbal na otcových kolenách.
4. „Vydrž chvíľu!“ – Môže sa dvojročné dieťa učiť trpezlivosti?
Z pohľadu dieťaťa: 22-mesačnému Tobiasovi je srdečne jedno, že jeho mama práve telefonuje so svojím daňovým poradcom. Chce sa totiž s mamou hrať. Teraz – a nie až o 5 minút. Lebo päť minút môže trvať prekliato dlho.
Z pohľadu rodičov: Tobiasova mama je naštvaná. Robiť si poznámky s dieťaťom na rukách nie je jednoduché. Mohol by to v takmer dvoch rokoch už svojím malým rozumom pochopiť. Alebo nie? Čím viac ju ťahá za rukáv, tým je nervóznejšia. Až kým sa chlapec nerozplače. A jej k tomu tiež veľa nechýba.
Z pohľadu odborníka: Deti v druhom roku života ešte nemajú vypestovaný cit pre vnímanie času. Pre ne je enormnou námahou, keď sa majú zabaviť samé 15 minút. Až od druhých narodenín si deti postupne rozvíjajú predstavu o dejoch a ich trvaní. Na druhej strane sa môžu ako takmer dvojroční učiť, že nemusia byť vždy stredobodom pozornosti. A že je realizovateľné, aby vedeli svoje želania na krátky čas odložiť.
Primeraným riešením je zapojiť netrpezlivých drobcov do činnosti. Ak dostane Tobias do ruky detský telefón alebo starý mobil, potom môže preklenúť čas „telefonovaním“. Alebo keď má dvojročné dieťa čakať ešte hrozne dlhú štvrťhodinu, kým bude hotový obed, môže medzitým pomôcť prestrieť stôl alebo si môže spolu s mamičkou zaspievať pesničku. A ak je jeho hlad taký obrovský, že už nevydrží, dajte mu do ruky kúsok jablka ako predjedlo.
5. „Moje vedierko, moja lopatka, moje hrabličky!“ – Čo robiť, keď sa deti hádajú?
Z pohľadu dieťaťa: Janka, 20 mesiacov, uteká nahnevane celá bez seba k svojej mame. Veľký chlapec jej v pieskovisku zobral krhličku! Ale ona ju teraz nevyhnutne potrebuje. Ide o životne dôležitú vec, presne ako jej kočík pre bábiky a zelené hrabličky.
Z pohľadu rodičov: Prvý impulz Jankinej mamy bol ten, že jej malé, nevinné dieťa sa stalo obeťou zákerného činu a ona musí ihneď zasiahnuť. Druhá myšlienka sa týkala toho, že by Janka nemala takto reagovať. Veď tu všade okolo leží kopec iných hračiek! Tretia myšlienka: Mám sa medzi deti miešať?
Z pohľadu odborníka: Človek by mal brať zúfalstvo dieťaťa v takejto situácii vážne. Ono sa zdá, že ide len o krhličku z umelej hmoty za jedno euro – ale Janka to vníma inak – od tohto momentu závisí jej pokoj na duši. V tejto fáze detského vývinu môže byť obľúbený predmet pre dieťa taký dôležitý ako jeho časť tela a jeho strata sa rovná amputácii. Preto si ešte hádajúce sa deti nevedia celkom poradiť bez dospelých. Títo však nemajú preberať úlohu sudcu, ale sprostredkovateľa. Ak sa mama postaví pred chlapca s obranným inštinktom a žiada krhličku späť, ukazuje tým svojej dcére asi toľko, že konflikty sú niečím hrozným a negatívnym. Ale poslať dievčatko, aby si to vybavilo samo asi tiež nie je najlepším riešením. Lepšia je tretia cesta: ísť spolu za chlapcom a „vyjednávať“. Možno má veľký chlapec pekné modré vedierko, ktoré by si mohla Janka na chvíľu zobrať namiesto svojej krhličky. Potom Janka pochopí, že ľudia majú rôzne záujmy – ale za to je ešte možné nájsť určité riešenie.
Aj striedanie si hračiek je dobrý nápad. Deti mladšie ako dva roky ale tieto princípy ešte celkom nechápu, podarí sa im to až v predškolskom veku. Napriek tomu je vhodné oboznamovať ich už v ranom veku s takouto taktikou a potom sa v určitom období podarí, že sa deti spolu zahrajú na pieskovisku aj bez sácania a bitiek.