Dobrý deň. Chcela by som sa opýtať kedy je potrebné navštíviť detského psychológa.Syn má 2roky, trpí záchvatmi hnevu - kope bije brucha hlavu o zem, bije sám seba aj ostatných, hryzie.. stáva sa to keď sa mi niečo nepáči zákaze no niekedy aj znicoho nič, keď počuje krik.. s mužom sa rozvádzače a nežijeme spolu už vyše roka. Na neurológiu mi povedali že je to obdobie vzdoru, no trvá to už dlho a zhoršuje sa to. Neviem či je to vážne len to obdobie alebo radšej navštíviť odborníka. Ďakujem za odpoveď.
Dobrý deň,
Obdobie vzdoru prebieha v období 18.-36. mesiac dieťaťa. Je to samozrejme individuálne, ako všetko vo vývoji človeka. Keď má dieťa dostatočnú podporu, jeho osobnosť sa posilňuje a vývin prebieha normálne. Keď v niečom rodič nedokáže byť naladený na dieťa, vo vývine dieťaťa dochádza k rôznym blokom, zaseknutiam, poruchám vývinu alebo správania. Je náročné pre rodiča ustať niektoré prejavy, ale pri každom z nich pamätajte na to, že nie sú namierené proti Vám. Sú len hľadaním seba samého. K tomu potrebuje rodičovský láskavý trpezlivý prístup. Pre každé dieťa je prirodzené prejsť každým obdobím v jeho vlastnom prostredí s rodičmi. Rodičia majú byť tí, ktorí mu rozumejú a pomáhajú zvládať rôzne nepríjemnosti. Spokojné rodinné prostredie najlepšie reguluje dieťa. Píšete, že ste v rozvodovom procese s manželom. Verím, že je to ťažké pre Vás, je to zároveň traumatizujúce aj pre dieťa, čo si častokrát dospelí myslia, že je dieťa malé, ono si to ani neuvedomuje. Cez pocity maminky, ocka, cez ich smútok, hnev, konflikty, prípadne nezrozumiteľné ticho, ...je dieťa s nimi prepojené, to všetko dieťa cíti v atmosfére, spôsobuje to uňho presne to isté, ako to majú jeho opatrujúce osoby, a napätie svojim správaním, kopaním, búchaním... ventiluje. Jeho správanie nie je problémom vývinu, ale symptómom rodinnej atmosféry. Ak sa k obdobiu vzdoru viaže ešte ťažká rodinná situácia, vyskúšajte horeuvedené odporúčanie. Ak je to komplikované, odporúčam vyhľadať pomoc odborníka, ktorý môže pomôcť Vám pri zvládnutí tohto obdobia a lepšie sa budete vedieť naladiť na Vaše dieťa, prípadne spoločnú rodinnú terapiu v záujme spoločných dobrých vplyvov na dieťa aj v budúcnosti. Ak otec nejaví záujem o dieťa, aj to môže byť problém pre syna. To sú tiež témy pre Vás, ako previesť svojho syna jeho vývinom, ako mu pomôcť pri identifikácii s mužským svetom, narábať s mužskou energiou. Zatiaľ môže pomôcť naladenie sa na synov hnev, privítať ho spôsobom "poď ideme ho ventilovať, niečo som Ti pripravila, tu máme takéto vankúše, pozri, ako sa dá do nich búchať, poďme spolu dupať, skákať...", buďte kreatívna, skúste to spolu s ním, častokrát sú tieto vydupávania úsmevné, nakoniec ho objímajte v náručí, ľúbte ho aj s jeho hnevmi, oni postupne uvoľnia ten ničivý náboj.
Alena Hrčková
Dobrý deň, rada by som sa poradila ohľadom záchvatov, ktoré máva môj, už skoro 3 ročný, synček. Pretrvávajú už dlhšie a začínajú ma znepokojovať viac a viac. Keď sa nahnevá, nevyhovie sa mu, musí si napríklad obuť topánky, ktoré on nechce začne sa hnevať a plakať. Po chvílke však tento plač prerastie do niečoho čo je zmesov plaču, zajakávania sa, pokusov dostať zo seba nejaké súvislé slová a pokusov o nadýchnutie sa. Ide vpodstate o akýsi prerušovaný plač, kedy sa s nami snaží synček komunikovať a zároveň sa pri každej slabike aj nadychovať. Vydáva pri tom akoby híkavé zvuky. Vobec neviem, či sa mi podarí Vám tieto situácie opísať tak ako ich zažívame. Nedávno k tomuto správaniu pridal aj mávanie jednou rukou keď sa mu niečo nepáči. Nie je to vždy no spozornela som, keď to pred pár dňami už viackrát urobil. Hľadala som podobné prípady na internete no žial som sa k ničomu nedopátrala. Preto budem veľmi rada za akékoľvek rady či postrehy. Neviem, či to patrí k normálnemu vývoju dieťaťa alebo je potrebné to s niekým riešiť. S manželom sa pri týchto ale aj iných nezhodách snažíme čo najviac s maličkým komunikovať a situáciu si vysvetliť. No zvačša nás ani nedokáže vnímať. No vo všeobecnosti fungujeme na princípe nekonečného vysvetľovania a rozhovorov. Synček je inak veľmi komunikatívny, bystrý, hravý, fantázia mu funguje na plné obrátky. S kolektívom nemá problém, chodil do jaslí od cca 2 rokov a v novej škôlke sa tiež hneď pekne adaptoval.Rozprávať nám začal neskôr, viacej až okolo 1,5 roka a v jasliach sa rozhovoril úplne. Rozumieť mu je stále viac a viac (myslím, že už aj cudzí človek dokáže identifikovať o čom je reč) a opakuje všetko čo začuje. Dúfa, že som poskytla čo najviac relevantných informácií na posúdenie. Ďakujem vopred za Vašu odpoveď. Prajem pekný deň!
Dobrý deň, z toho čo píšete pôsobíte ako veľmi starostliví rodičia. Obdobie vzdoru môže byť pre rodičov zvlášť náročné, lebo sa musia o dieťa starať, a zároveň mu nechať priestor; a pritom ho stále udržať v bezpečí. A každý deň môže byť dieťa inak disponované, nejaký zážitok ho môže troška vrátiť naspäť a spomaliť; a Vy to ani nemusíte stíhať všetko zachytávať. Na druhej strane dieťa zvláda zručnosť, ako sa naučiť sa regulovať svoje emócie. A to chce čas, ideálne je dať emóciu von primeraným spôsobom a potlačiť ju len na nevyhnutné obdobie. Do toho sa deti učia, ako funguje svet, a čo v ňom majú robiť ony – a ako.....naozaj zložité.
Keď sme v emóciách naplno, nevieme rozmýšľať – teda pri vysvetľovaní je lepšie počkať, kým najintenzívnejšia emócia odoznie. Lebo synček sa Vám zrejme aj snaží rozumieť aj odpovedať, no nezvláda toľko vecí naraz, a to ho môže zasa viac frustrovať. To mávanie rukou mi príde len ako ďalší prejav jeho pokusov robiť niečo, čo nezvládnu ústa, má pomôcť zvládnuť ruka. Skúste si to nevšímať, aby ste z toho nevyrobili ešte väčší problém. A aké by to bolo pre Vás, vnímať ho viac emóciami, počúvať svoju intuíciu; než používať len myseľ?
V preklade to znamená v tej pre vás najnepríjemnejšej emócii dať synovi signály a prejavy prijatia, porozumenia. Verbálne „rozumiem Ti, chápem Ťa“, aj neverbálne „pohladením, objatím“, nie vyľakanosť a rozčarovanie z jeho správania. Zregulujete tak seba, cez Vás sa učí regulácii dieťa. Je to zdĺhavý proces. Veľa trpezlivosti prajem.
PhDr. Elena Tomková
Dobrý večer, poprosila by som radu ako zvládať našu 2,5 ročnú dcéru. Ako dosiahla vek 2 rokov má neovládateľné záchvaty hnevu. Ak jej niečo nedáme, nedovolíme, jednoducho nie je podľa jej želania, nastane záchvat, rev, plač, bitka, najmä bije mňa, po tvári, štipe má, hryzie. Zvykne sa aj hodiť o zem, kričí, kope, hryzie si kožu na zápästí. Na manžela si to nedovolí, jeho neudrie, ani nehryzie. Záchvaty máva aj vonku, ak má napríklad obsadenú hojdačku alebo nechce ísť domov. Inak je na iné deti vonku priateľská, vie sa zahrať. Prosím o radu, či je to len obdobie alebo to treba poriešiť so špecialistom.
Ďakujem vopred za odpoveď.
Dobrý deň,
to čo popisujete mi sedí s obdobím vzdoru. Obdobie vzdoru je bežná súčasť detského vývinu, jeho intenzita a prejavy môžu závisieť od temperamentu a osobnostnej výbavy dieťaťa. Reakcie okolia môžu prejavy mierniť, ale to neznamená, že sa nebudú vyskytovať. Intenzívnejšie prejavy nesúhlasu sú tiež bežné pri osobách, s ktorými sú deti častejšie, pretože u nich majú väčší pocit bezpečia a istoty.
Vašou úlohou je dieťaťu dávať zmysluplné a opodstatnené hranice. Prejavy nesúhlasu sú úplne v poriadku, ale neznamenajú, že sa hranice majú meniť/ posúvať. Taktiež to neznamená, že prejavy hnevu nemáme kultivovať, avšak tu je namieste trpezlivosť (nepôjde to rýchlo). Je prirodzené, že keď reagujeme na hnev aj u nás sa spustí reakcia hnevu. Ak sa dá, je dobré upokojiť seba a reagovať viac z neutrálu ako z hnevu. Môže pomôcť, keď si poviete, že táto situácia je možnosť ako moje dieťa naučiť spracovávať frustráciu.
Skúsim Vám dať pár námetov ako pri nesúhlase postupovať.
- Skúste sa vžiť do dieťaťa, čo si naozaj želá. A najskôr reagovať na toto prianie. („Veľmi by si teraz chcela ísť na svoju obľúbenú hojdačku.“ „Hneváš sa na mňa, lebo som ti povedala, že nesmieš....“)
- Ak je to treba pomenujte hranicu. („Teraz sa hojdá dievčatko.“/ „Hojdačky na ihrisku sú pre všetkých, striedame sa tu.“ „Ľudia nie sú na búchanie/ hryzenie.“) Myslím, že je vhodnejšie formulovať hranice neutrálne a bez hodnotenia (napr. „Dobré dievčatká nebúchajú.“ – z takéhoto tvrdenia si dieťa môže zobrať, že ho považujete za zlé a nie to, že búchanie nie je ok).
- Navrhnite náhradnú možnosť. („Môžeme tu spolu počkať, kým sa hojdačka uvoľní alebo môžeš ísť zatiaľ na preliezku.“ „Môžeš kopať, búchať a hrýzť do vankúša.“ – niekedy pomôže toto deťom aj ukázať a aj keď hryzie samu seba.) Najlepšie nápady na náhradné možnosti získate vtedy ak presne pochopíte, čo dieťa nahnevalo, čo predchádzalo hnevu a aké bolo prianie dieťaťa.
- Keď je treba môžete pomenovať a vykonať dôsledky správania. S týmto krokom treba byť trpezlivý a v prípade možností vykonať dôsledky až po minimálne 3 pokusoch pomenovávania prianí/ pocitov a poskytovania náhradných možností. („Keď sa rozhodneš prestať (tu doplňte konkrétny prejav správania), vyberáš si, že ostávame na ihrisku. Keď sa rozhodneš pokračovať (tu doplňte konkrétny prejav správania), vyberáš si, že ideme domov.“)
- V prípade silného prejavu hnevu je vhodnejšie pomenovávanie hraníc a dávanie možností vynechať a vrátiť sa k ním až po upokojení, resp. inokedy. Emócie môžete tíšiť ich pomenovávaním, objasňovaním („teraz je Ti nepríjemne, lebo si to veľmi chcela“) a blízkosťou.
Prajem Vám veľa trpezlivosti. Ak by ste mali pocit, že už to je na Vás príliš, môžete kontaktovať psychológa. A nezabúdajte sa postarať o seba, pretože obdobie vzdoru môže byť naozaj vyčerpávajúce.
Vypracovala: Mgr. Marta Lazíková Merešová,
Pre skvalitnenie poskytovaných služieb používame cookies. Ďalším pokračovaním prehliadania na portáli
súhlasíte s Pravidlami používania
portálu MAMA a Ja.
Prihlás sa na odber newsletter
Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám:
