Prví kamaráti: Učiť sa hrať – učiť sa hádať

Redakcia | 17. máj 2017

Jedno bez druhého nejde. Aby sa deti stali kompetentnými po sociálnej stránke, potrebujú vzory a partnerov na hranie. Vzory, na ktorých môžu vidieť, ako sa treba ideálne správať, a partnerov na hru, aby si to mohli nacvičiť. Hádanie sa je cvičenie, a nie plytvanie časom, ako si myslia mnohí rodičia.

Paralelná hra

Ako sme už spomenuli, deti potrebujú partnerov na hru. Už troj- až štvormesačné bábätká hľadajú kontakt s inými bábätkami. Pozorujú sa a učia sa od seba navzájom.

V období batoľaťa si čupnú do blízkosti iného bábätka a dotýkajú sa ho – aj keď sa to nie vždy podarí jemne. V jednom roku sa vzájomne imitujú a ponúkajú si kocky alebo bábiku.

Často to vyzerá tak, ako keby sa deti hrali vedľa seba. Kto sa ale pozornejšie prizerá, zistí, že druhé bábätko reaguje. Väčšinou ale oneskorene, takže pokusy o nadviazanie kontaktu sa nepodaria vždy. To vedie k frustrácii a vzdoru. S touto tzv. paralelnou hrou deti teda skúšajú, ako nadviazať s inými kontakt.

Prečítajte si: Hra v živote najmenších

Spoločná hra

Okolo druhého roka sa začínajú deti plánovane hrať spolu. Učia sa dohodnúť na tom, ako sa budú hrať, pokúšajú sa udržať hru v behu, dodávajú odvahu iným, aby hrali ďalej. A musia si rozdeliť úlohy. Často potrebujú dospelých alebo staršie deti, ktoré ich pri tom podporujú:

Čo urobiť, ak mi niekto zoberie knihu, v ktorej som si práve pozeral obrázky?
A ako reagovať, keď Janka uloží bábiku spať, hoci som ju chcela najskôr nakŕmiť, lebo ešte nejedla?

Dospelí by mali deti najskôr iba pozorovať. Zasiahnuť treba len vtedy, keď deti nevedia nájsť cestu, ako sa ujednotiť.

Neriešte konflikt za deti, ale moderujte. Teda nie: „Vráť Nikolasovi knihu.“ Ale: „Poďte, môžete si knihu pozerať spoločne.“ A: „Janka ti určite dovolí dokŕmiť bábiku, keď je ešte hladná, však? Potom bude unavená a môžete ju dať spoločne spať.“

V hre s rovesníkmi sa deti učia odhadnúť seba aj iných. Učia sa presadiť a rozvíjajú kooperatívne formy vyjednávania. Je to základ pre také vlastnosti, ako napr. ohľaduplnosť, ochota pomôcť alebo empatia.

Kameň úrazu: Vlastníctvo

Konflikty u malých detí sa takmer vždy interpretujú ako spory o „majetok“. Výskumy pritom potvrdili, že len jedna tretina všetkých konfliktov sa vzťahuje na majetnícke správanie, ktoré sa, mimochodom, objavuje až vo veku 22 mesiacov.

Prečítajte si: Hry na rozvíjanie tvorivosti a samostatnosti

Kameň úrazu: Vyrušenie v činnosti

Oveľa častejšou príčinou je, ak dieťa niekto vyruší v činnosti.

Situácia: Guľôčková trať. Adrián, zahĺbený do hry, skúša zákon naklonenej roviny. Vtom príde k nemu Igorko a zoberie mu guľôčku. A hádka je na svete.

Čo robiť? Je dobré, ak rodičia pozorovali začiatok. Namiesto „Vráť mu tú guľôčku“ by mali povedať: „Najskôr sa pohrá Adriánko a potom budeš na rade ty. Aďko, však necháš potom Igorka pohrať sa?“

Kameň úrazu: Zvedavosť

17 % konfliktov je spôsobených zvedavosťou detí, týkajúcou sa predmetu, ktorým sa práve zaoberá iné dieťa.

Situácia: Pavlínka vidí, ako Klára plní v piesku jednu formičku za druhou a už vytvorila peknú zbierku pieskových motýľov. Chcela by sama vyskúšať, či sa aj jej podarí vyčarovať z formičky takého motýľa. A skrsne jej v hlave nápad, ako to urobí. Vezme Kláre z ruky plnú formičku a vyklopí ju. Vznikne hádka.

Čo robiť? Úloha rodičov je v tomto prípade jasná: urovnať konflikt a ukázať pochopenie: „Viem, že si to chceš tiež vyskúšať. Poď, opýtame sa dievčatka.“ Alebo: „Klárika, myslíš si, že jedna z vás by mohla formičky plniť a druhá vyklápať?“

Je jedno, aký motív konfliktu stojí za hádkou. Väčšinou ide o predmety. Lebo predmety sú učebnými objektmi pre deti. Preto aj podeliť sa o ne je také ťažké.

Prečo sa deti nechcú o hračky podeliť?

Kto sa už len rád delí o to, čo mu patrí? Ale ten, kto to dokáže, sa už v živote toho naučil veľa. Keď sa majú deti učiť podeliť sa o to, čo pokladajú za svoje vlastníctvo, väčšinou sa to nezaobíde bez odporu.

Na príklade si vysvetlíme, ako by sa mali správať rodičia v prípade konfliktu:

Situácia: Peťko sa chce hrať s Mirkovým obľúbeným autom. Mirko mu ho vytrhne z ruky. Ale ani kniha o rytieroch, drevený meč alebo malé plastové figúrky rytierov nie sú Peťkovi dopriate.

Mirko schmatne všetko, čo sa mu zmestí do rúk a stráži si svoje hračky. Mama sa nahnevá a hreší syna: „S niečím ho musíš nechať pohrať sa, inak ťa už nepríde navštíviť.“

Z odborného hľadiska ide o vydieranie, s tým nič nedosiahnete. Vaše dieťa túto hrozbu aj tak ešte vôbec nechápe.

Čo teda ale robiť? Napriek tomu je správne zamiešať sa medzi deti. Keďže sú jazykové možnosti detí v tomto veku ešte obmedzené, musia rodičia komunikovať v ich zastúpení.

Napríklad takto: „Peťko, opýtaj sa Mirka, s čím sa môžeš pohrať.“ Pravdepodobnosť, že mu Mirko niečo odovzdá je relatívne vysoká. Aj keď ide len o obrázkovú knihu. Ak sa mu podaril tento krok, je preňho ľahšie o pár minút neskôr vydať i hasičské auto.

Ak sa bude Mirko správať úplne odmietavo a nechce pustiť ani len obrázkovú knihu, máte nasledovnú možnosť: „Mirko, ty nechceš nič požičať? – Hm, to je zlé. Peťko, toto všetko tu je Mirkove.“

Nazývame to zabrzdenie konfliktu. „Ja by som ti rada niečo požičala, ale to všetko je Mirkove.“ Mirkovi potom dôjde: Akceptujú ma. Mám situáciu pod kontrolou.

Potom môžete vyštartovať s novým pokusom: „Pozri, Mirko, možno by sa mohol Peťko zahrať s týmto autíčkom, čo povieš?“

Ak ani toto nepomôže, zoberte Peťka a dajte mu k dispozícii veci, ktoré nepatria Mirkovi (nádobu so štipcami alebo cukríky z vašej kuchyne). To sa stane takým zaujímavým, že Mirko prestane so svojím protestom a pridá sa k Peťkovi.

Toto si „šľohnem“

Malé deti ešte nevedia rozlišovať medzi „moje“ a „tvoje“. Keď majú odovzdať niečo, čo patrí iným, dochádza k častým konfliktom.

Situácia: Laura sa vozí na Paťkinej trojkolke. Paťka ju chce späť, ale Laura ju vytrvalo ignoruje. Mama ju viackrát vyzve, aby trojkolku vrátila, ale Laura sa drží svojej stratégie.

Mama cíti, aká je Patina mama netrpezlivá, a očakáva dôsledky. A tak sa postaví dcére do cesty, vezme jej trojkolku a podá ju Paťke. Laura plače.

Čo robiť? Podľa odborníkov sa opäť nejedná o správny postup. Zobrať Laure hračku znamená robiť sudcu poza jej chrbát. Takto je odzbrojená a nemá šancu rozhodnúť sa sama.

Učebný efekt je teda nulový. Ale ako rodič musíte samozrejme zasiahnuť, deti potrebujú sprostredkovateľa: „Laura, opýtala si sa Paťky, či si môžeš požičať trojkolku?“ –

„A chcela by si sa ešte povoziť?“ (tým verbalizujete konflikt, Laura cíti, že ju beriete vážne) „Hm, to je ale problém. Dve deti, jedna trojkolka, čo teraz urobíme? „Máte nejaký nápad?“

Minimálne v polovici prípadov máte s takouto stratégiou vyhraté a jedno z detí povie: „Tak nech si ju zoberie on/ona.“ V prípade, že je stratégia neúspešná, skúšajte to ďalej:

Navrhnite riešenia. A až keď sa deti skutočne nevedia dohodnúť, môžete povedať: „Dobre, keď vám nič nenapadá, musím rozhodnúť ja.“

Prečítajte si: Bitka o hračku: ako ju vyriešiť?

To je teraz moje

Dosť komplikovaná situácia nastáva vtedy, keď sa majú deti deliť o niečo, čo nepatrí nikomu. Aj tento problém sa ale dá vyriešiť diplomaticky. Opäť si to ukážeme na príklade.

Situácia: Robko si v pieskovisku na detskom ihrisku ulovil bager, ktorý nikomu nepatrí. Janko mu ho vytrhne z rúk. Obaja sa hádajú. Mamy sa rozprávajú a uprú zrak na deti až vtedy, keď začne Robko plakať.

Čo robiť? Otázka, ktorú si musia položiť obe mamy ako prvú, znie: „Čo sa stalo?“ Nepýtajte sa najskôr „Prečo...“ Prečo nie je príliš pedagogický výraz, lebo vždy vyostruje konflikt.

Rovnako by ste nemali obviňovať Janka podľa motta: „Čo si to zasa spravil?“ Radšej zisťujte: „Čo sa stalo? Kto mal bager ako prvý?“

Deťom nebude robiť problém odpovedať na tieto otázky. „Janko, pýtal si sa Robka: Môžem si zobrať bager? Nie? Nabudúce sa musíš najskôr opýtať.

Vráť teraz bager Robkovi.“ Ak Janko nepodnikne žiaden krok, použite techniku pokazenej platne: „Vráť Jankovi bager. Musíš sa ho najskôr opýtať...“ Vyslovujte vety pomaly, po slovíčkach, takto sa Janko naučí, ako sa má správať v prípade konfliktu.

Ďalšia možnosť je výmena. Janko môže Robkovi ponúknuť za bager niektorú zo svojich hračiek. Výmena je síce núdzové riešenie, deti sa tak učia deliť sa len za protihodnotu, ale aj sociálna výmena u dospelých funguje týmto spôsobom.