Mama vo Švajčiarsku: Pôrod ako podľa hodiniek
Z pohľadu lekárov som bola na prvorodičku už stará. Predsa len, lekárske odporúčania na prvý pôrod radia trošku iný vek prvorodičky. Moje telo ma však nesklamalo a syn sa narodil dva mesiace po mojej štyridsiatke.
Nejeden Slovák sa túži ísť aspoň raz za život pozrieť do Švajčiarska. Do krajiny, kde vládne poriadok, čistota a všetko funguje ako hodinky. Je však život tam naozaj taký bezstarostný a rozprávkový, ako sa na prvý pohľad môže zdať? Martina Styková, ktorá vo Švajčiarsku žije už 16 rokov, nám dovolila nazrieť do svojho súkromia. Okrem iného prezradila, že do krajiny čokolády a syrov si zo Slovenska skoro vždy prináša korbáčiky a oštiepok.
Moja cesta do Švajčiarska
Pred mojím príchodom do Švajčiarska v roku 2006 som pracovala rok ako aupair v USA. Po zhodnotení za a proti padlo rozhodnutie: chcem pokračovať v dobrodružnom živote, chcem zažívať niečo nové, spoznávať a objavovať svet. Vo Švajčiarsku sa mi podarilo nájsť veľmi dobrú rodinu, v ktorej som pracovala. No keďže som človek neposedný a akčný, po pár mesiacoch som si našla prácu v kancelárii a skúsila som pár mesiacov ťahať obe zamestnania. Bolo to náročné. Vedela som, že dlhodobo je to neudržateľné, a tak som sa napriek dobrým vzťahom s hostiteľskou rodinou rozhodla pre prácu vo farmaceutickom priemysle.
Vyskúšala som si život v treťom najväčšom meste Švajčiarska, v Bazileji, odkiaľ som sa presťahovala na širšie predmestie Zürichu. Kto navštívil Zürich, vie, že toto mesto má svoje čaro. Jazero, okolité hory, ruch mesta, no zároveň blízkosť prírody a vody mu dodáva punc jedinečnosti.
Mama v Škótsku: Tri-štyri deti sú tu štandardom
Dieťa prišlo po štyridsiatke
Veľmi sa teším, že som svojho syna porodila práve tu. Z pohľadu lekárov som bola na prvorodičku už stará. Predsa len, lekárske odporúčania na prvý pôrod radia trošku iný vek prvorodičky. Moje telo ma však nesklamalo a syn sa narodil dva mesiace po mojej štyridsiatke.
Zrejme vďaka svojej povahe som celé tehotenstvo brala veľmi športovo, nič negatívne som si nepripúšťala. Nemala som ani žiadne problémy. Partner bol ten, čo večer čo večer čítal v posteli, ako sa postupne vyvíja naše dieťatko, k čomu je možné prirovnať jeho veľkosť. Ja som len nemo žasla, keď mi hlásil, že aktuálne má dieťa veľkosť fazuľky či vlašského orecha. Jednoducho, dopĺňali sme sa. Vzhľadom na môj vek mi bolo odporúčané chodiť na kontrolu každý mesiac. Každou fotkou zo sona mi bolo moje bábätko bližšie a stále viac som túžila držať ho v náručí. Absolvovala som aj genetické testy, ktoré poisťovňa z dôvodu môjho vyššieho veku preplatila. Výsledky boli, našťastie, dobré, takže som si mohla tehotenstvo užívať ďalej.
Do pôrodnice električkou
Pri výbere pôrodnice som si nechala poradiť skúsenejšími kamarátkami a bola som veľmi spokojná. Pôrodnica ponúkala aj prípravný kurz. Veľmi som však nedávala pozor, keď bola reč o vyvolávaní pôrodu. Myslela som si, že mne sa to stať nemôže. No keďže môj chlapček sa rozhodol vypiť všetku plodovú vodu, musela som práve toto podstúpiť. Neskôr som si povedala, že bolo aj dobre, že som na kurze nedávala pozor. Aspoň som nevedela, čo ma čaká. Niekedy je možno lepšie nevedieť úplne všetko, človek sa potom menej stresuje.
Keďže nemáme auto, trápila ma otázka, ako sa dostanem do nemocnice. Mala som z toho obrovský stres. Čo ak mi odtečie plodová voda? Čo ak sa stane hocičo, na čo nebudem vedieť reagovať? Do nemocnice som sa nakoniec doviezla električkou a počas cesty sa, našťastie, nič neudialo. Keď som vystupovala z električky, úprimne som si vydýchla.
Mama v Austrálii: Pôvodne sme mali kúpenú spiatočnú letenku
Pôrod vo Švajčiarsku: Ako podľa hodiniek
Pri pôrode som mala pri sebe aj pôrodnú asistentku, ktorá mi krok za krokom všetko vysvetľovala. Naozaj išlo všetko ako podľa švajčiarskych hodiniek. Po približne 24 hodinách som bola zvedavá, koľko to ešte bude trvať. Pôrodná asistentka mi oznámila, kedy jej končí služba a že do toho času musí byť dieťa na svete. Tým, že mi pôrod nakoniec vyvolávali, všetko sa stihlo presne podľa slov a plánov asistentky.
Pozitívne hodnotím možnosť výberu súkromnej izby, kde som bola sama s dieťaťom. Návštevy boli povolené temer celý deň. Priateľ chodil spávať domov. Izba, kde by mohol spať aj on, by stála cca 400 CHF na noc. Hoci mám len základné zdravotné poistenie a v čase tehotenstva a pôrodu som mala najlacnejšiu poisťovňu, všetko som mala preplatené. Na stravu v nemocnici som sa nemohla sťažovať. Každé ráno prišiel personál s tabletom a ja som si vybrala jedlo na celý deň.
Matky po pôrode dostanú aj druhú večeru – sendvič na noc. Takýto servis by som dopriala každej matke, a pokojne aj doma, nielen v pôrodnici. Pred príchodom do nemocnice je dôležité mať uzatvorenú zdravotnú poistku pre dieťa, ktorá nadobúda platnosť dňom narodenia dieťaťa. Poistenie zubov sa uzatvára zvlášť, vo všeobecnosti pred dovŕšením piateho roku dieťaťa.
V nemocnici som po pôrode strávila tri dni. V izbe som mala nástenku s presným harmonogramom na každý deň. Každé dve hodiny chodili kontrolovať mňa alebo syna, či je všetko v poriadku a či dodržiavame program. Pripadalo mi to ako vo výcvikovom tábore. Každej vojne je však raz koniec, a keďže som vedela, že je to len na pár dní a ide im o naše dobro, dalo sa to vydržať.
Po príchode domov nás navštevovala pôrodná asistentka. Všetko nám ukázala, pomáhala s dojčením či kúpaním. Dieťatko odmerala, odvážila, ostrihala nechtíky. Je super, ak má žene kto ukázať všetky tieto praktické drobnosti, hlavne, ak je prvorodička, sama „v cudzom svete“ a všetko robí prvýkrát. Nárok na návštevy pôrodnej asistentky majú nielen prvorodičky.
Dieťa bez mena
Tvrdým orieškom bol u nás výber mena pre syna. Niekto ide do nemocnice so zoznamom, niekomu ani zoznam nepomôže. Vo Švajčiarsku môže byť dieťa bez prvého mena tri dni. U nás sa do úzkeho výberu dostali dve mená. Hoci sme sa snažili, aby sme našli meno, ktoré by bolo zahrnuté aj v oficiálnom slovenskom kalendári, nepodarilo sa. Meno Arlie sme v ňom nenašli a neuspeli sme ani s návrhom na jeho zahrnutie.
Krátka materská dovolenka vo Švajčiarsku
Začína sa dňom, keď sa dieťa narodí a trvá 14 týždňov. Je možné dostať dva týždne neplatenej dovolenky navyše, ale musí ich schváliť zamestnávateľ. Žena môže ostať s dieťaťom doma aj dlhšie, ak si to môže finančne dovoliť. Mesačný príspevok na dieťa je 200 – 250 CHF (1 švajčiarsky frank = cca 0,984 eura), pritom jeden deň v jasliach vychádza 100 – 160 CHF.
Ak chce žena dostávať podporu v nezamestnanosti (ak sa rozhodne dať v práci výpoveď z dôvodu starostlivosti o dieťa), musí predložiť, že niekto sa určitú časť týždňa stará o dieťa. Podľa úradov nie je možné súbežne hľadať si prácu, písať motivačné listy, chodiť na pohovory či navštevovať kurzy, ktoré úrad práce ponúka a zároveň sa starať o dieťa. Okrem toho prvé dva – tri mesiace podporu v nezamestnanosti vôbec nedostanete, pretože ste z práce odišli dobrovoľne. Po návrate z materskej dovolenky je možná práca na čiastočný úväzok, čo som využila aj ja a vrátila som na naspäť na 80 %. Mám voľno jeden deň v týždni, každú stredu, takže pracujem len štyri dni v týždni.
Do školy v 4 rokoch
Áno, povinná školská dochádzka tu začína skoro. Arlie mal teraz v januári tri roky a aktuálne navštevuje jasle. Do jaslí sme ho zapísali, už keď som bola v treťom mesiaci tehotenstva. Pri zmene bydliska sme sa ocitli na novej čakacej listine v novom bydlisku. Dovtedy sme denne pendlovali do pôvodného bydliska. Cesta tam a naspäť domov trvala 1,5 hodiny...
Od štyroch rokov dieťa začína navštevovať škôlku, väčšinou len dopoludnia. Existuje možnosť prihlásiť dieťa na obed a následne do klubu, je však potrebné zabezpečiť logistiku zo škôlky, na obed a následne do klubu. Ak má človek šťastie, obed a klub sú na jednom mieste. Každá aktivita sa však platí zvlášť. Ak chcete mať všetko pod jednou strechou, platíte si buď súkromnú škôlku, alebo tzv. Tagesstruktur, ktorá je teraz v pilotnej fáze a iba vo vybraných lokalitách. Vo Švajčiarsku sa to však líši od obce k obci a od kantónu ku kantónu.
Ak je škôlka v blízkosti bydliska dieťaťa, očakáva sa, že dieťa od druhého semestra do škôlky chodí samo. Počula som už veľa príbehov, ako sa rodičia organizujú a tajne sledujú, či ich 4- až 5-ročné deti dôjdu do škôlky v poriadku, pretože musia prejsť aj cez cestu. Ak škôlka nie je v blízkosti bydliska dieťaťa, obec poskytne autobus, čiže dieťa ide zase samo. Deti sú tak už v skorom veku veľmi samostatné a zodpovedné, čo je veľkým benefitom pre rast ich osobnosti.
Náš život vo Švajčiarsku: Traja mušketieri
Veľkou výzvou pre nás je skutočnosť, že sme tu sami. Nikto iný z rodiny, len my traja. Chvíľami si pripadáme ako traja mušketieri. Počas troch rokov, čo máme Arlieho, sme boli bez neho s partnerom sami len trikrát. Vychádza to raz za každý rok jeho života. Vtipné zážitky máme aj v reštauráciách. Zatiaľ sa snažíme vyhýbať sa výdobytkom modernej doby, a nepustíme mu rozprávku len kvôli tomu, aby ticho sedel. Všade cestujeme vlakom či autobusom. Arlie sa môže pochváliť, že strávil možno štvrtinu svojho života v hromadnej doprave. Vlaky chodia načas, spojenia sú premyslené, nadväzujú na seba. Väčšina staníc má bezbariérový vstup, rampu či výťah. Celkovo pre rodiny s deťmi sa ponúka veľa možností, či už v prírode alebo v meste. Deti sú všade vítané.
Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom
V zmysle tohto príslovia a úsilia o precvičovanie detského mozgu sa s Arliem doma rozprávam po slovensky. Všetkému rozumie a celkom mu ide aj rozprávanie. Nemám však príliš veľké očakávania, som realistka, pretože som jediná, kto sa s ním rozpráva po slovensky. Doma sa spolu rozprávame po anglicky. Jasle sú vo švajčiarskej nemčine, škôlka a škola sú v spisovnej nemčine. Verím, že Arlieho ucho je otvorené novým jazykom a keď vidím, ako sa naňho už teraz „lepia“ slovíčka z troch jazykov, potvrdzuje sa mi, že robím dobre. A keďže žijeme vo Švajčiarsku, kde sú oficiálne štyri jazyky a bežne hovorí človek plynule dvomi (nerátam angličtinu), nie je to nič nezvyčajné.
Na návštevu Slovenska sa vždy tešíme. Domovina je domovina a tú má človek len jednu. Hoci sa veľa vecí na Slovensku posúva k lepšiemu, neľutujem, že som si pre život vybrala Švajčiarsko.