Mamy radia mamám: Môže už dvojročné dieťa pochopiť, čo znamená slovko „NIE“?

Mamy radia mamám: Môže už dvojročné dieťa pochopiť, čo znamená slovko „NIE“?
12.5.2017 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Najlepšie rady sú tie odskúšané na vlastnej koži. A tak ste opäť vy, mamy, radili mamičke. Tentoraz Aďke, ktorá má takéto trápenie so svojou 2-ročnou dcérkou...

Aďkina dvojročná dcérka je podľa nej priveľmi živá a rada by ju naučila poslúchať. Zdá sa jej, že vyskúšala asi všetko, no nič nezaberá!

Dokáže dieťa už v dvoch rokoch pochopiť, čo môže, čo má dovolené a čo znamená slovko „NIE“? Je vôbec možné naučiť ho hrať sa s hračkami, a nie s vecami, s ktorými nemôže?

Aďa: „Na moju malú totiž neplatí 10-krát jej pekne povedať, že nemôže brať do rúk to, čo nemá, ale iba svoje hračky, preto na ňu občas zvýšim hlas, a ak jej prípadne capnem po zadku, rozplače sa a nechápavo na mňa pozerá.“ Preto sa obrátila na vás, rodičov živých zlatých šidielok, aby ste jej poradili.

Ako zdolať tento problém poradia nielen mamičky, ale aj detská psychologička Mgr. Ing. Jana Kašáková.

„Na dieťa platí veľa trpezlivosti a opakovať, opakovať, opakovať.“

Katarína, dcérka Katka 14 mesiacov

Ja mám doma taktiež živé a neposedné dieťa. Slovo NIE sme začali používať od roka, keď mi dcérka začala robiť poriadok v skrinkách v kuchyni, už som nemala síl stále upratovať rozsypanú múku, čaje a iné potraviny, to pozná asi každá mama. 

Pochopila to veľmi rýchlo a dovtedy používané slová, ako no-no, nesmieš, nerob, nezaberali. Zo začiatku som jej to musela viackrát opakovať, ale po 2 týždňoch už chápala význam.

Takže tvoja dvojročná dcérka určite rýchlo pochopí, čo sa môže a čo nie. Spočiatku to chce iba veľa trpezlivosti a opakovať, opakovať, opakovať, pretože malé deti nás rady skúšajú.

Najhoršie na mojom úsilí bolo, že naše babky dovolili malej to, čo som ja zakazovala. Ale aj to po čase dcérka pochopila a vie, že doma to má zakázané a u babky nie.

Pretože babky slovko NIE nepoužívajú často a všetko dovolia. Keď bude mať dcérka 2 roky, chystám sa používať metódu počítania do troch
Prečítajte si: Výchovné štýly v rodine: akou cestou vediete vaše deti vy?

Veci, ktoré sú pre deti nevhodné, ukryte

Adela, dcérka Vierka 2,5 roka, syn Marcelko 3 mesiace

Taktiež patrím medzi mamičky, ktoré majú už od narodenia veľmi živé dieťa. Zo začiatku som toto isté riešila aj ja. Dcérka nepoznala slovko NIE, aj keď som jej to vysvetľovala asi 20-krát. Po zadočku nedostávala, ale po ruke.

Niektoré veci samozrejme už časom pochopila, keď po ručičke dostala viackrát (samozrejme, také slabunké), ale niektoré ju držia stále. Má 2 a pol roka, no nenapísala si, čo myslíš pod pojmom „veci, s ktorými sa hrať nemôže“.

Ide o šminky, hrnce, krémy? Keď bola moja dcérka mladšia, chodila do odpadkového koša hrabať sa v ňom a vyberať z neho. Dodnes chodí do koša, no našťastie ho iba otvorí a skontroluje.

Keď sa chce hrať s krémom, vždy jej dám na prst, nech sa natrie sama, ale potom krém schovám. Samozrejme, šminky mám schované, no ona si vymyslela, že fixky sú šminky.

Časom som už niektoré veci prestala riešiť a už sa na nich len smejem. Malá vie, že napr. do kúpeľne ísť nesmie, v kuchyni zas nedočiahne na nože a keď chce niečo z obývačky (sviečku, fotky, nejakú keramiku), nechám ju.

U nás doma nemáme vystavené veci, u ktorých by mi vadilo, že sa s nimi hrá. Naša dcéra sa nechce hrať s hračkami, hoci som jej ich veľa pokúpila, ležia v skrini, alebo stoja vystavené, prachom zapadnuté v izbe.

Postupne som sa aj ja naučila jedno − vezmeme ju do hračkárstva, aby si sama vybrala, čo chce, a potom sa s tým aj doma zahrá. Skús to aj ty.

Ak ti prekáža, že sa chce hrať s nejakými vecami, schovaj ich a to, čo nemôže poškodiť, povoľ. A hračky? Ich výber radšej nechaj na ňu. 

„Deti vedia, že sa to nesmie a aj to, že keď to robiť budú, my budeme reagovať. To je podstata problému.“

Lenka, synovia Kubko 1 rok aj 9 mesiacov, Maťko 3,5 roka

Môj syn Kubko má teraz rok a trištvrte a mám ešte aj staršieho, 3,5-ročného Maťka, takže raz som to už zažila a druhýkrát tým prechádzame práve teraz.

Deti veľmi dobre, už aj vo veku 2 rokov, vedia, čo znamená NIE, to však neznamená, že to budú aj rešpektovať. Priebeh bol aj u nás v oboch prípadoch rovnaký, chlapci si robili ďalej, čo chceli.

Často sa pri „zakázanej“ činnosti ešte na mňa popod fúz usmievali. Deti to robia preto, že chcú upútať našu pozornosť. Vedia, že sa to nesmie, a taktiež aj to, že keď to robiť budú, my budeme reagovať.

To je podstata problému, ktorú si treba uvedomiť. Chcú našu pozornosť, tak im ju dajme! 

Keď bude dieťa vypínať a zapínať televízor, úplne zbytočne budeme na neho z gauča kričať, aby to nerobilo. Ale keď vstaneme a odvedieme jeho pozornosť iným smerom, napríklad sa s ním chvíľu zahráme s hračkou, o chvíľu si na televízor ani nespomenie.

A ešte k tomu „po zadku“ − nebite dcérku. Nepomáha to (resp. keby ste ju trestali bitkou stále, naozaj by to prestala robiť, ale len preto, že by sa vás bála, a to určite nechcete).

Navyše, je tu riziko, že to bude považovať za normálne riešenie konfliktných situácií a bude potom biť deti v škôlke, mladšieho súrodenca...

Prečítajte si: Výchova: Po dobrom alebo po zlom?

„Zákazy skús zredukovať na minimum.“

Mirka, dcéra Sára 2 roky

Podľa môjho názoru je úplne prirodzené, že dieťa vo veku našich dcér si nepýta dovolenie a snaží sa dospelého napodobňovať – v tomto prípade osobu, ktorá sa oň najčastejšie stará, čiže mamičku. 

Denno-denne vidí, ako siahaš za hrncami, príbormi či varechami, a keďže deti sa učia pozorovaním, robí to isté. Preto vyčleň starší hrniec, varešku či príbor a dovoľ svojej dcérke, aby ti pomáhala.

Možno ti to teraz lezie na nervy, pretože ťa to zdržuje a ty nemôžeš napríklad rýchlejšie navariť obed alebo večeru, ver, že onedlho nastane presne opačná situácia. Ty budeš dcéru naháňať, aby ti v kuchyni pomohla, napr. očistiť zeleninu či umyť riad.

Preto v nej pestuj chuť pomáhať. Inak sa musíš zachovať v prípade, ak nastane situácia, že by si dcérka mohla ublížiť. No aj v tom prípade je fyzický trest viac ako nevhodný. Pamätaj, že násilie plodí ďalšie násilie.

Asi by sa ani tebe nepáčilo, keby k tebe niekto prišiel a capol ti po zadku. Deti by sme biť nemali, ani symbolicky. Dôležité je situáciu primerane veku vysvetliť, vziať na ruky, odniesť preč a zaujať niečím iným.

Ešte lepšie bude, ak zákazy skúsiš zredukovať na minimum. No a samozrejme vo svojich zásadách aj vytrvať. Keď raz poviem NIE, tak to platí pre túto situáciu vždy, a nie iba v prípade, že mi to dnes takto vyhovuje.  

„Vychovávať dieťa je náročné, no dá sa to zvládnuť.“

Adriana, dcéra Petra 10 rokov, Robko 3 roky

Podľa môjho názoru by sa rodičia detí mali ešte pred ich narodením obrniť trpezlivosťou tak, ako bolo potrebné trpezlivo čakať na ich príchod 9 dlhých mesiacov. Mali by si uvedomiť, že deti sa ešte len musia naučiť rešpektovať svoje okolie a príkazy či zákazy chápu ako výzvu.

Vychovávať dieťa je náročné, no dá sa zvládnuť a netreba k tomu ťažkú ruku. Láska, neustále vysvetľovanie a obrátenie detskej pozornosti na činnosť, ktorú môže dieťa samo vykonať bez akéhokoľvek ohrozenia sú tou správnou cestou.

Rodičia by mali počítať s tým, že dieťa, aby napredovalo, potrebuje nielen neustále nové podnety, ale aj vyskúšať si v praxi to, čo má odpozorované. Je iba na nás, aby sme im pripravili terén a deti sa mohli realizovať.

Iba tak sa nám podarí v nich podporovať vieru vo vlastné sily. Sme tu na to, aby sme svoje ratolesti podporovali, a nie ich fyzicky trestali za to, že sa chcú niečo naučiť.

Preto by si mala, milá Aďa, vytvoriť svojej dcérke priestor na realizáciu a nájsť si pre svoju malú princeznú dostatok času aj na spoločné hry. Možno to závisí tak trochu aj od povahy, no moja dcérka sa až ako 

5-ročná naučila sama zahrať sa s hračkami, do toho času sme jej museli ja, manžel, či babičky pri hre asistovať.

Prečítajte si: Ako majú rodičia ukázať deťom hranice?
Vyjadrenie psychologičky a psychoterapeutky Mgr. Ing. Jany Kašákovej: 

Vy sa síce pýtate na jednu vec, no tá súvisí aj s inou. Niektoré deti sa nezaujímajú o hračky. Zaujímajú sa o svet, v ktorom žijú, o veci, ktorých sa dotýkajú dospelí a s ktorými niečo robia, vytvárajú, manipulujú.

Zaujímajú sa o to preto, lebo tým spoznávajú svet a učia sa v ňom fungovať, učia sa v ňom obstáť. Preto je to zariadené tak, že sa deti učia napodobňovaním.

Ak vidia každý deň mamu vyberať hrnce, varechy, chytať ovládač na televízor či čokoľvek iné, pozorujú to a chcú to napodobniť, skúsiť, ohmatať si to, skrátka to zažiť a tým o tom zistiť a naučiť sa viac.

Ak teda na dieťa kričíme alebo mu to sústavne zakazujeme, z tohto uhla pohľadu mu vlastne bránime v učení sa, v spoznávaní sveta, v jeho rozvoji.

A v tom prípade dieťa dáva najavo svoju nevôľu, alebo ak aj nie, jeho prirodzená túžba spoznávať svet a jeho zvedavosť ako základná výbava na prežitie ho ženú proti rodičovským zákazom, a teda akoby tomu NIE nerozumelo či ho nepočulo.

Čo sa týka samostatnej hry dieťaťa s hračkami, niektoré deti, hoci sa rady zabavia aj s hračkami, sa nerady hrajú samé. Potrebujú sa hrať s niekým, najlepšie s mamou alebo niekým blízkym. 

Zvyčajne sa až v neskoršom veku zahrajú aj samé (no závisí to aj od povahy dieťaťa). Vzhľadom na vyššie uvedené je teda trochu prehnané očakávať od dvojročného dieťaťa, že sa bude hrať samo a iba s hračkami. 

Je však zjavné, že spoznávanie sveta dieťaťom má svoje medze či hranice – dieťa treba pred určitými vecami chrániť – vždy s ohľadom na jeho vek a schopnosti, temperament, štýl spoznávania sveta atď.

Malému dieťaťu nedovolíme hrať sa s predmetmi, ktoré preň predstavujú značné riziko (ostré, ťažké, krehké, horúce...), prípadne s vecami, pre ktoré je hrozbou skôr dieťa, pretože by ich svojou neskúsenou manipuláciou mohlo pokaziť či znehodnotiť.

Je to teda akési hľadanie medzi tým, čo dieťa potrebuje vo svojom vývine, čo podporuje pre svoj rozvoj a tým, čo je pre dieťa nevhodné z – nazvime to „bezpečnostných dôvodov“.

V zásade ale môžeme povedať, že dieťa v tomto veku sa učí aj to, čo môže a čo nemôže, postupne spoznáva medze, v ktorých sa môže pohybovať, realizovať svoje priania a túžby, skúmať, spoznávať.

A učí sa to na základe toho, čo rodič robí a podľa toho, čo počuje, ako to rodič slovne vyjadruje. No v tomto veku, hoci dieťa aj rozumie, čo rodič hovorí, nevie ešte dostatočne usmerniť samo seba podľa počutých slov.

Preto potrebuje stále aj „akciu“ rodiča, teda potrebuje, aby rodič urobil nejaké opatrenie, zásah (zobral danú vec a odložil ju tam, kam dieťa nedočiahne; zobral dieťa preč z cesty...), aby mu ukázal, čo môže a kde sú hranice.

Ak sa dieťa napríklad blíži k praciemu prášku, rodič povie jednoduché, no dôrazné „Nie!“ alebo „No-no, nesmieš to brať!“ a zároveň vezme prášok a odloží ho preč alebo vezme dieťa a odvedie ho preč. No niekedy stačí, ak povie len: „Áno, to je prací prášok.

Poď, odložíme ho na miesto.“ A vezme prášok do ruky, dieťa vezme druhou rukou za rúčku a odnesú prášok alebo ho môže zobrať dieťa a s rodičovou pomocou ho odloží.

Niekedy je vhodné namiesto zakazovania urobiť s dieťaťom dohodu, čo z bežných predmetov smie používať na svoje hry – tento hrniec, túto misku, tento pohárik, varešku, toto staré oblečenie, deku..., vyčleniť mu skrátka jeho výbavičku na hranie, aby malo k dispozícii to, po čom túži, no aby rešpektovalo určité medze.

Prečítajte si: Stanovte deťom vo výchove hranice