Prví kamaráti: Učiť sa hrať – učiť sa hádať. Ako riešiť konflikty pri spoločnej hre s kamarátmi
Jedno bez druhého nejde. Aby sa deti stali kompetentnými po sociálnej stránke, potrebujú vzory a partnerov na hranie. Vzory, na ktorých môžu vidieť, ako sa treba ideálne správať, a partnerov na hru, aby si to mohli nacvičiť. Hádanie sa je cvičenie, a nie plytvanie časom, ako si myslia mnohí rodičia.
Paralelná hra detí
Často to vyzerá tak, ako keby sa deti hrali vedľa seba. Kto sa ale pozornejšie prizerá, zistí, že druhé bábätko reaguje. Väčšinou ale oneskorene, takže pokusy o nadviazanie kontaktu sa nepodaria vždy. To vedie k frustrácii a vzdoru. S touto tzv. paralelnou hrou deti teda skúšajú, ako nadviazať s inými kontakt.
Spoločná hra detí
- Čo urobiť, ak mi niekto zoberie knihu, v ktorej som si práve pozeral obrázky?
- A ako reagovať, keď Janka uloží bábiku spať, hoci som ju chcela najskôr nakŕmiť, lebo ešte nejedla?
Nechajme deti hrať sa – len tak!
Kameň úrazu: To je moje!
Kameň úrazu: Vyrušenie v činnosti
Situácia: Guľôčková trať. Adrián, zahĺbený do hry, skúša zákon naklonenej roviny. Vtom príde k nemu Igorko a zoberie mu guľôčku. A hádka je na svete.
Kameň úrazu: Zvedavosť
Situácia: Pavlínka vidí, ako Klára plní v piesku jednu formičku za druhou a už vytvorila peknú zbierku pieskových motýľov. Chcela by sama vyskúšať, či sa aj jej podarí vyčarovať z formičky takého motýľa. A skrsne jej v hlave nápad, ako to urobí. Vezme Kláre z ruky plnú formičku a vyklopí ju. Vznikne hádka.
Je jedno, aký motív konfliktu stojí za hádkou. Väčšinou ide o predmety. Lebo predmety sú učebnými objektmi pre deti. Preto aj podeliť sa o ne je také ťažké.
Mrzuté dieťa: 5 krokov, ktoré vám pomôžu zvládnuť situáciu
Prečo sa deti nechcú o hračky podeliť?
Na príklade si vysvetlíme, ako by sa mali správať rodičia v prípade konfliktu:
Situácia: Peťko sa chce hrať s Mirkovým obľúbeným autom. Mirko mu ho vytrhne z ruky. Ale ani kniha o rytieroch, drevený meč alebo malé plastové figúrky rytierov nie sú Peťkovi dopriate. Mirko schmatne všetko, čo sa mu zmestí do rúk a stráži si svoje hračky. Mama sa nahnevá a hreší syna: „S niečím ho musíš nechať pohrať sa, inak ťa už nepríde navštíviť.“ Z odborného hľadiska ide o vydieranie, s tým nič nedosiahnete. Vaše dieťa túto hrozbu aj tak ešte vôbec nechápe.
Čo teda ale robiť? Napriek tomu je správne zamiešať sa medzi deti. Keďže sú jazykové možnosti detí v tomto veku ešte obmedzené, musia rodičia komunikovať v ich zastúpení. Napríklad takto: „Peťko, opýtaj sa Mirka, s čím sa môžeš pohrať.“ Pravdepodobnosť, že mu Mirko niečo odovzdá je relatívne vysoká. Aj keď ide len o obrázkovú knihu. Ak sa mu podaril tento krok, je preňho ľahšie o pár minút neskôr vydať i hasičské auto.
Ak sa bude Mirko správať úplne odmietavo a nechce pustiť ani len obrázkovú knihu, máte nasledovnú možnosť: „Mirko, ty nechceš nič požičať? – Hm, to je zlé. Peťko, toto všetko tu je Mirkove.“ Nazývame to zabrzdenie konfliktu. „Ja by som ti rada niečo požičala, ale to všetko je Mirkove.“ Mirkovi potom dôjde: Akceptujú ma. Mám situáciu pod kontrolou. Potom môžete vyštartovať s novým pokusom: „Pozri, Mirko, možno by sa mohol Peťko zahrať s týmto autíčkom, čo povieš?“
Ak ani toto nepomôže, zoberte Peťka a dajte mu k dispozícii veci, ktoré nepatria Mirkovi (nádobu so štipcami alebo cukríky z vašej kuchyne). To sa stane takým zaujímavým, že Mirko prestane so svojím protestom a pridá sa k Peťkovi.
Toto si „šľohnem“
Malé deti ešte nevedia rozlišovať medzi „moje“ a „tvoje“. Keď majú odovzdať niečo, čo patrí iným, dochádza k častým konfliktom.
Situácia: Laura sa vozí na Paťkinej trojkolke. Paťka ju chce späť, ale Laura ju vytrvalo ignoruje. Mama ju viackrát vyzve, aby trojkolku vrátila, ale Laura sa drží svojej stratégie. Mama cíti, aká je Patina mama netrpezlivá, a očakáva dôsledky. A tak sa postaví dcére do cesty, vezme jej trojkolku a podá ju Paťke. Laura plače.
Čo robiť? Podľa odborníkov sa opäť nejedná o správny postup. Zobrať Laure hračku znamená robiť sudcu poza jej chrbát. Takto je odzbrojená a nemá šancu rozhodnúť sa sama. Učebný efekt je teda nulový. Ale ako rodič musíte samozrejme zasiahnuť, deti potrebujú sprostredkovateľa: „Laura, opýtala si sa Paťky, či si môžeš požičať trojkolku?“ – „A chcela by si sa ešte povoziť?“ (tým verbalizujete konflikt, Laura cíti, že ju beriete vážne) „Hm, to je ale problém. Dve deti, jedna trojkolka, čo teraz urobíme? „Máte nejaký nápad?“
Minimálne v polovici prípadov máte s takouto stratégiou vyhraté a jedno z detí povie: „Tak nech si ju zoberie on/ona.“ V prípade, že je stratégia neúspešná, skúšajte to ďalej: Navrhnite riešenia. A až keď sa deti skutočne nevedia dohodnúť, môžete povedať: „Dobre, keď vám nič nenapadá, musím rozhodnúť ja.“
5 tipov, ako naučiť dieťa podeliť sa
To je teraz moje
Dosť komplikovaná situácia nastáva vtedy, keď sa majú deti deliť o niečo, čo nepatrí nikomu. Aj tento problém sa ale dá vyriešiť diplomaticky. Opäť si to ukážeme na príklade.
Situácia: Robko si v pieskovisku na detskom ihrisku ulovil bager, ktorý nikomu nepatrí. Janko mu ho vytrhne z rúk. Obaja sa hádajú. Mamy sa rozprávajú a uprú zrak na deti až vtedy, keď začne Robko plakať.
Čo robiť? Otázka, ktorú si musia položiť obe mamy ako prvú, znie: „Čo sa stalo?“ Nepýtajte sa najskôr „Prečo...“ Prečo nie je príliš pedagogický výraz, lebo vždy vyostruje konflikt. Rovnako by ste nemali obviňovať Janka podľa motta: „Čo si to zasa spravil?“ Radšej zisťujte: „Čo sa stalo? Kto mal bager ako prvý?“ Deťom nebude robiť problém odpovedať na tieto otázky. „Janko, pýtal si sa Robka: Môžem si zobrať bager? Nie? Nabudúce sa musíš najskôr opýtať. Vráť teraz bager Robkovi.“ Ak Janko nepodnikne žiaden krok, použite techniku pokazenej platne: „Vráť Jankovi bager. Musíš sa ho najskôr opýtať...“ Vyslovujte vety pomaly, po slovíčkach, takto sa Janko naučí, ako sa má správať v prípade konfliktu.
Ďalšia možnosť je výmena. Janko môže Robkovi ponúknuť za bager niektorú zo svojich hračiek. Výmena je síce núdzové riešenie, deti sa tak učia deliť sa len za protihodnotu, ale aj sociálna výmena u dospelých funguje týmto spôsobom.