Poradňa detského psychológa

2,798 otázok

Na otazky odpovedá psychologicka.

ARCHÍV: Poradňa uzamknutá 

Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.

  • Dotaz

    , Autor: odbornik2

    Dobrý deň!
    Pred dvoma týždňami k nám prišlo dieťa, ktoré sme si vzali do pestúnskej starostlivosti, predtým bola v detskom domove a umiestnená v profi rodine, kde boli ešte ďalšie 3 deti v profi a jedno v pestúnstve. Má 2,5 roka ,celkom dobre sme si na seba zvykli aj deti aj dieťa na deti a na nás problém ale je pri zaspávaní a niekedy aj v noci, kedy si búcha hlavičku o postieľku a navyše je schopná robiť v nej aj skoky zo strany na stranu. Kde by mohol byť problém a hlavne dá sa tomu pomôcť napríklad zvýšeným osobným kontaktom ako matka s dcérou alebo tak, lebo by to možno mohlo byť prejavom nedostatkom lásky s obdobia predtým? Ďakujem

    Odpovedá: Psychológ

    Takéto správanie sa môže u detí, ktoré nevyrastajú v štandardných podmienkach, objaviť. Sú zvyčajne prejavom strádania, emocionálneho, sociálneho i podnetového (poznávacieho) a slúžia dieťaťu jednak na upokojenie, ako náhradná činnosť atď.
    Dostatok telesného kontaktu (túlenie, hladenie, sedenie na kolenách, masáže (jemné hladenie) a primerané sýtenie ostatných potrieb by mohlo postupne zmierniť tieto prejavy, prípadne ich celkom vymiznúť.

Podobné otázky

  • DOTAZ

    , Autor: odbornik2

    Prosim o odpoved na otázku:
    Dieta má 17 mesiacov , občas je zlé, je dosť hyperaktívne. Rodičia ho vtedy zatvoria v izbe samé , pokial sa neukludní. Je to správne

    Odpovedá: Psychológ

    17-mesačné dieťa by som ja osobne neodporúčala zatvárať v inej miestnosti. Uprednostnila by som, aby rodičia dieťa dali do ohrádky alebo postieľky, ak je v miestnosti, kde sú aj rodičia. Dieťa v tomto veku môže veľmi trpieť, keď ho od seba rodič odlúči a berie to ako odmietnutie jeho ako takého, nie ako dôsledok správania.

  • styk otca s dietatom

    , Autor: odbornik2

    Dobry den,
    velmi pekne by som vas chcela poprosit o vas nazor k mojmu problemu, s ktorym si nie celkom viem dat rady.
    Mam 4 mesacne dieta s muzom, s ktorym nezijem. Neboli sme ani manzelia, len sa nam podarilo, ze som otehotnela. Nakolko k otcovi dietata som nikdy nic viac ako kamaratsvo necitila, nezijeme spolu a ani spolu zit nebudeme. On ma priatelku. Vychadzame spolu ale dobre. T.j., vieme sa prakticky doteraz na vsetkom dohodnut a myslim, ze aj nadalek obidvaja chceme, aby to tak bolo. Dcera byva so mnou a je aj zverena do mojej starostlivosti, pricom ju aj zastupujem a spravujem jej majetok. Fungujeme tak, ze Otec ma kontaktuje, ked chce byt s dcerou a po vzajomnej dohode mu to bud umoznim alebo ked mi to zrovna nevyhovuje dohdoneme sa na inom termine. Na prechadzky chodime aj spolu, alebo potom chodi k nam vecer tak cca na 1 hod za malou. teraz sa vsak zacal dotazovat, ze kedy s nou bude uz moct travit cas aj samostatne. No a toto je moj problem. Urcite to je sposobene aj tym, ze zijeme s dcerou len my same a teda sme na seba dost naviazane. (Aj ja na nu hoci som dospela osoba:-) Neviem si vobec predstavit, ze mi malu zoberie trebars na pol dna prec. myslim si, ze 4 mesiace je este skoro, aby sa mala naraz ocitla niekde, kde ja nebudem. Aby ste mi rozumeli nejde mi o to, ze by som to nechcela dovolit (uvedomujem si , ze on je jej otec a ze raz to dovolit a predychat musim), ale o to, ze sa bojim, aby som tym malej nesposobila zle....myslim tym, nejaku neistotu...ze naraz tam nebude osoba na ktoru je zvyknuta (teda na mna). Ako mam tuto situaciu riesit? mam mu vysvetlit, ze ma este pockat? dokedy? a este jedna vec, od kolkych rokov je vhodne aby dcera trebars u nich aj prespala. Ja si to neviem predstavit skor ako sama bude chciet. Aky je vas nazor? mate s tym niekto osobne skusenosti? chcem byt totiz ferova, tiez nebranit vo vztahu otec-dieta,.,.ale samozrejme predovsetkym chcem chranit dieta.


    Velmi pekne dakujem za Vasu odpoved, K.

    Odpovedá: Psychológ

    Ak žijete sama s dcérou vy, je na vás zvyknutá a teda vás zrejme aj očakáva vo svojom okolí. Do šiestich mesiacov - približne, ale deti zvyčajne nemajú až také ťažkosti byť s inou osobou, ktorá sa o ne stará, ak majú, čo potrebujú. Okolo šiesteho mesiaca začína ale medzi matkou a dieťaťom vznikať veľmi pevné puto, prvý vzťah v živote dieťaťa a každé odlúčenie je pre dieťa možnou ťažkosťou. No nie všetky deti to odlúčenie prežívajú rovnako.
    Dôležité je testovať, čo dieťa zvládne. Napríklad ak je otec u vás, skúste odísť na chvíľu do vedľajšej miestnosti, prípadne na spoločnej prechádzke skúste odskočiť na malý nákup a podobne. Ak to dcéra zvládne v pohode, prípadne bude plakať, no nechá sa utíšiť otcom, je to na dobrej ceste. Môžete ich spočiatku vysielať na kratšie spoločné aktivity - hodinovú prechádzku napríklad a ak to dieťa bude dobre znášať, je to fajn. Aj návštevy u otca doma by mali byť najprv vo vašej prítomnosti a potom len krátke osamote, ak by to zvládala. Dlhšie návštevy podľa reakcií dieťaťa a prespávanie u otca v prípade, že vy budete potrebovať napríklad odcestovať na služobnú cestu alebo sa dcéra bude k otcovi pýtať. Na veku nezáleží, no ale od toho zhruba 6.mesiaca do cca troch rokov treba rátať s väčšou pripútanosťou k matke a teda menšou chuťou byť mimo domu.
    Riaďte sa prejavmi dieťaťa a aj v prípade, keď sa dohodnete, že bude s otcom, mal i by ste mať dohovor, že dieťa bude môcť ísť naspäť domov, ak sa bude pýtať alebu bude dlho nariekať za mamou.

  • sestra - brat

    , Autor: odbornik2

    mila pani doktorka,

    uz ste mi viackrat dobre poradili, no ako rastu deti a menia sa, vznikaju aj nove problemy a situacie, s ktorymi si neviem rady. Je ich viac, no obratim sa na Vas iba s tou temou, ktora ma najviac trapi.

    mame tri deti: 4-rocne dievcatko, 3-rocneho chlapceka a rocneho chlapceka. dvaja vacsi uz chodia do skolky - dcerka druhy, syncek prvy rok. ja som doma na rodicovskej s najmensim. problem je s prostrednym synom. jonas je sice o rok mladsi od tamary, no je uz o niekolko centimetrov vyssi a asi o 2 kila tazsi ako ona. sutazivost a agresivita v nom tak vzrastla asi za posledny polrok, ze som uz z toho zufala a smutna. on ju proste z nicoho nic udrie, kopne, strci. aj ked som nahodou priamo pri nich. staci, ze sa kludne zhovaraju a ked ma tamara iny nazor, tak dostane. tresty zial nepomahaju. dostal uz niekolkokrat na zadok, skusala som, ze som ho poslala do izby, nech je tam chvilu sam a rozmysla, potom som mu vysvetlovala, ze sa to tak nerobi a nech radsej kopne do lopty, alebo buchne do gauca, ked sa hneva. on mi niekedy povie, ze ak sa na nho bude tamara hnevat, tak ju strci a ak sa na nho ja budem hnevat, tak mna strci. tamara sa zas sprava tak, ze mu vo vsetkom ustupuje, len aby nekrical a neplakal. ak jonas dostane trest a place, ide za nim a utisuje ho, hladka. ja naozaj zasahujem do ich hadok, iba ked jej fyzicky ublizi. to predsa nemozem ignorovat.

    poradte mi, prosim, ako reagovat, ci to prejde same, ked budu trosku starsi. snazim sa to riesit s kludom, no je to nesmierne tazke. ja som totiz ako dieta velakrat bezdovodne dostavala od mojho o 8 rokov starsieho brata. mozno preto som taka citliva na to a neviem pochopit syna, preco to robi. potrebuje viac pozornosti? ked pridu zo skolky, tak sa chvilu iba im venujem a najmensi syncek ide vtedy bokom, ak sa da.

    viem, ze prostredne dieta to nema lahke v rodine, hlavne ak je medzi nimi taky maly vekovy rozdiel. nechcem z neho nejakou chybou spravit ciernu ovcu. od malicka im vsetkym davam tolko pozornosti a lasky, kolko som schopna a som zastankynou vztahovej vychovy, co je pre mna aj prirodzene.

    a este mam podotazku tykajucu sa tejto temy. pocula som o tom, ze vychova chlapcov je rozdielna od vychovy dievcat. vo vseobecnosti hlavne kde su tie rozdiely? na co treba viac ci menej dbat u chlapcov? mam dojem, ze do dcerkinych problemov sa viem lepsie vzit ako do syncekovych. mozno preto, lebo som (bola) dievca.

    vopred dakujem za kazdu dobru radu.

    Odpovedá: Psychológ

    Áno, deti sú pre nás neustálou výzvou, stále sa máme čo učiť a potrebujeme rozvíjať rôzne svoje zručnosti a schopnosti, aby sme ich primerane kočírovali.

    Nie som si istá, či je výchova dievčat a chlapcov odlišná. Podľa môjho názoru je výchova každého dieťaťa v niečom iná, bez ohľadu na pohlavie. Každé dieťa má svoj temperament, svoj jedinečný spôsob, ako je na svete, ako reaguje, ako dáva najavo svoje potreby atď. a podľa toho by mali aj rodičia s deťmi zaobchádzať a vzťahovať sa k nim.

    Podľa toho čo píšete, je dcérka jemnocitnejšia a bratovi nevie dať rázne najavo spôsobom, ktorému by on rozumel, čo si smie dovoliť a čo nie. Možno by mohla skúsiť drsnejší spôsob, ako používa - či už to bude výstraha, varovanie vyjadrené hrdelným (medvedím, predátorským) štýlom alebo mu tiež "jednu fukne", na tom až tak nezáleží. Pôsobí to celé na mňa totiž tak, akoby brat sestru vyzýval, aby sa učila brániť, nedala sa, postavila sa za seba situácii primeraným spôsobom. Čo si budeme nahovárať, my ženy sme niekedy v záujme zachovania akože ženskosti, slušnosti, vychovanosti a dôstojnosti schoné nechať sa celé veky otĺkať.
    Možno vám pomôže pri hľadaní vhodných výchovných postupov aj to, ak si najprv sama predstavíte, čo by vám vo vašom detskom veku pomohlo, keby rodičia urobili v situáciách, kedy váš brat na vás útočil. Jednoduchšie povedané: predstavte si seba, keď ste boli malé dievča a predstavte si to, čo by vám pomohlo od vašich rodičov - ako mali zasiahnuť, čo mali urobiť smerom k vám, smerom k bratovi, smerom k vášmu vzájomnému vzťahu...?

  • Striedava vychova

    , Autor: odbornik2

    Dobry den pani doktorka,
    obraciam sa na Vas s otazkou, ktora mi stale prebieha myslou a znepokojuje ma.
    Po rozchode s partnerom, mame spolu 6.mesacneho syna, sa priatel rozhodol, ze on bude mat maleho tyzden a tyzden ja. Samozrejme, ze s tym momentalne nesuhlasim, pretoze maly je este velmi malicky a stale ho kojim.
    Preto sa chcem spytat do buducna, ked bude nas syn starsi, AKY ma vplyv striedava vychova na citovo-psychicky vyvoj dietata. Na koho sa mozem v pripade, ak zistim, ze to dietatu neprospieva profesne obretit. Je to rodinny pravnik? Dieta totiz nie je hracka, ani sposob, ako si uspokojovat svoje egocentricke potreby bez ohladu potrieb dietata. Dufam, ze toto je zatial iba moja fantazia, moze byt vsak vcelku realna pani doktorka a mne puka ako matke srdce. Mozno ma chapete.

    Mala by som malicku podotazku. Po rozchode s partnerom som sa nastahovala svojej matke, ktora mi po par dnoch povedala, ze sa k nemu a k jeho rodicom spravam, ako by sa nic nestalo, a ze ked sa k nemu vratitm, tak dopadnem ako chudera na psychiatrii a podobne i horsie nadavky. Neviem, preco sa mama takto ku mne sprava. Chce kricat na jeho rodicov, hoci som ju dorazne poziadala, nech mi nezasahuje do zivota a svoje problemy si viem vyriesit aj sama. Len s tym rozdielom, ze nerobim okolo toho hystericke sceny, hadky a nadavky. Viete mi prosim aspon nacrtnut, preco ludia takto reaguju?

    Dakujem Vam vopred za radu,
    prajem vela zdaru,
    Slavka

    Odpovedá: Psychológ

    Slávka,
    rozchod alebo rozvod nie je jednoduchá záležitosť, a navyše, ak sú na svete spoločné deti, je to rodičovský vzťah navždy. Obaja budete rodičmi vášho spoločného dieťaťa a obaja máte rovnaké právo na jeho výchovu. V ideálnom prípade by ste sa neskôr mohli obrátiť na psychológa, ktorá by vám pomohol vyjednávať, resp. pracovať na takom spôsobe starostlivosti o syna, ktorý by bol pre vás oboch prijateľný. Skrátka hľadať a nájsť nejakú zhodu. Niekedy si ale rodičia volajú na pomoc aj právnikov a riešia starostlivosť súdnou cestou. A niekedy je dôležité pracovať so psychológom individuálne a spracovať rozchod/rozvod a čo s tým súvosí na psychickej, vzťahovej úrovni.

    Čo sa týka vašej matky, zrejme je nahnevaná a zranená z vašej situácie - ste jej dieťa a je pre ňu asi ťažké prijať skutočnosť, že sa vám niečo také stalo. A možno ste vy až príliš milá a ústretová, možno sa môlo staviate za svoje pocity a potreby voči bývalému partnerovi a jeho rodičom. Ale vaša cesta je dôležitá tiež. Skôste sa mamy spýtať, ako sa má s vaším rozchodom, pohovorte si otvorene, ak sa dá. Niekedy ťažko dávame najavo svoje hlboké pocity zranenia a bolesti či smútku, že sa niečo skončilo a ľahšie ukážeme hnev a zlosť. A možno sú v tom aj iné pohnútky, ktoré by sa dali zistiť počas osobnej práce so psychológom