Obdobie vzdoru: Nerobím ti to schválne, mami
Vzdor dieťaťa prirodzene vyvoláva emocionálnu odpoveď aj u nás, dospelých. Často sa nemôžeme zbaviť pocitu, že dieťa je rozmaznané, robí nám „to“ schválne, že sa emocionálnym vzdorom snaží presadiť svoju vôľu.
Jednou z príčin návalu zlosti a odporu môže skutočne byť testovanie hraníc rodiča. Svoju rolu tu však vždy zohráva aj emocionálna zrelosť dieťaťa a schopnosť sebaregulácie. Dieťa, ktoré zaplavili negatívne emócie, ich jednoducho nevie zvládnuť a potrebuje vašu pomoc.
Preto je kľúčové, aby rodič v prvom rade rozlíšil, či dieťa potrebuje pomôcť s prežívaním vlastných emócií, alebo či ide o situáciu, kedy je vzdor snahou presadiť vlastnú vôľu. Ak má váš rodičovský zásah efektívne pomôcť, mal by byť v každej z týchto situácií iný. Ako to rozlíšime?
Rodičia, na toto v období VZDORU nezabúdajte
Trápim sa, potrebujem pomoc!
Dieťa reaguje silnými emóciami, hnevom a vzdorom na situácie, ktoré nevie emocionálne uniesť. Najčastejšou príčinou je strata.
- Došli vám pohánkové chrumky a dieťa by ich ešte chcelo jesť?
- Potrebujete odísť do práce a vaše dieťa chce byť s vami?
- Nedovolili ste mu zobrať si to úžasné svetielkujúce autíčko z regála v hračkárstve?
Podobné situácie často vedú k hysterickému plaču, ktorý však nie je prejavom skutočného hnevu. Hnev, ktorý vtedy dieťa prejavuje, je prejavom smútku, strachu alebo paniky. Vzdor je príležitosť, aby ste dieťaťu pomohli naučiť sa regulovať svoje emócie – keď sa to nenaučí, bude mať ťažkosti s emočnou kontrolou aj v dospelosti.
Psychológ radí: 7 tipov, ako zvládnuť obdobie vzdoru
Dieťa potrebuje našu pomoc:
- Dieťa netrestajte, nekričte na neho, ani ho neignorujte – skutočne nemôže za to, že trpí. Pretože krik dieťaťa aj v nás vyvoláva nepríjemné pocity, nie je ľahké zostať pokojný a nesiahnuť hneď ku klasickým rodičovským „zbraniam“ v podobe zvýšeného hlasu, trestania alebo bagatelizovania toho, čo dieťa prežíva („Prosím ťa, čo plačeš? Veď to nič nie je!“).
Skúste sa nadýchnuť a povedať si, že pokojným prístupom prispievate k emocionálnemu zdraviu a duševnej rovnováhe svojho dieťatka. Alebo si predstavte, že tu pred vami plače vaša najlepšia kamarátka – začali by ste na ňu kričať? - Zamerajte sa na jeho emócie, nie na problém – prejavte empatiu, pomôže, ak si ho pritúlite a ste s ním, kým emócie spracuje. Až keď sa vám emócie podarí zvládnuť, môžete začať riešiť problém. V tejto fáze netreba veľa slov, stačí, ak dieťa vidí, že ste pre neho oporou. Nezačnite siahodlhé vysvetľovanie, nevyjednávajte, len pokojne čakajte, kým sa emócia zmierni. Ponúknite dieťaťu svoje objatie a čičíkajte ho, kým sa utíši.
Zároveň pomenujte, čo vidíte: „Vidím, že ti je ťažko/smutno/niečo ťa rozrušilo.“ S „horúcou hlavou“ sme aj my k racionálnym argumentom „hluchí“. Ak máte potrebu sa s dieťaťom o vzniknutej situácii porozprávať (napríklad vysvetliť mu, prečo mu hračku nechcete kúpiť), urobte to až vtedy, keď emócia odoznela a dieťa je v pohode. U menších detí pomáha zmena pozornosti – snažte sa dieťa zamerať na niečo, čo ho upokojí a zmierni prežívanú stratu.
Nenechávajte deti s ich emóciami samé
O tom, aké dôležité je nenechávať dieťa príliš dlho plakať alebo hnevať sa bez ponúknutia podpory, nás môžu poučiť aj výskumy vyvíjajúceho sa mozgu. Pri záchvate vzdoru sa v mozgu „zapne“ vyplavovanie hormónov, ktoré pripravujú telo na konanie v stresových situáciách – na „útok alebo útek“.
Ak sa dieťa dlhodobo a často nachádza stresových situáciách, môže sa stať, že sa poplašný systém v mozgu nebude vedieť po odoznení stresu „vypnúť“ a naše reakcie budú aj v dospelosti neprimerane agresívne, intenzívne, či dlhotrvajúce.
Poučením z biológie je teda pomôcť dieťaťu zvládať poplašnú reakciu tým, že ho upokojíme (zastavíme vyplavovanie stresových hormónov) napríklad poskytnutím pocitu bezpečia, láskavým dotykom a podobne. Nemali by sme ho nechávať v boji so silnými emóciami samé.