Po rozchode: Odpúšťam ti, aj keď ma to stále bolí
Nie všetky príbehy sa končia šťastne. Respektíve tak, ako sme si ich vysnívali. Vzťahy sú veľmi krehké. Ak je v nich prasklina, ktorá sa nedá zalepiť a jej ostré hrany nám spôsobujú bolesť, rozpadnú sa. Zostanú z nich len výčitky, nevypovedané slová, rany na duši.
Rozpad partnerského vzťahu je koncom jednej etapy
Pre niekoho je vyslobodením, pre iného zrúteným snom. Ako prežiť obdobie po rozchode, kedy je čas na nový vzťah a ako to celé uchopiť? “Umenie žiť je v tom, ako sme schopní prijať to, čo život prináša,” konštatuje psychologička a párová terapeutka Renáta Kočišová. Spolu s odborníčkou sa pozrieme na niektoré dôležité momenty v procese prijatia toho, čo sa stalo a ak sa práve nachádzate v tejto situácii, pomôže vám zorientovať sa vo vašich pocitoch.
JA som taká a ON iný: Aký balík odlišností sme schopní uniesť vo vzťahu?
Rozchod bolí. Smútiť je dovolené
Niekto, kto bol súčasťou nášho života, našich pomalých rán a unavených večerov, niekto, koho sme mohli objať a utíšiť sa v jeho náručí je zrazu preč. Stane sa. Život je nevyspytateľný a prináša aj rozlúčky. Dôvodov je veľa - nezhody, milenky/milenci, odcudzenie, závislosti, v extrémnych prípadoch násilie a tyrania. Tu je ťažko hovoriť o rozchode s nostalgiou, lebo je oslobodením, ale bolí aj tak.
A musíme ho prežiť. S kamarátkami, rodinou, misou zmrzliny či s fľašou vína. Otázka je, ako dlho je "dovolené" smútiť, aby smútok neprerástol do niečoho závažnejšieho? “To je veľmi závislé od dĺzky a intenzity vzťahu. Čím hlbšie nás vzťah zasiahne, tým viac a dlhšie smútime. Na dĺžku smútenia má vplyv mnoho faktorov. Aký to bol vzťah? Bol partnerský, alebo bol viac o nerovnováhe a závislosti? Boli tam deti? Niekedy môže byť rozchod oslobodením, ak prinášal viac utrpenia ako benefitov. Nechcem teda odvodzovať dĺžku smútenia od dĺžky vzťahu. Všetko je to o tom, nakoľko sme ten vzťah hlboko prežívali. Poznám ľudí, ktorí mali krátky, ale intenzívny vzťah a rozchod ich bolel aj dva, tri roky. Celkovo ale výskumy hovoria, že v priemere ľudia smútia 12 až 17 mesiacov,” uvádza párová terapeutka Renáta Kočišová.
Stratou partnera/partnerky strácame časť svojich rituálov i priateľov, v určitom zmysle aj pohodlie, ktoré vyplýva zo života vo vzahu. Čím väčšia je kvalita vzťahu, tým je ťažšie sa z neho oslobodiť.
Fázy smútenia
Aké sú signály, ktoré sme schopní vnímať sami u seba, príp. z okolia, že už stačilo smútenia a je čas pokračovať ďalej? Podľa psychologičky Kubler - Rossovej v procese smútenia prehádzame týmito fázami:
- Šok, popieranie reality – to určite nemyslí vážne, to je iba nejaký úlet, asi má nejaké problémy a preto ma opúšťa, a pod. Je to obranná rekcia organizmu, nakoľko okamžité vpustenie tejto reality do vedomia by bolo príliš zaplavujúce a ohrozujúce – obranný mechanizmus sa zapína automaticky, aby chránil psychiku. Šok je reakcia na oznámenie rozchodu – je to niečo ako paralýza, kedy hlavou rozumieme čo sa deje, ale nedokážeme to spracovať
- Fáza hnevu – prídu pocity zrady, opustenia, bezmocnosti, zlosť z bezmocnosti, že to nevieme ovplyvniť, nevieme to zmeniť. Často sú ľudia nahnevaní na seba, že niečo nevideli, podcenili, že nekonali kým bol ešte čas.
- Vyjednávanie - hľadáme spôsoby, ako zvrátiť realitu, ako si dodať nádej. Nádej nás môže celkom dlho držať – obvykle ľudia potrebujú získať istotu, že využili všetky rezervy, aby zabránili rozchodu. Je to spôsob, ako chcú dostať situáciu pod kontrolu, aktivita je spôsob ako bojovať s bezmocnosťou
- Depresia – uvedomenie, že musíme žiť to, čo rozchod priniesol. Cítime následky, sme nútení vystaviť sa samote, často pride rezignácia a pocit, že to už nikdy nebude lepšie. Čelíme pocitom menejcennosti, zníženej sebahodnoty, cítime ľútosť a bolesť, objavujú sa pocity hanby a viny.
- Prijatie – akceptujeme skutočnosť, ktorá sa stala, začíname viac žiť prítomnosťou a nemyslíme toľko na minulosť, nastavujeme sa na novú realitu a robíme kroky k tomu aby sme svoj život znova zobrali do vlastných rúk. Otvárame sa tomu, čo je…Je to fáza, kedy už pri svojich rozhodnutiach nemyslíme na zadné vrátka – čo ak by sa expartner vrátil, čo by na to on povedal, ale sme oveľa viac orientovaní na seba a utvárame svoj život – stávame sa nezávislejšími.
Je flirt nevera? Kedy môže poškodiť váš vzťah
Po rozchode: Pozor na zacyklenie
Terapeutka a psychologička Renáta Kočišová konštatuje, že tieto fázy musíme brať len orientačne, u každého to môže byť inak. Ak ostaneme v niektorej z fáz zaseknutí a cítime, že neprichádza žiaden progres, že sa cyklíme, tak je dobré skúsiť niečo zmeniť – fáza hnevu a depresie bývajú dlhodobejšie a záleží hodne od toho, nakoľko dokážeme pochopiť, prečo sa to stalo, ako sme my sami prispeli k rozchodu, či máme dobré zázemie, priateľov, či máme dosť iných blízkych vzťahov. Oveľa ťažšie sa prijíma realita, keď nevieme, nerozumieme, prečo k rozchodu došlo.
“Stretla som sa u klientov s prípadmi, kedy boli už dlhú dobu – rok, dva aj viac v iných vzťahoch, ale ešte stále ich niečo držalo aj v tých starých a nedovoľovalo im to naplno sa do nového vzťahu ponoriť. Často to boli pocity viny, výčitky, nedostatok porozumenia voči sebe samému, alebo nedokončené, nevypovedané veci s minulým partnerom,” upozorňuje Kočišová.
Odpúšťam ti (aj keď ma to stále bolí)
Je možné odpustiť človeku, ktorého viníme za našu situáciu? V prípade rozchodu napr. kvôli tretej osobe, závislostiam...?
“V princípe by som povedala, že áno, dá sa to, ale je to veľmi individuálne a môže to byť dlhý proces, trvajúci roky,” terapeutka Kočišová má zo svojej praxe mnoho príkladov a zdôrazňuje, že dôležité je najskôr si dovoliť pripustiť svoje emócie, prežiť svoju bolesť, neutekať od nej, nesnažiť sa jej rýchlo zbaviť. “
Uvedomiť si, kde presne sa cítime zranení, ktorá naša časť tak veľmi trpí?
Je to to dieťa v nás, ktoré veľmi potrebuje cítiť svoju hodnotu, alebo potrebuje, aby sa oň niekto staral? Kde nás to oslovuje, na ktorom mieste? O akej potrebe to vypovedá? Vieme sa pozrieť na situáciu očami toho človeka? Vieme rozumieť, čo prežíval pri nás on? Prijatie vlastnej zodpovednosti je v niečom oslobodzujúce, úľavné. Nie je ľahké uniesť svoju zodpovednosť za rozchod,” inšpiruje k zamysleniu terapeutka a konštatuje, že niekedy odpustiť ani nedokážeme. Najmä v prípadoch, kedy jeden z partnerov čelil násiliu. “Odpustenie si ľudia často zamieňajú so schválením ubližujúceho správania, alebo so zabudnutím. To však nie je to isté. Odpustenie v sebe zahŕňa aj odmietnutie a pomenovanie ubližujúceho správania – toto nebolo v poriadku, bolo to nefér, toto nemôžem akceptovať, nemôžem a možno nechcem na to zabudnúť…,” zdôrazňuje Kočišová.
Komu vlastne potrebujeme po rozchode najviac odpustiť? Sebe, či partnerovi?
Možno potrebujeme najskôr odpustiť sebe, že sme dlho zotrvávali v niečom tak ubližujúcom a nemali sme silu odísť. Ako sa dostať k odpusteniu a je vôbec potrebné, aby sme odpustili?
“Proces odpustenia znamená proces znovuzískania vlastnej hodnoty. Často sa musíme popasovať aj s pocitmi viny. A to platí tak pre partnerov, ktorí sú opúšťaní, ako aj partnerov, ktorí opúšťajú. Je zavádzajúce myslieť si, že trpí iba ten, kto bol opustený. Opustiť tiež nie je ľahké, človek sa musí vysporiadať s tým, že konal v prospech seba, išiel za niečím, čo on potrebuje a musel odmietnuť a pozerať sa na utrpenie toho druhého. Často sa cítime previnilo v roli odmietajúcich. Omnoho silnejšie je to v situáciách, kedy sú v partnerstvách aj deti. Pomáha uznať svoj diel zodpovednosti za to, čo sa stalo. Ďalším krokom je ospravedlnenie ako akt prijatia zodpovednosti. Je to ako keď upratujete neporiadok, chaos v dome – postupne nachádzate súvislosti, dávate veci na správne miesto, kam patria.
Klin klinom alebo kedy je čas na nový vzťah?
Klin klinom veľmi nefunguje a prináša len zmätky do citov, ale predsa len - prečo neodmietať ponuky na rande, víno, lichôtky od iných mužov/žien po rozchode? A prečo naopak - odmietnuť a dať si čas? Renáta Kočišová objasňuje: “Spôsoby, ako sa vyrovnávame s rozchodom, môžu byť rôzne a obvykle konáme tak ako to práve potrebujeme. Niekedy to nevieme inak, ale chceme tú rozorvanú ranu rýchlo zalepiť, potvrdiť si, že sme stále chcení, že je o nás záujem a tak striedame jedno rande za druhým. Potvrdzujeme si tým vlastnú hodnotu. A niekto iný zasa potrebuje stiahnuť sa, uzavrieť alebo sa venovať sebarozvoju. Oboje je v poriadku.”
Terapeutka poukazuje aj na fakt, že vyhľadávanie nových kontaktov je často únikom od seba, je to obranný mechanizmus. Naša psychika nie je ešte dosť silná na to, aby sa vystavila plnej sile bolesti z rozchodu a jeho následkom. Pre niekoho môže byť vytváranie nových kontaktov a povrchné vzťahy iba prehĺbením prázdnoty, ktorú v sebe cítia. Deje sa to u ľudí, ktorí majú tendenciu vytvárať závislé vzťahy, príliš sa na potencionálneho partnera naviažu a tým sa znova retraumatizujú, keď sa vzťah znova rozpadne. Tí sa potrebujú chrániť a nevystavovať sa zbytočne ďalším zraneniam.
Ako prežiť rozchod?
“Pomáha koncentrovať sa iba na prítomnosť, žiť iba prítomný okamih a nerozbiehať neustále myšlienky na minulosť alebo budúcnosť,” radí párová terapeutka.
“Oprieť sa o skúsenosť – čo nám pomohlo v minulosti prekonať záťažové situácie, aké schopnosti, vlastnosti? Dôverovať sebe, že máme schopnosť cez to prejsť a aj keď nám je teraz ťažko, život ide ďalej, keď sa jedny dvere zatvárajú, iné sa otvoria. Dôverovať životu. Človek je kreatívny a ťažká situácia nás môže zmobilizovať a zobudiť vnútornú silu, aj keď sa spočiatku cítime zlomení. Tu a teraz iba potrebujeme prežiť najbližšiu minútu, hodinu, deň...potrebujeme sa sústrediť na jednoduché, obyčajné činnosti ktoré prináša každodennosť. Neživiť v sebe pozíciu obete, tá nás spasívňuje a brzdí tvorivé, ozdravné procesy v nás. Je dôležité myslieť na to, aké máme zázemie, akých ľudí okolo seba, nebáť sa požiadať o pomoc. Je úplne normálne mať pocit, že svet sa nám zrútil – veď naozaj sa aj zrútil, to čo sme budovali, sa rozpadlo. Môžeme strácať nádej a znova ju objavovať. Upriamiť sa na malé radosti, ktoré sú teraz dostupné. Hľadať, čo nám robí dobre. Uvedomovať si, že toto je len obdobie, ktoré prejde,” konštatuje Renáta Kočišová a odporúča upriamiť pozornosť na to, čo práve žijeme.
Nemáme k dispozícii nič iné, iba prítomnú chvíľu. Žime to, čo je práve možné. Často totiž podmieňujeme svoje “šťastie” tým, že chceme aby sa náš život odvíjal podľa predstavy, ktorú sme si vytvorili a uzatvárame sa voči možnostiam, ktoré máme práve teraz k dispozícii. Ale umenie žiť je v tom, ako sme schopní prijať to, čo život prináša.