Popôrodná depresia: Narodenie dieťaťa môže otvoriť v žene tie najhlbšie strachy, obavy, aj vlastné traumy
Je to choroba. Vážna choroba a tá si nevyberá. Zvykne sa zjaviť nečakane a zanechať za sebou spúšť. Ak žena trpí depresiou, ovplyvňuje to jej vzťah k dieťaťu, k partnerovi, k najbližšiemu okoliu aj k sebe samej. Návrat do normálneho života je behom na dlhú trať.
Zvyčajne si v súvislosti s materstvom spájame samé pozitívne veci. Veľa sa píše, aké je materstvo krásne, úžasné a jedinečné puto medzi mamou a dieťaťom. Nie vždy je to však príbeh krásny a ružový. Je to téma, o ktorej treba hovoriť nahlas. Pretože pomoc existuje a liečba je na dosah.
Baby blues
Reálnou popôrodnou depresiou trpí 10 – 20 percent žien. Polovicu až 80 percent mladých mamičiek postihuje tzv. baby blues. Je to zmena nálady spojená s poklesom estrogénu a progesterónu. Vyskytuje sa väčšinou u prvorodičiek.
Baby blues je vo svojej podstate normálny jav, ktorý po pár dňoch, zvyčajne do 14 dní, sám odznie. Príznaky sa objavujú na 3. – 4. deň po pôrode, ťažkosti vrcholia na 5. – 7. deň. Je zapríčinený hormonálnou zmenou, únavou po pôrode, čo sa môže prejaviť aj poruchami spánku, nechutenstvom, častým plačom a slzami. Matky majú pocit, že k dieťaťu necítia to, čo by mali, alebo sa obávajú, že nebudú stačiť na jeho výchovu. Toto kolísanie nálad je spojené so stavom eufórie, ktorá sa môžu striedať s úzkosťami, smútkom, napätím alebo podráždenosťou. Ak však okolie a rodina poskytnú mamičke pomoc a podporu v prvých dňoch, získa tak istotu a sebavedomie, a tieto príznaky pominú.
Rizikové sú ženy, ktoré už v minulosti prekonali depresie. Preto je veľmi dôležité starostlivo sledovať klinický stav ženy v prvých dňoch po pôrode a tiež následne v domácom prostredí. Ak príznaky pretrvávajú dlhšie ako dva týždne, je tu riziko rozvoja závažnejšej poruchy.
Príznaky baby blues:
kolísanie nálady, plačlivosť, generalizovaná úzkosť, zvýšená precitlivenosť, podráždenosť, znížená chuť do jedla, matka má pocit, že sa nevie postarať o dieťa, necíti okamžite očividnú lásku k novorodencovi.
Popôrodná depresia
Popôrodná depresia postihuje približne každú šiestu ženu. Zvykne sa objaviť asi tretí týždeň po pôrode a veľmi intenzívna je okolo 8. mesiaca života dieťaťa. Väčšina žien si ani neuvedomuje, že má depresiu. Tento stav nejako „prechodí“, deň plný povinností okolo dieťaťa a domácnosti, dlhé prechádzky vonku s kočíkom jej pomáhajú nezamýšľať sa veľmi nad tým, čo prežíva ako matka vo svojom vnútri. Malé percento žien však trpí depresiou aj viac ako jeden rok.
Za rizikové obdobie sa považuje príchod matky s dieťaťom domov, keď sa musí začať starať o dieťa a domácnosť. Prejavuje sa to nadmernou únavou až vyčerpanosťou, podráždenosťou, výčitkami, úzkosťami, pocitmi neistoty a strachu, niekedy sa dostavujú až príznaky fóbie.
Popôrodná depresia má prejavy normálnej depresie, ako sú strata záujmu, problémy so spánkom, nechutenstvo, myšlienky na samovraždu, zvýšená citlivosť, apatickosť, smútok. Matka si vôbec neverí, že sa vie postarať o dieťa, až iracionálne sa zaoberá jeho fyzickým a mentálnym zdravím. Samu seba vôbec nerieši. Klesá jej schopnosť postarať sa o dieťa a začína sa sama odsudzovať za to, že ako matka zlyhala. Obáva sa straty partnera a situácie, keď bude na dieťa sama.
Medzi psychologické rizikové faktory patrí psychická nepripravenosť na materstvo, nechcené tehotenstvo, partnerské problémy, nedostatočná sociálna opora, negatívne životné udalosti, nepriaznivá sociálno-ekonomická situácia, ale taktiež aj znížená schopnosť vyjadrovať svoje emócie, neistá perspektíva, odlúčenie dieťaťa od matky po narodení. Mnohé matky po pôrode nepociťujú dostatočnú podporu od svojich rodičov, príbuzných a priateľov. Úplne najdôležitejšia je však podpora partnera.
Bez liečby to nejde
Popôrodnú depresiu treba liečiť návštevou psychiatra a často aj liekmi. Je to však vysoko individuálne a závisí to od intenzity depresívnych príznakov. Ideálna je aj kombinácia psychoterapie a farmakoterapie a sú prípady, keď postačí len návšteva psychoterapeuta. Liečba antidepresívami však nemusí nevyhnute znamenať ukončenie dojčenia, dnes je možné užívať bezpečné dávky antidepresív a popritom dojčiť. Ak žena užíva antidepresíva počas tehotenstva, môže pokračovať aj pri dojčení. Niektoré ženy totiž nevyhľadajú psychiatra práve kvôli obave, že s liekmi nesmú dojčiť. Dojčiaca žena má právo na liečbu a môže vyhľadať odborníka, ktorý jej odporučí vhodné lieky.
Príznaky popôrodnej depresie:
- Chorobná, smutná nálada bez dôvodu, s častými samovražednými myšlienkami
- Strata pozitívnych emočných reakcií, strata pocitu radosti
- Strata záujmu a potešenia z aktivít, ktoré predtým človeka bavili
- Apatia a neschopnosť čokoľvek robiť
- Spomalené myslenie a reč, problém sústredenia sa
- Poruchy sebahodnotenia – pocity menejcennosti, nedostatočnosti, sebapodceňovanie
- Znížená schopnosť komunikácie, sociálna izolácia
- Únava, psychická a fyzická nevýkonnosť
Popôrodná depresia: Viktorka bola náročné bábätko a ja som to nezvládala
Popôrodná depresia a pohľadom odborníkov
Psychiatrička MUDr. Monika Poslušná hovorí: „Celoživotné riziko vzniku depresívnej poruchy postihuje 2-krát viac ženy ako mužov. Relaps depresívnej poruchy v gravidite zvyšuje riziko vzniku popôrodnej depresie. Popôrodná depresia sa vyskytuje u 12 – 16 percent rodičiek, najčastejšie v období medzi 6. – 12. týždňom po pôrode, ale môže sa objaviť kedykoľvek počas prvého roka po pôrode. U žien s históriou depresie je riziko až 25 percent.“ Psychiatrička tiež upozorňuje na to, že „príznaky môžu prejsť až do psychotickej hĺbky, keď sa stráca kontakt s realitou, sebaobviňovanie a výčitky sú nevyvrátiteľné a je riziko samovraždy, v niektorých prípadoch rozšírenej aj o novorodenca. Býva prítomné aj silné napätie a niekedy aj halucinácie.
„Vždy sa treba pýtať aj na samovražedné myšlienky. Netreba si nahovárať, že by kvôli dieťaťu pacientka nebola schopná takého konania. Rovnako v takých ťažkých prípadoch je nereálne, že by pacientku bola schopná ustrážiť rodina. V prípade ťažkej alebo psychotickej depresie je vždy nutná hospitalizácia. Aj preto, že v prvých dvoch týždňoch podávania antidepresív je zvýšené riziko samovražedného konania práve pre účinok liekov na vôľu pacienta. V prípade ľahkej depresie sa dá stav zlepšiť režimovými opatreniami a psychoterapiou. V prípade stredne ťažkej a ťažkej depresívnej poruchy treba pristúpiť k farmakoterapii.“
Mgr. Petra Páneková, klinická psychologička a mama hovorí, že „narodenie dieťaťa a materstvo otvára v človeku nový rozmer, niečo, s čím najmä žena prvorodička doposiaľ nebola v kontakte. Je to obrovská zodpovednosť za nový život. Narodenie dieťaťa môže otvoriť v žene (ale aj v mužovi) tie najhlbšie strachy, obavy, aj vlastné traumy. Určitú úlohu zohráva aj celkové osobnostné nastavenie matky (napr. ak je zvýšene úzkostlivá).
Z hľadiska teórie pripútania je dôležité to, ako je matka schopná nadväzovať citový vzťah s dieťaťom po narodení, aj to môže byť istým faktorom pri rozvoji popôrodnej depresie. To je ovplyvnené tým, akú vzťahovú väzbu má samotná matka, či bezpečnú, vyhýbavú, ambivalentnú alebo dezorganizovanú. Samozrejme, taktiež samotný faktor ako pôrod a jeho priebeh môžu zohrať významnú úlohu pri rozvoji popôrodnej depresie.“
Popôrodná depresia: Stať sa to môže aj vám
O tom, že mám ako matka a žena problém, je potrebné a žiaduce hovoriť. Jednak kvôli sebe a možno tak môžem pomôcť iným, aby sa nedostali do takej situácie, resp. aby z nej dokázali vyjsť s čo možno najmenšími dôsledkami. Ďakujem za dôveru ženám, mamám, ktoré sa nebáli zverejniť ich príbeh s nie úplne ideálnym štartom do materstva.
Mama prosí o radu: Popôrodná depresia mi ničí život
Mária (35 r., 4 deti):
Depresiu som poznala už z predošlých rokov, vedela som, o čo ide. Zdôverila som sa manželovi. K lekárke som nešla, lebo som kvôli tehotenstvu vysadila antidepresíva. Bolo to moje prvé dieťa, nevidela som východisko, v nemocnici som mala panické záchvaty a myslela som si, že ma zachráni len skok z balkóna. Myslela som si, že keby to dieťa umrelo, vôbec by som necítila žiaden smútok, práveže možno úľavu. Mala som množstvo úplne šialených pocitov, všetky zastrešoval obrovský pocit viny voči dieťaťu, lebo racionálne som sa vedela nastaviť tak, že to dieťatko za nič nemôže a potrebuje všetku moju lásku. Trvalo to roky, kým som si dieťa začala užívať. Prvý polrok som sa oň len mechanicky starala, cítila som sa úplne prázdna, že mu nemám čo dať. Skoro každý deň si hovorím, že keby som to mohla vrátiť späť, a bez depresie, dieťa by som snáď ani nepustila z náručia a mojkala by som si ho donekonečna. To som vtedy nedokázala, alebo len málo. Počas tehotenstva som počítala s tým, že toto môže nastať, keďže som to riešila už predtým, aj som to konzultovala s psychologičkou z oddelenia šestonedelia, povedala som jej aj o fóbii z nemocníc, a že všetko, čo potrebujem, je, aby mohol byť manžel pri mne na izbe 24 hodín denne. Vysmiala ma. Som veľmi rada, že pri ostatných troch deťoch sa mi popôrodná depresia už nevrátila.
Mám pocit, že o popôrodnej depresii sa hovorí, ale ľudia to stále neberú vážne. Vidím to na internetových diskusiách. Keď sa rieši nejaké neštandardné správanie matky, málokto za tým vidí depresiu a namiesto podpory je matka lynčovaná a stretáva sa s názormi, že si nezaslúži mať deti ap. Keby som v bežnej diskusii zverejnila moje vtedajšie pocity, reakcia by vôbec nebola podporujúca a absolútne mi to nepomohlo, naopak.
Klára, 33 r. (2 deti)
Ja sa na depresie sa liečim od 18 rokov. Poznám už, kedy to na mňa ide a viem odhadnúť aj intenzitu, ktorou ma to zrazí. Popôrodná depresia bola úplne iná. O dvojičky som sa starala samospádom, ale absolútne som k nim necítila materinskú lásku. Neprekážalo mi, keď aj hodinu plakali, akoby mi chýbal vypínač, ktorý mal vo mne zobudiť ten materinský alarm. Zdôverila som sa manželovi. O mojich depresiách vedel aj predtým. Samozrejme, snažil sa mi pomôcť, ale sám, chudák, nevedel ako. Necítila som lásku k vlastným deťom. Spávala som každé tri hodiny asi hodinu. Prvé tri mesiace života mojich detí si vôbec nepamätám. Neviem, ako sme ich vlastne všetci prežili. Tieto stavy u mňa trvali asi mesiac. Potom som sa z toho dostala nejako sama, bez liekov. Začala som viac spávať a pomáhali mi ľudia v mojom okolí.
Keďže depresie poznám, vedela som, ako reagovať. Neprekvapilo ma to tak, ako možno niekoho, kto nemá vôbec žiadnu skúsenosť s depresiou. Čo sa týka vzťahu k deťom, niekedy mám pocit, že nás to poznačilo, sú dni, keď mám naozaj veľký problém cítiť lásku k vlastným deťom. Sú aj dni, keď ľutujem, že ich mám a je to pre mňa veľmi ťažké. Cítim sa veľmi vinná, že mám takéto pocity. O popôrodnej depresii som počula, ale nemyslela som si, že to postihne aj mňa. Verila som, že materské hormóny a tá nehraničná láska, ktorú každý opisuje, má väčšiu silu ako čokoľvek iné. Osobne si však myslím, že sa o popôrodnej depresii nehovorí skoro vôbec. Po pôrode by mala každá matka absolvovať aspoň jedno sedenie s terapeutom, ktorý jej povie, čo všetko sa môže stať a ako reagovať. Tak ako učia kúpanie bábätiek, tak by sa matky mali pripravovať aj na toto.
Jana, 38 r. (1 dieťa)
Na to, že so mnou nie je niečo v poriadku, ma upozornila moja mama, zo začiatku som jej ale neverila. Ale vyčerpanie z nedostatku spánku a minimum času pre vlastné, aj biologické potreby, ma položilo. Začala som trpieť nespavosťou, stále som myslela na to, kedy sa dieťa prebudí, že bude plakať, že musím vstávať a dojčiť. Bdela som, hoci dieťa spalo, čakala som v strehu, kedy sa zobudí. Nevedela som, čo mám robiť, ako sa mu venovať. Všade som čítala, že dieťa má mať režim, aké aktivity treba ponúkať, nič z toho som nestíhala, nič z toho nefungovalo. Začala som trpieť nechutenstvom a vnútorným chvením, pocitmi na zvracanie, chudla som, vypadávali mi vlasy... Tak som poslúchla mamu a išla som k psychiatričke.
Mávala som hrozné pocity, že som zlá matka, že keď ochoriem, a hospitalizujú ma, nebude mliečko a dieťa umrie od hladu. Že mi ho zoberie sociálka a dá ho do ústavu. Že som neschopná, materstvo je najhoršia a najťažšia vec na svete, prečo sú všetky matky šťastné, usmievavé, upravené, ich deti spinkajú, papajú, majú režim a my nič. Tieto pocity trvali zhruba pol roka, kým začali účinkovať lieky.
Po nasadení liečby som sa viditeľne cítila lepšie, zmizla mi triaška, začala som jesť, postupne som znova dokázala zaspať. Našťastie to nepoznačilo môj vzťah s dieťaťom, ale keď mi bolo najhoršie, vôbec ma jeho prítomnosť netešila. Len som si plnila povinnosti, neužívala som si, čo teraz spätne ľutujem. O popôrodnej depresii som čítala, aj som o nej počula, ale neverila som, že by to mohol byť môj prípad.