Spoveď mamy: Z pôrodnice som odišla bez dieťaťa
700 gramovú dcérku som dva mesiace kvôli COVID -19 nevidela.
Človek si myslí, že je nezlomný a dosiahne všetko čo si zaumieni, a všetko ide tak ľahko, kým sa mu darí a je zdravý. Ani mu nenapadne, že práve jemu sa môže niečo také prihodiť.
Takto sa začal náš príbeh
Lásku svojho života som spoznala ešte na strednej škole. Štyri roky sedel v lavici za mnou. Chodiť sme spolu začali až na vysokej škole. Obaja sme vyštudovali psychológiu, napriek tomu, že sme odlišné povahy, vo vzťahu nám to vždy fungovalo. Nikdy sme sa nehádali a to myslím doslova. V roku 2013 sme našu lásku spečatili manželstvom. Bývali sme v prenájme a neskôr sme si kúpili dvojizbový byt. Túžili sme po rodine ako každý mladý pár. Všetko bolo tak ako malo byť.
Naše snaženie začalo asi rok po svadbe. Prvé mesiace nezdaru sme brali s nadhľadom, ale po roku som sa rozhodla ísť k lekárovi. Absolvovali sme rôzne vyšetrenia, ale príčina sa nenašla. Obaja sme boli zdraví. Po pár mesiacoch sme sa rozhodli, že podstúpim laparoskopické vyšetrenie, či je naozaj všetko v poriadku. Všetko bolo ok.
Mama trojičiek: TRI hodiny spánku nám museli stačiť
Každý mesiac sklamanie - dve čiarky neprichádzali
Ubehli ďalšie tri roky a prežívali sme každomesačné sklamanie. To sa ešte stupňovalo, keď zo všetkých strán sme len počúvali o deťoch a tehotných švagrinách, sesterniciach a kamarátkach. Niektoré už mali dve deti. Zdalo sa nám to nespravodlivé a nerozumeli sme tomu, prečo práve my to máme zložitejšie.
Fungovali sme sami a pomaly sme si zvykali na život vo dvojici, ale stále sme dúfali. Náš vzťah sa naďalej utužoval a naša vzájomná láska len silnela. Až prišiel ten deň a „meškalo mi to“ (ako viackrát pred tým).
Mesiace som si nerobila tehotenský test, ani neviem prečo mi to napadlo si ho spraviť. Keď som uvidela tú slabú bledú čiarku, nemohla som tomu uveriť. Bežala som do lekárne, kúpiť ďalšie testy. Vyšli pozitívne. Deň som to spracovávala a opakovane si robila testy, aby som si bola istá kým to oznámim manželovi. Ten bol šťastím bez seba. Objednala som sa k lekárovi na prehliadku.
Ubehol týždeň a začalo ma pobolievať brucho. Kolegyňa v práci, ktorá bola tiež tehotná mi vravela, že aj ona to tak mala, že je to normálne. Ale kdesi vnútri som cítila, že sa niečo deje. Na druhý deň ráno som silno krvácala, vedela som, že sa to nepodarilo a bábätko je preč. Gynekológ mi to potvrdil a povzbudzoval ma so slovami, že aspoň vieme, že sa to dá, máme nádej a máme to skúšať.
Zamĺknutý potrat: Plakala som za tým, čo sme vlastne ešte ani nemali
Tehotenstvo plné obáv a strachu o bábätko
O 6 mesiacov som zistila, že som znova tehotná, hneď na druhý deň som bežala k lekárovi, ten mi nasadil pre istotu duphaston, aby sa tehotenstvo udržalo a začala som brať tehotenské vitamíny. V 6. týždni tehotenstva som začala krvácať, hneď sme išli do nemocnice. Celú cestu som preplakala. Bábätko bolo na šťastie v poriadku, poležala som si 9 dní v nemocnici.
Rozhodla som sa ostať po doporučení gynekológa na rizikovom. Prvý trimester bol plný obáv, brala som lieky a pichala si fraxiparín na riedenie krvi, keďže som bola sledovaná aj na hematológii. Manžel mi bol v tom období veľkou oporou, dokonca napriek tomu, že neznáša pohľad na injekcii, pichal mi ich do brucha on. Ubehol štvrtý mesiac a my sme sa pomaly začali tešiť na príchod našej dcérky.
Ako každá budúca mamička, som sa začala obzerať po detských vecičkách a výbavičke. V piatom mesiaci mi začínalo tvrdnúť brucho a občas ma aj pobolievalo. Odrátavali sme každý týždeň. V 25. týždni som znova začala krvácať a mala som bolesti podbruška. Nechali si ma v nemocnici a dostávala som magnéziové infúzie a lieky na zastavenie krvácania. Dcérka bolo v poriadku, príčinu bolestí a krvácania nenašli. Po týždni ma pustili domov, s tým, že som stabilizovaná.
Dva dni nato, som dostala v noci silné bolesti. Boli pravidelné každých 5 minút, vystreľovali do chrbta. Skoro ráno sme šli do nemocnice, bola nedeľa. Po vstupnom vyšetrení mi lekár povedal, že sa mi skrátil krčok maternice na 2 centimetre, že si ma tam nechajú a pichnú mi kortikoidy pre vývoj pľúc bábätka. Absolvovala som ďalšie vyšetrenia a mala som oddychovať na lôžku a mať absolútny kľud.
Dostávala som najvyššie dávky magnéziových infúzií, lieky proti bolesti a antibiotiká, keďže nakoniec zistili že mám nejakú infekciu, ktorá mi doslova „rozožrala“ krčok maternice. Ležala som na oddelení gynekológie, kde so mnou boli na izbe väčšinou mamičky po potratoch a prišli na jednodňovku. Na psychiku to bola veľká záťaž.
V tom čase sa objavil koronavírus aj na Slovensku, a nemocnice sprísnili podmienky. Nemohli byť žiadne návštevy, manžel teda za mnou nemohol prísť. Bolesti neprestávali, v stredu ma ešte vyšetrili, žiadna zmena, neotvárala som sa. Vo štvrtok to isté bolesti v chrbte, kŕče brucha, tak som to len ticho musela vytrpieť a čakala som kedy zaberú lieky.
Po bolestivej noci zo štvrtka na piatok som ráno opäť povedala sestričke, že mám bolesti. Prišiel za mnou službukonajúci lekár, očividne bol už zo mňa podráždený, že čo mi je. Postískal mi brucho zo slovami, že on nevie čo mi je, že mi má manžel kúpiť probiotiká na trávenie.
Toto sú kontrakcie
Pacientky, ktoré boli so mnou na izbe, mi povedali, že určite rodím, že to sú kontrakcie, keďže boli pravidelne, každé tri minúty. Neviem, či toho lekára následne po pol hodine osvietilo, prišiel za mnou, že pôjdem na vyšetrenie. Bolo 14:15, už na ultrazvuku sa s lekárkou tvárili zvláštne a niečo si šepkali. Potom ma poslali samú na poschodie na pôrodnú sálu na vyšetrenie. Bolesti sa stupňovali.
Doteraz nezabudnem na výraz toho lekára, keď ma vyšetril a zistil, že som otvorená na 7 cm. Plodová voda mi neodtiekla, netvrdlo mi brucho (kvôli množstvu magnézia, čo mi dávali), takže lekár s 20 ročnou praxou bol „prekvapený“, že rodím. K pôrodu zavolali inú lekárku. Neviem ani opísať aký strach som v tej chvíli prežívala, keď mi povedali, že rodím, jednak môj prvý pôrod v živote a ešte dvojnásobný strach o dcérku.
Dieťa má 50% šancu na prežitie
Tesne pred pôrodom mi primárka oznámila, že dieťa ma 50 % šancu vôbec prežiť a keď prežije, nedá sa odhadnúť akú bude mať kvalitu života. Tieto vety mi vôbec nepomohli. Je to smutné, ako niektorí lekári pristupujú k pacientkam, berú ich ako na „bežiacom páse“, žiaden ľudský prístup.
Naša dcérka Rebeka sa narodila v 27. týždni 13.3.2020 o tretej poobede. Merala 30 cm a vážila iba 700 gramov. Pôrod prebehol v poriadku, napriek predošlej skúsenosti boli sestričky a lekárka veľmi milé a ľudské. Malú som videla iba na sekundu. Hneď bola prevezená na oddelenie neonatológie a pripojená na pľúcnu ventiláciu, pretože sama nevedela dýchať.
Rodičia, ktorí majú predčasne narodené bábo vedia, čo všetko to obnáša, každý deň prežívate obavy, či to vaše dieťa zvládne. Každý deň sa dozvedáte nové informácie, čo sa zlepšilo a čo sa zhoršilo a že ešte nič nie je isté.
Trpké priznanie mamy: Závidela som iným zdravé deti
Dcérku sme videli len na fotografiách
Po troch dňoch ma prepustili z nemocnice, s tým, že sa uzatvára celé oddelenie, aby mali lôžka pre prípadných pacientov koronavírusu. Začalo dovtedy najhoršie obdobie v mojom živote. To som ešte nevedela, čo ma čaká. Dcérku sme nevideli dva mesiace, iba na fotografiách. Môj manžel ju nevidel vôbec.
Každý týždeň sme sa informovali ako sa jej darí, niekedy aj každý deň. Rebeka bola na pľúcnej ventilácii 19 dní. Prekonala dve infekcie pľúc a mala dve transfúzie krvi. Bojovala z celých síl. Tešili sme sa z každého pokroku.
Samota ktorú som prežívala doma bez dcéry bola hrozná
Doma som si odsávala mlieko a zamrazovala. Pripadala som si ako robot. Pocit samoty, obviňovanie, obavy o malú na seba nenechali dlho čakať. Po dvoch mesiacoch som sa začala cítiť zvláštne. Zo dňa na deň sa môj stav zhoršil natoľko, že som nevedela vstať z postele.
Manžel ma vzal k psychiatrovi, kde ma vyšetrili a diagnostikovali mi popôrodnú depresiu. Stavy úzkosti, beznádej, že už nikdy nebude dobre, myšlienky na smrť, chcela som len, aby to už skončilo. Obdivujem a mám rešpekt k ženám, ktoré niečo takého zažívajú. Chce to veľkú odvahu a vnútornú silu to prekonať a bojovať so svojimi myšlienkami.
Antidepresíva a psychoterapia
Dostala som antidepresíva, lieky proti úzkosti a začala som chodiť na psychoterapiu. Boli to najťažšie týždne v mojom živote, kým začali zaberať lieky. Manžel mi bol nesmiernou oporou. Rovnako rodina a kamarátky. Dcérka bojovala v nemocnici a jej rodičia doma. Po dvoch mesiacoch nás za ňou pustili, pomaly sa blížil termín jej prepustenia. Moje pocity voči nej boli zmiešané. Vo chvíli keď ma pustili z nemocnice, ako keby navždy odišla, moja hlava to nevedela spracovať, že som matka, ale bez dieťaťa.
Boli sme od nej odlúčení na tri mesiace, nebolo medzi nami žiadne puto. Chcelo to pár týždňov, aby som to spracovala a prijala ju za svoju.
Silná spoveď jednej z nás: Osud mi nič nedaroval
Happyend?
Teraz bude mať dcérka pol roka a stále si zvykáme jedna na druhú. Manžel si k nej vytvoril vzťah po pár dňoch. Napriek všetkým obavách sa dcérke darí. Je to malý zázrak. Absolvujeme kopec vyšetrení, možno nás čaká zákrok so srdiečkom, berie kopec vitamínov a liekov. Má už skoro 5 kíl a robí nám veľkú radosť. Je to malé slniečko. Celé to trápenie zato stálo.
Sme nesmierne vďační celému oddeleniu neonatológie v Prešove za našu dcérku a Bohu za jej život. Aj keď sa náš boj ešte neskončil, je to na dobrej ceste.