Pomóóc, máme doma dvojročiaka
Hoci sa deti vo veku 2 rokov začínajú osamostatňovať, stále potrebujú našu pozornosť.
"Mami, sám!“ „Ne, ne, to nie je autobus, to je 17-ka.“ „Pjeco Dodo čuča?“ To je len zlomok toho, čo povie náš 27-mesačný syn. Spolu prechádzame krásnym a zároveň ťažkým obdobím vývoja.
Krásnym preto, lebo na veľa hlášok, čo v tomto období dieťa povie či na to, čo urobí, budeme spomínať ešte dlhé roky. Je stále viac spoločenské, milujúce, má radosť, keď vidí niekoho blízkeho a chce pomáhať. Obdobím, v ktorom je obľúbené slovíčko „ja sám“ a „nie“. Ak máte doma dvojročiaka/dvojročiačku, viete, o čom hovorím. Skúsme sa spoločne pozrieť, čo nás môže s nimi ešte stretnúť.
Mamy radia mamám: Môže už dvojročné dieťa pochopiť, čo znamená slovko „NIE“?
Dvojročné dieťa stále potrebuje pozornosť rodiča
Hoci sa deti vo veku 2 rokov začínajú osamostatňovať, stále potrebujú našu pozornosť. Nevedia ešte rozoznať dôsledky svojich činov, preto budú robiť aj pre ne nebezpečné veci (napr. ťahať obrus, chodiť okolo sporáku, vybehovať z chodníka na cestu).
Obyčajne chcú robiť svoje veci, keď my máme v pláne niečo iné. Ak sa k tomu pridá aj únava dieťaťa, o „zábavu“ máme postarané. Aby sme sa vyhli takýmto stretom s našimi 2 ročnými drobcami, mali by sme rešpektovať určité zásady.
Zásady pokoja v rodine s dvojročným dieťaťom
1. Nenakupujte, keď je dieťa unavené alebo rozšantené.
2. Ak sa odmieta obliecť alebo obuť, skúste ho rozptýliť rozprávaním o niečom, čo ho zaujíma. Pomôže Vám to obliecť či obuť dieťa bez toho, aby si to všimlo.
3. Vyberajte jednoduché oblečenie, ktoré si môže obliecť aj samo alebo s Vašou pomocou.
4. Ak sa chystáte cestovať autom a Vaše dieťa nerado sedí pripútané v autosedačke, nechajte ho, nech sa pred cestou vyšantí.
5. Nezabúdajte, že v tomto období rastu potrebuje Vaše dieťatko často jesť. Občas si spríjemnite spoločné chvíle návštevou vhodného gastro zariadenia (reštaurácia, cukráreň).Samozrejmosťou je aj pitný režim.
Osamostatňovanie dvojročného dieťaťa
Dvojročné dieťa sa začína osamostatňovať. Preto je dôležité, aby sme nechali dieťa rozvíjať jeho samostatnosť. Vedenie k nezávislosti začína od maličkostí. Jej postupným rastom a rozvíjaním naučíme deti ďalšej dôležitej úlohe – zodpovednosti. Tu je pár tipov ako na to:
1. nechajte dieťa, nech pošle list, zazvoní na zvonček, stlačí tlačidlo na semafore. Okrem toho, že mu to urobí veľkú radosť, bude hrdé, že to zvládlo samo,
2. nikdy nehovorte dieťaťu, že niečo nedokáže. Ak chce robiť náročné veci, buďte pri ňom, podporte ho a povedzte mu, že si vážite jeho pomoc, ale vec, ktorú chce urobiť je pre neho ťažká, preto mu s ňou pomôžete,
3. učte dieťa výberu,
4. povedzte dieťaťu, že Vás vždy môže poprosiť o pomoc, ak sa mu niečo nedarí,
5. a nezabúdajte ho vždy pochváliť.
Záchvaty zlosti
Medzi 18. – 24. mesiacom života sa u 60 – 80% detí začínajú záchvaty zlosti, ktoré pokračujú ďalší rok a pol. Ich frekvencia je rôzna (3 – 7x do týždňa). Hoci sa im chceme vyhnúť, treba si uvedomiť, že patria k normálnemu rastu.
Väčšinou ide o krátke záchvaty. Niekedy môžu byť sprevádzané aj agresivitou detí (ľahnú si na dlážku, kričia, kopú, vrtia sa) alebo zámerným ubližovaním si (bijú sa, búchajú si hlavu alebo si spôsobujú rany).
Výskumy venované tejto problematike poukazujú na fakt, že fyzické tresty dieťaťa so záchvatmi zlosti nič neriešia, naopak vedú k dlhším a častejším záchvatom. Oproti tomu tíšenie a maznanie sa s dieťaťom po takomto výbuchu znižuje ich výskyt.
Pri záchvatoch hnevu by sme si mali uvedomiť, že deťom slúžia ako prostriedok na manipuláciu a získanie pozornosti. Ak rodičia venujú dieťaťu pozornosť, ktorú si záchvatmi vynucuje alebo podľahnú jeho požiadavkám, aby bolo dobré a nerobilo hanbu, podporujú dieťa v tom, že záchvatmi hnevu dosiahne, čo chce.
Väčšina rodičov vie rozpoznať začínajúci sa záchvat a môžu mu zabrániť. Ak sa však už začal, je dobré dieťa nechať samé a odísť z miestnosti. Ak ide o dieťa, ktoré si môže ublížiť, treba ho pevne držať (napr. v objatí), kým neprestane bojovať.
