Výchova: Po dobrom alebo po zlom?

Výchova: Po dobrom alebo po zlom?
31.1.2017 v kategórii Dieťa, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Kým ide všetko dobre, na výchovu rodičia veľmi nemyslia. Až keď sa im v nej nedarí a dieťa koná inak, ako by si priali, zrazu začnú uvažovať nad svojimi výchovnými postupmi, hľadať príčiny neúspechu.

S vývinovým obdobím dieťaťa sa menia aj výchovné problémy

Je zaujímavé vidieť ako sa rodičia nestačia prispôsobovať veku svojho dieťaťa – často si nestihnú všimnúť, že už prekročilo akúsi pomyselnú hranicu medzi jedným vývinovým obdobím a prešlo do druhého, a tak sa vlastne aj menia výchovné problémy, s ktorými sa môžu v jednotlivých štádiách vývoja dieťaťa stretnúť.

A je veľmi dôležité tomu tiež prispôsobiť aj svoje vlastné konanie a reakcie – inak totiž musia reagovať rodičia dojčaťa, inak školáka, inak mladej slečny...

A tak stojíme pred zaujímavou dilemou, ktorá je vlastná všetkým rodičom na svete – kedy a ako máme dať vo výchove svojich detí prednosť tomu „po dobrom“ alebo „po zlom“? Naša kultúra je ešte stále viac zameraná skôr na to – vidieť chyby a na tie poukazovať, ako chváliť a vyzdvihovať prednosti – tie máme skôr sklon bagatelizovať.

Veď existuje nejedno príslovie, ktoré hovorí o tom, že dobro sa chváli samé, samochvála smrdí... Ale ak sa zamyslíme sami nad sebou – kto nie je rád, keď je pochválený, koľko kritiky dokáže človek zniesť bez toho, aby mu to ublížilo?

A táto zásada by mala platiť aj pri výchove dieťaťa. Predtým, ako začne rodič uvažovať nad tým, prečo zlyháva vo výchove, mal by sa zamyslieť nad sebou samým a snažiť sa porozumieť si, pretože práve porozumenie sebe samému vedie k porozumeniu dieťaťa, a to je už prvý krok na ceste výchovy.

Prečítajte si: Výchovné štýly v rodine
Existuje veľa príručiek o tom, čo je dobré a čo nie – kedy trestať a kedy chváliť. Názory na výchovu sa menili počas rôznych období – inak bola chápaná výchova v starom Ríme, inak v Grécku, inak ju chápal J. A. Komenský.

Ktorý výchovný štýl je správny?

Ale čo je najdôležitejšie v súčasnosti? Chápať a rešpektovať povahu každého jednotlivca. Ak čítate rôzne články a publikácie o tom, ako správne vychovávať dieťa – ako ho odmeňovať a trestať, je veľmi dôležité pamätať na jednu vec: Všetko sú to len pomôcky na ceste, ktorou vy a vaše dieťa kráčate.

Nič nie je hotovou pravdou, pretože každé dieťa a každý rodič sú jedineční a osobití, a preto nie je možné aplikovať postupy bez akéhokoľvek prispôsobenia sa rodine alebo situácii, v ktorej sa nachádzate, lebo by to skôr viedlo ku škodám ako k úžitku. 

Prečítajte si: Výchova detí: Nikdy ako moji rodičia

Celá výchova je postavená na troch základných vrstvách, ktoré je potrebné naplniť, ale ktoré tiež môžu byť zdrojom trestu či odmeny

  • Najnižšia vrstva (telesná, fyziologická) obsahuje výchovné prostriedky ako pohladenie, objatie alebo domáce väzenie, zaucho.
  • Druhá vrstva (duševná, psychologická), to je už na citovej úrovni – teda pochvala, poníženie, uznanie...
  • Tretia vrstva presahuje obidve už spomínané a hovoríme jej duchovná – sem zaraďujeme lásku, porozumenie, súcit, vďačnosť. 

Takže, ako vychovávať svoje deti? Po dobrom alebo po zlom? 

Ak by sme sa spýtali len tak náhodne, odpoveď väčšiny by bola po dobrom – aj keď mnohí by dodali, že občas nezaškodí ťapnutie po zadku... Prax je však iná – väčšinou je to tak, že sa deti vychovávajú „po zlom“. Rodičia často prichádzajú do poradne za psychológom a pýtajú sa, ako a čím majú dieťa ešte viac trestať, už nič nepomáha a dieťa stále neposlúcha.

Ale málokedy sa pýtajú, ako ho majú chváliť, ako odmeňovať a povzbudzovať. Rodičia chcú vedieť presný recept ako vychovať svoje dieťa – presne krok za krokom. A psychológ je ten, kto im má dať tento návod. Položme si otázku – čo je to výchova?

Zmysel, význam a spôsoby výchovy chápe a dokáže pomenovať každý. Presná poučka nie je potrebná, pretože len sumarizuje to, čo dokážeme povedať vlastnými slovami. Na vývoj dieťaťa a na formovanie jeho osobnosti však pôsobí nielen výchova, ale aj podnebie, výživa, bývanie, početnosť rodiny, zamestnanie rodičov a mnoho iného.

Rodičia si obyčajne ani neuvedomujú, kedy začnú svoje dieťa vychovávať. Neuvedomujú si, že začiatky výchovy sú položené ešte pred jeho narodením – už pri očakávaní, kedy sa konečne narodí a pri tom, aké nádeje vkladáme do nášho ešte nenarodeného dieťaťa.

A práve v týchto prvých fázach vývoja nám často unikne, ako významne do života našich detí zasahujeme. Výchovné ciele, ktoré si kladieme, bývajú veľké „životné“, alebo také úplne „maličké“ (napr. aby sa dieťa naučilo básničku zo škôlky). 

Prečítajte si: Výchova podľa príručky

Výchova je vzájomný vzťah medzi dieťaťom a rodičom

Treba si uvedomiť, že deti vychovávame stále. A väčšinou jednáme spontánne, podľa svojho temperamentu, nálady, situácie, v ktorej sa nachádzame. Ďalšou dôležitou zásadou, ktorú je potrebné si uvedomiť, že sa vychováme navzájom.

Výchova nie je vec jednostranného pôsobenia dospelého na dieťa. Ide o vzájomný vzťah prijímajúceho i dávajúceho, a ten, kto prijíma, je súčasne dieťa aj dospelý, rovnako ako ten, kto dáva. Dieťa je vychovávané a samo „vychováva“. Veď kto pozná svoje dieťa lepšie ako rodičia?

Deťom stačí len málo, aby dokázali odhadnúť, kedy sa rodič hnevá a kedy niečo nemyslí vážne. A vari rodičom tiež často nestačí, aby sa na svoje dieťa len pozreli a vedia, čo chce alebo čo si myslí? Aj tak je veľmi dôležité rozpoznať u dieťaťa spôsob, akým získava pozornosť svojich rodičov a dospelých.

Príkladom môže byť nasledovné – vidíte dieťa, ktoré sa k vám túli a pozerá na vás veľkými očami – akoby vám hovorilo, že chce, aby ste si ho k sebe pritúlili a „pomojkali“. Aká je vaša odozva? Pohladenie a poláskanie. A vidíte dieťa, ktoré plače a bije svojho kamaráta. Aká je vaša odozva v tomto prípade?

Napomenutie a pokarhanie. Aká je súvislosť medzi týmito deťmi? Obe chceli a získali pozornosť dospelého, po ktorej tak veľmi túžili – kým prvé dieťa volilo cestu menšieho odporu – pretože tak bolo naučené – pravdepodobne malo skúsenosť, že to takto funguje, získalo pohladenie, po ktorom túžilo.

To druhé volilo inú cestu, ale opäť bolo úspešné, aj keď sa to zdá byť paradoxné, často pre dieťa býva aj trest odmenou – pretože to môže byť jediná možnosť ako získať rodičovskú pozornosť. Pretože ak je dieťa dobré a poslušné, rodičia ho nevnímajú a neregistrujú, ale len čo niečo vyvedie, získava to, po čom tak túži.

Pozornosť. Ale na druhej strane môže byť aj celkom iná situácia. Vo väčšine prípadov je matka rada, keď sa môže s vlastným dieťaťom maznať, hladiť ho, láskať... Vtedy pociťuje šťastie a ak dieťa odpovedá kladným spôsobom, utužuje sa puto medzi matkou a dieťaťom.

Ale nie každé dieťa je takto založené. Môže sa stať, že sa bráni objatiam a pociťuje ich ako príťaž. Vtedy to matka môže cítiť ako odmietnutie jej lásky a nastupuje medzi nimi odcudzenie... 

Čo nám napadne pri slove „trest“? A čo pri slove „odmena“?

Trest vo väčšine prípadov znamená zákaz niečoho, čo dieťa obľubuje, či prípadne aj nejaké to zaucho, či ťapnutie po zadku. Pod odmenou si väčšinou predstavujeme rôzne sladkosti, prípadne peniaze alebo niečo hmotné. Avšak je pravdou, že tak ako sú rozdielne deti, musia byť aj rozdielne tresty a odmeny.

Pretože trest pre jedného, nebýva trestom pre druhého, ale možno dokonca odmenou. Ako ukážkový príklad takejto situácie mi napadá „trest“, ktorý uložila teta mojej kamarátke, keď bola ešte dieťa. Bola u nej na prázdninách, čosi vyparatila a tak jej zakázala ísť von, podobne ako to robila v prípade, keď čosi vyviedli jej synovia. Kamarátka mohla byť maximálne na záhrade. Pre ňu – introverta – to však bola skôr odmena. Sedela v korune starej hrušky, chrúmala ovocie a do úmoru čítala knihy... 

Trest je niečo nepríjemné, čo v dieťati vyvoláva zahanbujúci pocit a jeho problém je v tom, že sa mu nedá vyhnúť a na rozdiel od odmeny provokuje skôr tendenciu tvrdohlavo odolávať snahám o nápravu, ako ju vyvolávať.

Už z vlastnej skúsenosti vieme, že veci, za ktoré sme boli odmenení alebo ktoré boli spojené s prežívaním kladných pocitov, máme tendenciu opakovať, aby sme si tento zážitok prežili opäť a opäť. A u detí to funguje ešte oveľa účinnejšie – dieťa reaguje veľmi emocionálne a dokáže na emocionálnej úrovni aj fungovať – pre neho sú city a atmosféra oveľa dôležitejšie ako to, čo je hovorené.

Keď je rodič podráždený a nervózny, dieťa akoby mu naschvál robilo napriek a hnevalo, čím sa rodič pochopiteľne dostáva do ešte väčšieho napätia... A pritom len podvedome reaguje na emócie, ktoré vyžarujú z rodiča, a zrkadlí ich. 

Veľmi dôležitým pravidlom pri výchove je:
Zariaďte veci tak, aby ich deti urobili dobre, a za to ich výrazne pochváľte. Nedopusťte však, aby niečo urobili zle a vy by ste ich za to museli potrestať. Zo strachu pred trestom dieťa neurobí toľko práce a hlavne sa ani toľko nenaučí. Trest nemotivuje, skôr znižuje schopnosť dieťaťa učiť sa a zapamätať si, čo od neho žiadame. 

Trest môže zlé chovanie len zastaviť – odmena ale buduje to správne! 

Ak vždy po nejakom skutku, ktorý dieťa vykonalo, príde len trest a nič viac, dieťa sa síce naučí niečo nerobiť, ale tým sa ešte nenaučí robiť to, čo je správne. 

Trest ako taký má 3 základné ciele

  • napraviť škodu – nejde tu o hmotnú škodu, ale skôr o to, že nás chovanie dieťaťa mrzí. Viac deti trestáme za to, že nás sklamali, než že niečo pokazili.
  • zabrániť opakovaniu nežiaduceho správania – trest v súčasnosti podmieňuje rozhodovanie v budúcnosti. Dieťa sa učí minulou zlou skúsenosťou.
  • zbaviť vinníka pocitu viny – trest má mať i určitú liečebnú funkciu, na ktorú by sme nemali zabúdať.

Priestupok dieťaťa vyvoláva pocit odcudzenia medzi ním a rodičom. Dieťa si musí byť ale vedomé svojej viny – bez toho by bol trest len aktom násilia. Dieťa musí vedieť, za čo je trestané a zároveň po treste musí nasledovať uvoľnenie – čiže rodič by nemal trestať dieťa opakovane za jednu vec, prípadne to „vyťahovať“ pri každej príležitosti.

Odkladanie trestu alebo dokonca odpustenie sľúbeného trestu môže byť pre dieťa horšie ako samotný trest. Často počujeme „počkaj až príde otec, ten ti ukáže“ a podobne. To môže dieťa ešte viac zneisťovať a vyvolávať pocity úzkosti z nepoznaného. 

Prečítajte si: Humor vo výchove
Dôležité je uvedomiť si, že i v treste musí byť vyjadrený osobný vzťah k dieťaťu. Dieťa musí vedieť, že ho máme radi. Nikdy nesmieme trestať dieťa odoprením svojej lásky, či takouto hrozbou. Nič nespraví väčšiu škodu na duši dieťaťa ako hrozba – takéto zlé dieťa nik nebude mať rád, alebo kto by mal rád takéto neposlušné dieťa?!

Tieto hrozby zasahujú dieťa v jeho podstate – a tou je istota v lásku svojho rodiča, ktorá nemá byť ničím podmienená. Dieťa má vedieť, že ho máte radi, aj keď vás hnevá a aj keď sa vy hneváte na neho – pretože nejedenkrát sa dostaneme do situácie, kedy sme prinútení ospravedlniť sa mu za nejaké svoje činy a ani nám by sa nepáčilo, keby dieťa vyslovilo – tak ani ja ťa nemám rád. 

Prečítajte si: Otcovia a dcéry