Vzdor

Dobrý deň. Situáciu akú opisujete je naozaj pre rodiča veľmi nepríjemná, zneisťujúca a ako píšete aj zahanbujúca, pretože má obavy, čo si o ňom iní pomyslia („aké má nevychované dieťa“ a pod.) a okrem samotného dieťaťa, riešia aj ozajstné alebo domnelé sociálne tlaky. Dopriala by som Vám, aby ste sa v situáciách ako je táto od týchto tlakov odstrihli a svoju pozornosť zamerali na dieťa. Prejavy nespokojnosti, hnevu sú úplne prirodzené a patria k životu. Regulovať tieto prejavy sa deti učia postupne a sú obdobia, kedy sú „vzdory“ akoby na dennodennom poriadku. Predtým ako sa dcéra dostane do „vývrtky“ sa dá použiť reakcia v troch krokoch.
Po prvé, sa zamerajte na pocit, potrebu dieťaťa. Čo vlastne chce, o čo mu ide. („Nepáči sa ti....“ „Chcela by si...“ „Hnevá ťa...“)
Po druhé, zadajte jasnú hranicu/ pravidlo/ dôvod... („ľudia nie sú na bitie...“)
Po tretie, dajte vhodnú alternatívu/ možnosť („môžeš buchnúť do lopty...“)
V prípade, že dieťa je už natoľko rozrušené, že nereaguje (čo je pravdepodobne situácia z pieskoviska), akékoľvek vysvetľovanie situáciu môže iba zhoršovať. Vtedy je čas iba na tíšenie emócií. Emócie sa tíšia tým, že sa akceptujú, pomenovávajú („teraz sa tak veľmi hneváš, že hádžeš okolo seba veci“ ), môžeme poskytnúť prijateľný spôsob vyjadrenia (môže to byť aj to, že odídeme domov – tam môžeš napr. kričať/ silne dupotať a pod). Tíšeniu emócii môže pomôcť aj ich „znormálnenie“ („hneváš sa, lebo sa ti zlomila tvoja krieda, s ktorou si chcela kresliť“). Odkaz, ktorý dávajte dieťaťu je, že je v poriadku čo prežívaš, rozumiem tomu, čo prežívaš a spoločne hľadajme spôsob ako to prijateľne vyjadrovať. Racionálne vysvetlovania sú vhodné použiť až keď je dieťa upokojené a najlepšie aj s odstupom dní (napr. porozprávať sa o tom, čo môžeme robiť keď sa mi niečo pokazí/ čo robiť keď mi niekto niečo zničí).
V prípade, že by sa Vám zdalo, že citlivosť Vašej dcéry trvá príliš dlhé obdobie, pokojne kontaktujte odborníkov, mohol by byť pre Vás inšpirujúci tréning rodičovských zručností/ filiálna terapia.
Mgr. Marta Lazíková Merešová

Dobrý deň, dcérino správanie odráža zvýšenú neistotu v tomto období – pre ňu doteraz najväčšia istota – mama začala vykazovať neobvyklé správanie,.. čo sa deje?? Do toho prišlo prirodzené obdobie vzdoru = obdobie kedy deti začínajú používať svoju silu, aby sa mohli vzdialiť od rodičov. Skúste len jemne dcéru ubezpečovať že tam pre ňu stále ste; a posielam starší článok o vzdore od kolegyne na inšpiráciu:
Obdobie vzdoru je normálna vývinová fáza. U každého dieťaťa sa intenzita prejavov môže líšiť, napr. kvôli temperamentu a pod. Potreba sebapresadenia sa objavuje počas celého vývinu človeka, mení sa iba jej forma a obsah. Nič to však nemení na tom, že pre rodiča, býva vyčerpávajúca, najmä keď dieťa neguje aj úplne bežné veci (z pohľadu dospelého ide o banality).
Skúsim Vám ponúknuť tipy na komunikáciu s dieťaťom, avšak nejde o čarovné formulky, ktoré ihneď a vždy zafungujú.
- Keď je to možné, dajte dcére na výber. (Napr. „Oblečieš si žlté alebo biele tričko?“ „Umyješ sa sama, alebo ťa umyjem ja?“).
- Dávajte skôr inštrukcie čo sa má robiť ako hovoriť čo sa nemá robiť, prípadne ako dávať rozkazy (Napr. „Doma chodíme v papučiach.“ Namiesto „Vyzuj sa!“ alebo „Nechoď v topánkach!“).
- Stanovovať zmysluplné pravidlá je dôležitá rodičovská úloha a vzdor dieťaťa nie je dôvodom na ich rušenie. Dieťa sa potrebuje naučiť fungovať aj v tom, že všetko sa nedá tak ako ono chce. Avšak treba brať ohľad na pocity dieťaťa a tie rešpektovať. (Napr. „Veľmi by si tu chcela byť dlhšie, ale už je čas ísť domov.“ „Teraz sa tak veľmi hneváš, že si až hodila hračku na zem.“ Môžete mať vytriedené hračky, ktoré sa môžu počas hnevu hádzať , napr. mäkká loptička, handrová bábika a pod.)
- Pred problematickými situáciami môžete dieťa dopredu informovať, čo sa bude diať, čo očakávate (Napr. „Teraz ideme domov, hneď po príchode sa vyzujeme.“)
- Pri konflikte skôr riešte čo sa deje teraz a danú vec, namiesto hodnotenia dieťaťa („Dnes mi to chceš povedať kričaním.“ Namiesto „Stále iba kričíš.“ „Joj, ty si taká ukričaná!“)
- Rodičovský krik je tiež informácia, ktorú dieťa dostáva, avšak mal by byť používaný výnimočne a čo najkonštruktívnejšie. Napr. pri kričaní hovoriť o sebe, nie o dieťati (Napr. „ Ja sa veľmi ponáhľam!“ „Ja potrebujem prísť načas!“ namiesto „Zdržuješ ma!“) Pri kričaní tiež môžete hovoriť čo očakávate, že bude namiesto vyčítania.
PhDr. Elena Tomková, Mgr. Marta Lazíková Merešová

Dobrý deň,

Akoby sa u vás doma stretávali dva typy výchovy- ten starší, ktorý požaduje od dieťaťa poslušnosť na slovo, a ten novší, rešpektujúci jeho potreby a pocity. Je dobré si to ujasniť, aby dieťa nemalo zmätok v hlave, čo vlastne platí a čo nie. Stanoviť si hranice, do čoho vo výchove môže zasahovať iná osoba ako rodičia, aj keď je to stará mama. A zvlášť s hanbou ako prostriedkom výchovy zachádzať veľmi opatrne, lebo je to „ťažký kaliber“.
Úloha rodičov je pomôcť dieťaťu zvládnuť emócie, na úrovni jeho chápania; teda v tom veku najlepšie príkladom; dovoliť mu hnevať sa, lebo ten hnev zrejme čoskoro prejde do smútku. Ubezpečiť ho, že jeho emócie sú oprávnené a treba si ich pripustiť a prežiť, inak sa len vo vnútri hromadia.
Starú mamu nepreučíte, je to spôsob, aký ona pozná. Keď sa už jej spôsoby objavujú, nechajte dcérke vyjadriť Vám, čo sa dialo, vypočujte ju, ubezpečte, že je v poriadku brániť si hračky, a zároveň, keby sa udiala nejaká krivda, vždy sa môže na Vás obrátiť a krivdu jej pomôžete vyriešiť (keby hračku suseda nevrátila, šli by ste potom spolu vy dve si ju vyzdvihnúť...). Keď aj neskôr po návrate z práce. Dieťa sa upokojí, keď má osobu, ktorá je preňho bezpečím. Od starej mamy dostáva lásku špecifickej hodnoty, môžete dcérke ukázať, že babička má na túto vec iný pohľad. Že Vy ho máte odlišný, a zároveň ju máte rada, ste jej vďačná, že sa predsa o dcérku stará a pomáha Vám. Takto ukážete aj Vy, že môžete mať iný názor, popri tom si stále viete človeka vážiť. Takto sa učíme diferencovať pocity a uchovať vzájomnú úctu.
PhDr. Elena Tomková, Alena Hrčková

Dobrý deň,
Popisovanie správania Vášho chlapčeka je úplne knižné na toto obdobie. Máte veľkú snahu počínať si čo najlepšie, zároveň je na mieste byť unavenou, frustrovanou. Na to, aby ste mali silu čeliť vzdoru a nebrať ho ako osobné zlyhania, potrebujete svoje sily obnovovať. Pri dieťati sa snažte prestriedať s niekým. Požiadať o pomoc iných dospelých. Ak je tam aj partner, venovať sa aj vzťahu, v ktorom načerpáte z pocitov milovanej.
Odplienkovávanie dieťaťa ste krásne zvládli. Teraz, vo fáze vzdoru dieťaťa prebieha fáza spoznávania reakcií vlastných i reakcií rodiča, milovanej mamy, dieťa sa snaží o jej pozornosť. Takto prirodzene dieťa spoznáva svet. Vždy si praje byť milovaný. Nerobí veci v príčine a dôsledku byť odmietnutý. Aj keď sa nám môže zdať, že robí veci akoby naschvál, nie je to tak. Robí ich, aby niečo chránil. Častokrát sa stáva, že ak sa mamina zaoberá niečím iným (zahŕňa akékoľvek zaujatie inou vecou, inou osobou, inou radosťou, príp.iným problémom), dieťa v dobrom úmysle púta pozornosť, lebo si žiada byť tým jediným, milovaným. Je to prirodzené. Nemôžeme mu to vyčítať. Potrebujeme sa nastaviť, že je to prirodzený detský mechanizmus. Skrýva v sebe toľko lásky, a strachu, že by o ňu prišiel. Zotavujte sa a zostávajte trpezlivá a láskavá. Aj na nevydarené použitie nočníka. Ukážte mu, že ho ľúbite aj s nezdarom. Je to cesta na všetky ďalšie obdobia.
veľa trpezlivosti prajem,
Alena Hrčková

Dobrý deň, popisujete viacero prejavov správania: akoby averziu z dotyku od iného človeka, pravdepodobnú precitlivenosť na svetlo, nezáujem o sociálny kontakt, akoby neporozumenie komunikácii (čítanie), potrebu hryzenia (to je istý spôsob dotykovej stimulácie, alebo môže ísť o hnev)... Neviem čo presne myslíte pod tým, že pri iných ľuďoch je ako anjel (s inými si knižku číta? Iní ju môžu posadiť na nočník? Vo výťahu/ v obchode je s inými ok? Alebo len pri ostatných je sama so sebou a iní ľudia nemajú potrebu na krátku chvíľu jej do toho vstupovať?). Myslím, že ak je to posledná možnosť, mohli by ste skúsiť navštíviť odborníkov na detskú vývinovú diagnostiku (detského psychológa, klinického psychológa, Centrum poradensko psychologického poradenstva a prevencie, Centrum špeciálno pedagogického poradenstva....).
Pri vývinovo očakávanom detskom vzdore je prirodzené, že ho deti neprejavujú pri cudzích osobách. Jednak preto, že necítia takú istotu a bezpečie, aby si to dovolili. Jednak preto, že svoje Ja si potrebujú budovať práve v interakcii s primárnymi opatrovateľmi (teda rodičmi). Ak majú deti potrebu hrýzť, myslím, že je žiadúce im túto potrebu dopriať a to tak, že majú vyhradené predmety, ktoré hrýzť môžu a kedykoľvek to robia, môžeme im s trpezlivosťou ponúknuť vhodný objekt na hryzenie.
Prejavy nespokojnosti sú pre rodičov veľmi nepríjemné, ale z istého uhla pohľadu sú pochopiteľné (komu je príjemné robiť niečo iné ako on chce?). Emóciu hnevu je potrebné akceptovať a postupne výchovou napomáhať k jej regulácii a prejaveniu sociálne prijateľným spôsobom. Hnev však neznamená posunutie alebo uvoľnenie hranice/ pravidla. S trpezlivosťou, miernosťou a rozhodnosťou dieťaťu komunikujte porozumenie emócie a zároveň trvajte na pravidlách, ktoré sú pre Vás dôležité a poskytujte náhradné možnosti ako emóciu vyjadriť.
Vo výchove nezabúdajte aj na seba a doprajte si čas/ oddych pre seba. Prajem Vám veľa trpezlivosti.
Mgr. Marta Lazíková Merešová

Dobrý deň, podľa toho čo píšete to vyzerá tak, že Vaša dcéra v tom má úplne jasno ako jej je príjemné spať a je v tom dosť vytrvalá. A Vy máte úplne legitímne obavy o to, aby dcéra neprechladla. Nedalo by sa v tejto situácii nájsť vhodné spoločné riešenie? Dlhšia nočná košeľa by nepomohla? Spací vak je dostatočne voľný? Vyhriata izba na noc?
Ak to tak cítite, že vo Vašej situácii je nosenie pyžama naozaj nevyhnutné, môžete to zadať ako hranicu/ pravidlo („v noci nosíme pyžamo“). Vôbec nemusíte strašiť, iba opakovať pravidlo, rovnako neutrálne ako napr. „pred jedlom si umývame ruky“. Môžete zadávať toto pravidlo trojkrokovým spôsobom (1. Vyjadriť porozumenie pocitom 2. Zadať hranicu/ pravidlo 3. Nájsť vhodnú alternatívu.)
Vo Vašej situácii mi napadá napr. takáto vetička: „Veľmi by si chcela spať bez pyžamka, ale v noci nosíme pyžamko, oblečieš si ho sama alebo ho oblečiem ja?“ (Prípadne: oblečieš si ho sama pred spaním alebo Ti ho oblečiem ja keď zaspíš?)
Keď, ako píšete dieťa dostáva „hisák“, je dobré už iba tlmiť emócie. Napr. tak, že sa zostane iba pri bode 1 – akceptovanie a pomenovávanie a pochopenie emócií („je ti to veľmi nepríjemné, keď ti chcem dať pyžamo“), prípadne telesným kontaktom, objatím, v zmysle rozumiem Ti. Prajem Vám veľa trpezlivosti.
Marta Lazíková Merešová