Barbora Bali-Janíček: Túžbu pomáhať som mala vždy
Srdce na dlani. Barbora Bali-Janíček je nielen laureátkou Národného ocenenia dobrovoľníkov Srdce na dlani 2023, ale je to žena, matka, ktorá má naozaj svoje srdce otvorené pre všetkých, najmä pre tých najslabších a najzraniteľnejších. Mama malého Mareka právom patrí medzi Inšpiratívne ženy.
Počas vypuknutia vojenského konfliktu na Ukrajine pomohla tisícom ľudí, dokonca zachránila ľudské životy. Jej hlavnými aktivitami sú prevencia proti zneužívaniu detí, týraniu, šikanovaniu a prevencia tráum z detstva, ktorým sa venuje už 13 rokov. Ocenenie Srdce na dlani dostala nielen za individuálnu pomoc rodinám, ale aj za plošné riešenie problémov, keďže Barbora predkladá občianske návrhy zmien zákonov vo veciach zvýšenej ochrany detí. Budeme veľmi radi, ak dobro, ktoré sa snaží šíriť, aj vďaka tomuto rozhovoru, prenikne medzi nás.
Valentína Sedileková: Za slovíčkom TUČNÁ hovoríme tisíc iných vecí
Barbora Bali-Janíček: Túžbu pomáhať som mala vždy
Barbora, vy ste vyštudovali medzinárodné právo v Taliansku. Hnala vás už v tom čase túžba pomáhať?
Zrejme áno, hoci som netušila, že to bude práve týmto spôsobom. Pôvodne som chcela študovať čisté medzinárodné právo so zameraním na diplomaciu, v realite išlo o tvrdé a náročné štúdium, kde nám kriminalisti ukazovali videonahrávky a obrázky, ktoré nikto nechce vidieť. Súčasťou môjho štúdia bol aj boj proti terorizmu, obchod s ľuďmi a boj s organizovaným zločinom. Nakoľko od 13 rokov študujem v cudzom jazyku, aj voľba vysokej školy v zahraničí bola viac menej jasná. Pôvodne som chcela ísť študovať do Francúzska, ale keďže lepšie možnosti prospechového štipendia poskytovalo Taliansko, išla som tam. Za leto som sa ako samouk naučila po taliansky a vybrala som sa na štúdia do sveta.
Vy však hovoríte až deviatimi jazykmi. Ste rodený talent na jazyky? Aké jazyky ovládate?
Taliančina, francúzština, angličtina, španielčina, gréčtina, maďarčina, srbochorvátčina. Spolu s ukrajinčinou a ruštinou je to deväť rečí. Moja prvá reč na úrovni materinskej reči je taliančina. V nej som vyštudovala právo a medzinárodné vzťahy v Taliansku. Vo francúzštine som vyštudovala bilingválne gymnázium s prírodovedným zameraním. Asi som aj talent na jazyky, ale vlastne to bolo vždy z donútenia. Ak som chcela študovať v Taliansku, musela som prísť s naučenou taliančinou. Ak som chcela študovať prírodovedné predmety, špecializovalo sa na to práve francúzske gymnázium. Niektoré predmety, ktoré som si vybrala počas vysokej školy, sa učili iba v španielčine. Gréčtinu som si vybrala ako voliteľný predmet, tú som sa chcela sama naučiť.
Maďarčinu som sa naučila kvôli vzdialeným koreňom. Spievam v chorvátskom zbore a po chorvátsky viem nielen spievať, ale aj rozumiem, o čom spievam. Po rusky a ukrajinsky viem vysvetliť stanné právo, vojenský zákon, vysvetliť ako nadobudnúť prechodný pobyt či pracovné povolenie. No neviem si vypýtať jedlo v reštaurácii, nebol čas sa to naučiť. Celkom dobre rozumiem aj portugalsky. Považujem sa za takého večného študenta. Moja mamina veľmi chcela, aby som sa naučila turečtinu, ktorá je v tvorení viet podobná maďarčine a majú aj podobné slová. Tak možno raz...
O vás sa môže povedať, že dobrovoľníctvo je váš život. Dokázali by ste bez neho žiť?
Pri odovzdávaní ocenenia Srdce na dlani som v mojej ďakovnej reči povedala, že dobrovoľníctvo je návykové. Pre mňa je to ako droga pomáhať ľudom a zachraňovať ich životy a súčasne ich meniť k lepšiemu. Fungujem systémom, že riešim, riešim, potom sa vyčerpám, chvíľku sa z toho spamätám, otrasiem sa a potom idem ďalej. Bez dobrovoľníctva by som naozaj nedokázala žiť.
Dobrovoľníčiť sa dá všelijako, resp. v rôznych oblastiach. Vy sa koncentrujete na mimoriadne zraniteľné skupiny ľudí, ako sú obete násilia, vojny, šikany, znásilnení... Prečo práve takéto ťažké prípady?
Keďže som to vyštudovala, prirodzene ma to ťahá týmto smerom. Nejakým spôsobom mi deti a seniori boli vždy veľmi blízki. Cítim, že im potrebujem pomáhať. Prepožičiavam môj hlasný hlas tým, čo nemajú vlastný hlas. Mojou nočnou morou je nemohúcnosť a tieto moje „srdcovky“ sú nemohúce.
Nevidiaca Galina Kubalová: Zdvihni zadok a hlava sa pridá!
Ako sa vnútorne vysporiadavate s tými všetkými náročnými príbehmi, s ktorými sa stretávate?
Myslím si, že traumu budem mať doživotne. Už teraz ju mám zo svojho štúdia. Sú to veci, ktoré sa nedajú zabudnúť, ale dúfam, že čas to prikryje prachom zhovievavosti a zabudnutia. Určite ma to ovplyvňuje v každodennom živote, som obozretná, pozerám sa okolo seba, všímam si psychické poruchy a podobne.
Veľmi mi pomáha ubezpečenie, že u nás doma je zatiaľ relatívny pokoj. Som vďačná za každý návrat do bežného stereotypu, za zdravie, za bývanie, za náš rodinný pokoj. Za to, že môžem spievať, tancovať, chodiť do prírody.
Máte pocit, že ľudia na Slovensku majú otvorené srdcia? Chcú pomáhať? Alebo skôr každý rieši len sám seba, svoju rodinu, svojich najbližších a tých ostatných nechcú vidieť? Resp. sa tvária, že ich sa to netýka?
Ja to vidím stále pozitívne. Ľudstvo je dobré. Zdá sa, že zlých krikľúňov je viac, ale oni sú len veľmi hlasní. Často sa ozývajú práve tí, čo nie sú spokojní. Spokojný sa málokedy chváli spokojnosťou, no nespokojný vyrukuje s nespokojnosťou. Ja si myslím, že dobrých ľudí je veľmi veľa a vidím to priamo na mojich početných sledovateľoch. Sú to desaťtisíce ľudí s dobrým srdcom, ktorí ma sledujú, aby sa inšpirovali. Viem, že už mnohí z nich taktiež dobrovoľníčia alebo pomáhajú vo svojom okolí napríklad sociálne slabším rodinám alebo chodia po okolí a zbierajú odpadky. Dá sa robiť hocičo dobré. Myslím si, že naozaj na celom svete je ešte veľa dobrých ľudí. Len zlých je viac počuť.
Vy ste dokonca aj počas materskej dovolenky so synom pracovali ako dobrovoľníčka aj 15 hodín denne. Bolo to práve v období, keď vypukla vojna na Ukrajine. Čo ste najviac riešili v tom čase?
Riešila som všetko možné. V tom čase, keď bolo toho tak veľa, ani sama neviem, ako som to zvládla. Bolo treba pomáhať, tak som pomáhala. Participovala som na evakuácii predčasne narodeného novorodenca zo zbombardovanej nemocnice v Charkove až do Bratislavy. Zachraňovala samovrahov. Alebo som vybavila utečencom zadarmo vstup do bratislavskej ZOO. Prekladala som lekárske správy do ukrajinčiny. Taktiež životopisy do slovenčiny. Na Instagrame som okrem spravodajstva viedla aj bezplatný kurz slovenčiny pre utečencov a takisto taliančiny pre utečencov v Taliansku.
Vy ste zorganizovali aj zbierku detských nosičov a kočíkov...
Áno, presne. Detské kočíky a nosiče boli najprv zaradené ako tovar, ktorý nesmel ísť cez hranice. Keď som videla tie zástupy matiek s deťmi, bez kočíkov, bez nosičov, ako v tej treskúcej zime mrzli, deti mali omrzliny, nemohla som zostať nečinná. Som veľmi rada, že sa nakoniec kočíky a nosiče preklasifikovali ako zdravotnícky materiál. Húfne sme posielali najmä život zachraňujúce nosiče. Zachraňovali tým, že mamička si dieťa privinula k sebe. Spolu s ostatnými dobrovoľníkmi a lekármi som zabezpečila, aby sa nosiče previezli na ukrajinskú stranu, kde ich mamičky potrebovali počas niekoľkohodinového čakania.
Viete približne koľkým ľuďom ste pomohli?
Netrúfam si odhadnúť, ale boli ich tisíce. Skutočne ich bolo veľmi veľa. V tom čase ma sledovalo okolo 6 000 Ukrajincov. Mnoho ľudí sa na mňa obracalo priamo, ďalší ma kontaktovali cez sociálne siete, iní ma zase odporúčali. Potom som už natáčala videá, ktoré mohli pomôcť a následne sa zdieľali. Upozorňovala som aj ženy na hraniciach, aby nenastupovali hocikomu do auta, aby sa zabránilo únosom, ku ktorým zo začiatku, žiaľ, došlo.
Pamätáte si príbeh, ktorý Vás najviac chytil za srdce?
Áno, mali sme jeden veľmi dojemný príbeh. Prenášali sme predčasne narodené dievčatko z nemocnice z Charkova. Mali sme strach, že zbombardujú charkovskú nemocnicu, čo sa napokon stalo skutočnosťou. Dievčatko sme evakuovali v evakuačnom vlaku. Štandardne novorodenec - predčasniatko musí byť v inkubátore v sterilných podmienkach. My sme takúto možnosť nemali. Mama s ním išla evakuačným vlakom do Užhorodu, následne cez hranicu, odkiaľ sme zabezpečili transport do Bratislavy. Dievčatko prežilo, čiže v tomto prípade môžem hovoriť o záchrane ľudského života.
Ako sa s vami rozprávam, vnímam taký paradox... Niekto má problém pracovať poriadne aj za odmenu, za peniaze. Najradšej by zarobil a nič nerobil. A vy okrem svojej práce a starostlivosti o syna robíte veľmi veľa a nezištne a zadarmo. Viete to vysvetliť?
Zrejme musí mať človek poslanie alebo spasiteľský syndróm (smiech). Ja som pôvodne chcela byť lekárkou, nakoľko som z rodiny zdravotníkov, ale práve oni boli tí, ktorí ma od práce v zdravotníctve a od medicíny odhovorili, čo bola asi chyba. Stále v sebe cítim určitý rozkol a aj tak sa ako hobby venujem aj zdravotníckej osvete, ochrane novorodencov a podobne.
Ale zrejme túžbu pomáhať ste mali vždy. Je to tak?
Áno. Mala som veľmi dobrý vzor v mojej mamine. Moja mamina je zdravotníčka, ktorá v sebe cítila poslanie pomáhať a toto poslanie si vybrala práve z tohto titulu. Celý život som ju videla ako pomáha ľuďom. Veľmi bojovala proti šikane, aj vďaka mojej skúsenosti a skúsenosti mojich spolužiakov, poukazovala na to, nebála sa prehovárať do duše aj rodičom iných detí. Vždy sa zapojila niekde, kde sa jej niečo nezdalo. Mala som takýto príklad a verím, že aj môj syn ho má vo mne. Verím, že ho to ovplyvní aspoň tak, že bude aj on nejakým spôsobom pomáhať ľudom, aj keď nemusí to byť takým istým spôsobom ako ja. Chcela by som, aby vnímal, že ak má človek o koliesko naviac, vhodným spôsobom minimálnym úsilím vie pomôcť mnohým ľuďom. Toto som sa od maminy naučila a tento životný postoj mu túžim odovzdať.
Prezraďte, ako sa dajú všetky vyššie uvedené aktivity skĺbiť so starostlivosťou o malé dieťa? Máte výpomoc starých rodičov, opatrovateľku alebo ste superwoman s nejakými super skills?
Prvé dva týždne som pracovala aj 15 hodín denne. V tom čase som nebola úplne vo všetkom superwoman. Vtedy domácnosť išla bokom a veľmi mi pomáhal manžel. Aj počas dňa. Robil na počítači a syn sa tmolil popri ňom, kým ja som mohla riešiť. On bol vtedy ten nosný pilier. Ja som vybavovala náležitosti s ministerstvami či s hraničnými policajtmi. Moje elokované pracovisko bolo zo ZOO, kde som veľmi často brávala malého a odtiaľ som ordinovala na telefóne. Aj neskôr, ženy vedeli, že ma nájdu práve tam. Doteraz neviem, ako sme to zvládli. Bolo to naozaj veľmi, veľmi náročné.
Asi ste nečakali, že to bude trvať tak dlho, však?
Presne. Myslela som si, že to je dočasný stav, že si „máknem“ týždeň, dva-tri dni, upokojí sa to... Netušili sme, že to bude beh na až takto dlhú trať. Zároveň sa mnohokrát nedalo zastaviť. Zrazu to stopnúť. Predstavte si, že mi písala žena približne v mojom veku, ktorá stála so svojimi deťmi na zastávke v Michalovciach, plus mala k tomu nejaké dve tri deti z Charkova od susedy. Nemala šajnu, kde v Bratislave má hlavu skloniť a kam vlastne ísť. Nepomôžeš, ak ti zavolá? Samozrejme, že pomôžeš! Preto to bolo také intenzívne. Vtedy stovky ľudí odo mňa niečo chceli a chceli reálne vážne veci. Riešili sme aj náhle zmiznutia ľudí, ktorí skončili v nesprávnych rukách organizovaného zločinu s bielym mäsom.
Hokejista Juraj Valach: Život nie je vždy fér, ale nemôžeme to vzdať
Ako vníma vaše aktivity váš manžel? Nežiarli, že nemáte možno tým pádom toľko času na neho, prípadne že ho nečakajú varené večere?
Manžel ma podporuje a vďaka Bohu, nežiarli. Vie, že ja bez dobrovoľníctva žiť nemôžem... Nechápal, odkiaľ viem o potrebe mať záložné plány. O tom, aké dokumenty si má človek zobrať so sebou, ak ide do zahraničia: rodné listy, sobášne listy, diplomy o vzdelaní, atď. Divil sa, ako mi napadlo, že na ukrajinsko-slovenskú hranicu neprichádzajú len ľudia s dobrými úmyslami. Ja som mu totižto povedala, že som vyštudovala medzinárodné právo a postupne zisťoval, čo všetko to obnášalo. On ma spoznal, keď som pracovala ako právnička, ktorá sa venuje risk manažmentu, čo bola moja špecializácia počas štúdia.
Barbora, vy ste aj mamou päťročného syna Mareka. Akou mamou sa snažíte byť? A načo, si naopak, dávate pri výchove pozor?
Syn so mnou prežíva úplne všetko. Vidí, čo všetko robím a ako sa snažím pomáhať. Priznávam, že som sa trošku obávala, aký to na neho bude mať vplyv. Ale aj odborníčka ma uistila, že ho to robí lepším človekom, keď vidí takýto vzor v mame. Vidí, že mama je silná, mama pomáha, mama je altruista a filantrop. Sama si už uvedomujem, ako to on prenáša sám na seba. Priznal sa, že by chcel byť prezidentom, aby mohol meniť zákony k lepšiemu a pomáhať ľuďom. Tým, že mám znalosti, ktoré mám a som špecialistka na traumy, naozaj sa snažím synovi veľmi venovať a zároveň ho počúvam, čo mi hovorí. Ak nechce byť ponechaný v starostlivosti iného, ak sa nato necíti, hoci je domškolákom, vie, že maminka má robotu a musí chvíľku počkať alebo si pri mne robí svoje a trávime svoj čas spoločne, vedľa seba.
Chytili už aj jeho vaše témy?
Áno, musím povedať, že vo svojich piatich rokoch je mimoriadne dospelý. Samozrejme, je jašivý a po mne veľmi temperamentný. V tomto sme rovnakí. Zaujímajú ho však iné témy ako ostatné deti - napríklad právny štát, neurológia, psychiatria, traumy, imunológia, demokratické zásady, ochrana ľudských a detských práv. Je to naozaj taký môj malý-veľký „parťák“. Keď začala vojna na Ukrajine, mal tri roky. Teraz, keď je starší a riešim nejaký prípad, tak ho už riešime spolu. Pravdou je, že na seba nemám vôbec čas, a teraz, keď už pracujem, tak vo výnimočných prípadoch robím počas dňa. Ak nie sú urgentné prípady, snažím sa „ordinovať“ večer, keď sa manžel venuje synovi.
Zora Inka Grohoľová: Vzťahy v rodine sú tá najdôležitejšia téma na svete
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí by možno aj radi robili niečo dobré, pomáhali nezištne a nevedia možno, kde začať?
Možností pomôcť je veľmi veľa. Od pomoci zvieratkám, cez pomoc opusteným alebo onkologickým deťom. Každý si vie nájsť to svoje, možností je strašne veľa. Kto chce pomáhať, tému si nájde. Ja by som možno tiež rada pomáhala aj v iných oblastiach, ale cítim, že aktuálne som potrebná tu. Ľudia akoby cítia, že som s nimi na jednej vlne. No zároveň vnímam, že potrebujem aj pauzu, aby som mohla dávať smerom navonok.
Barbora, ak by ste mali odkázať rady ženám-mamám alebo rodičom celkovo, aké rady by to boli?
- Nad šťastím treba bdieť. Dieťa má byť bezstarostné, ale rodič má mať na zreteli možné riziká. Neznalosť neospravedlňuje.
- Deťom je potrebné sa veľmi venovať predovšetkým v prvých šiestich rokoch života, kedy sa tvorí synaptogenéza (prepájanie nervových buniek), aby prepojení, tzn. talentov, schopností analýzy bolo čo najviac. Prvých šesť rokov sa podporuje schopnosť dieťaťa byť chytré raz v živote.
- Treba žiť každý deň tak, akoby to bol náš posledný. Toto ma naučila aj ukrajinská skúsenosť. Nevieme, čo sa stane na druhý deň. S týmto vedomím je dobré žiť každý deň, lebo keď si človek uvedomí, že je ako rodič unavený, vyčerpaný, ľahko vybuchne na dieťa, lebo je väčšinou po ruke a je slabšie. Je to však obraz len nášho psychického vyčerpania. Dané uvedomenie je ako barlička, ktorá pomáha, aby človek nevybuchoval tak a bol trošku zhovievavejší k deťom. Ak si povieme, čo ak je toto náš posledný deň, budeme sa k deťom správať inak.